Bradlo (útvar)

Staršie členenia rozlišovali netektonické teda väčšinou geologicky pomerne mladé štruktúry ako sú napr. rify, olistolity, bloky v zosuvoch) a tektonické typy bradiel. Bradlá švajčiarskeho typu je označenie pre príkrovové trosky[1]. V nemeckej literatúre sa pre ne používa termín klippe - útes. Moravský typ bradiel tvoria šupiny v čelách príkrovov, známe sú napríklad z ždánickej jednotky flyšového pásma Karpát. Bradlá pieninského typu sú chápané ako od svojho podkladu tektonicky oddelené šošovky jurských a spodnokriedových karbonátov so vztýčenými až prevrátenými vrstevným sledom, viazané na bradlové pásmo. V minulosti sa vyčleňovalo viacero typov, napr. rudinský, vršatecký, a v užšom zmysle i samostatný pieninský[2].

Novšie návrhy klasifikácie bradiel[2], sú založené nielen na základe spôsobu ich vzniku ale aj pozície v prostredí. Podla spôsobu vzniku sa rozlišuje primárne (oddelené tektonicky) a sekundárne bradlá (erózne, gravitačné a tie, ktoré vznikli pričinením ľudí). Ak je ich vrstvovitosť rovnobežná s povrchom bradlá vytvárajú plošné skupiny (napr. príkrovové trosky), ak majú vztýčenú polohu sú zoradené v radoch.

Pôsobením jedného alebo viacerých týchto faktorv znikajú geomorfologické objekty ako platá, „jašteričie“ chrbty, olistolity a olistoplaky, prípadne ich skupiny, brachyklinály („rebrá“), stolové a svedecké hory, „korytnačie“ chrbty, skalné veže a ihly (resp. mogoty) a kozie chrbty (kvesty). Tvar bradiel môže byť pozmenený aj činnosťou človek, známe „otesance“.