Marder I

Po invázii do Sovietskeho Zväzu sa Nemci stretávali s veľkým množstvom obrnenej techniky. Výzbroj nemeckých tankov bola slabá najmä v porovnaní zo silou panciera tankov T-34, KV-1 a KV-2. Adekvátnou protizbraňou boli ale iba protitankové kanóny PaK 40 kalibru 75 mm alebo 88 mm protilietadlové kanóny FlaK. Nemci preto potrebovali mobilný protitankový prostriedok, ktorý by mohol byť v čo najkratšom čase a v dostatočnom množstve dodaný na frontu. Keďže nemecká armáda ukoristila v poľnom ťažení vo Francúzsku značný počet obrnených vozidiel, v polovici roku 1942 začala výroba vozidiel Marder (po nem. kuna). Tie takisto vznikali aj na podvozkoch vyradených tankov Panzer II (Marder II) a česko-slovenských LT-38 (Marder III).

Verzia Marder I vznikla konverziou ukoristených francúzskych vozidiel Tracteur Blindé 37L (Lorraine 37L). Dostali oficiálne označenie 7.5 cm PaK40/1 auf Geschützwagen Lorraine Schlepper(f). Taktiež boli v menšom množstve použité aj podvozky ľahkých tankov Hotchkiss H-35, Hotchkiss H-39 (s oficálnym označením 7.5cm PaK40(Sf) auf Geschützwagen 39H(f)) a FCM-36.

Počas júla a augusta 1942 bolo konvertovaných 170 kusov vozidiel Lorraine 37L v Paríži a Krefelde. Na konverzii spolupracovali Baukommando Alfreda Beckera a berlínska firma Altmärkische Kettenwerke (Alkett). Vzniknutý stroj bol vyzbrojený výkonným protitankovým kanónom PaK 40/1 L/46 kalibru 75 mm, ktorého granát bol schopný prebiť pancier hrúbky 85 až 100 mm na vzdialenosť 1 000 m podľa typu použitej munície. Verzia Lorraine so sebou niesla 40 ks 75 mm granátov. Vedľajšou zbraňou, určenou pre obranu posádky bol voľne uložený guľomet MG 34 kalibru 7.92 mm. Podobne bolo konvertovaných aj približne 60 ľahkých tankov Hotchkiss H-39 a 48 tankov FCM-36.

Marder I, verzia Hotchkiss

Všetky tri verzie mali rovnakú koncepciu z vrchu otvorenej nástavby, ktorá chránila posádku len pred ľahkými zbraňami pechoty. Líšili sa najmä hmotnosťou, pričom verzia Lorraine vážila 8,2 tony, Hotchkiss 12,5 tony a verzia FCM 12,8 tony. Verzie Hotchkiss a FCM mali aj lepšie pancierovanie, keďže boli založené na podvozku a trupe tankov. To sa pohybovalo v rozmedzí 20 mm pre nástavbu a 34 mm pre trup pri verzii Hotchkiss, resp. 20 mm (nástavba) a 40 mm (trup) pri verzii FCM. Maximálna rýchlosť na ceste bola podobná v prípadoch verzií Lorraine a Hotchkiss; pohybovala sa okolo 35 km/h. Verzia FCM z nich bola najpomalšia, iba 23 km/h, keďže bola najťažšia a výkon motora Berliet bol iba 91 konských síl. Výkon motora Hotchkiss 616, ktorý poháňal pôvodný tank H-39 bol 120 konských síl. Rozmery všetkých troch vozidiel boli dosť podobné, "najväčšou" bola verzia FCM.

Na základe všetkých troch verzií ukoristených vozidiel vznikli takisto aj samohybné húfnice.

Marder I na západnom fronte

Najväčšou nevýhodou tejto improvizovanej konštrukcie bola pomerne vysoká silueta a slabá pasívna ochrana. Napriek týmto nedostatkom boli tieto vozidlá v boji proti tankom nepriateľa účinné vďaka výbornému kanónu PaK 40 a dobrej priechodnosti terénom. Aj keď stíhače Marder vznikli ako reakcia na množstvo sovietskej obrnenej techniky, napokon slúžili vo väčšom množstve na západnom fronte. V druhej polovici roku 1942 boli postupne nasadzované k jednotkám stíhačov tankov pechotných divízií. Vozidlá Marder mali slúžiť ako dočasné riešenie pokiaľ neprídu do produkcie dokonalejšie stroje.

Ako to u „dočasných“ riešení často krát býva, Mardery napokon slúžili až do kapitulácie Nemecka v máji 1945.