Obdobie úradníckych cisárov (Byzantská ríša)

Obdobie úradníckych cisárov (1025-1081) je obdobie dejín Byzantskej ríše za vlády macedónskej dynastie (867-1056). Bolo to obdobie krízy.

Počas tohto obdobia častých zmien o trón bojovali o trón úradníci z Carihradu a maloázijsko-trácki vojenskí velitelia. Po krátkej vláde Konštantína VIII. (1025-1028), Basileovho brata, spočiatku vládli postupne prvý muž (Roman III.), milenec (Michal IV.), syn sestry milenca (Michal V. ), tretí muž (Konštantín IX. Monomachos) a sestra (Teodora) dcéry Konštantína VIII. nazývanej Zoe (Zoe vládla aj krátko sama spolu s Teodorou v roku 1042). Nie je náhodné, že práve v tomto období vlády slabších cisárov - popri kríze v iných oblastiach - dochádza k oživeniu helenistických tradícií v umení a literatúre, čo zdôraznilo svojbytnosť civilizačného základu Byzantskej ríše.

Významnejším vládcom bol úradník Konštantín IX. Monomach(os) (1042-1054), ktorý krízu dočasne prerušil. Bol to pomerne rozmaznaný panovník, ktorý postavil veľa kostolov, chudobincov a kláštorov a založil v Carihrade filozofickú a právnickú vysokú školu. Jeho slávny generál Georgios Maniakes (Juraj Maniak) rozšíril ríšu až k Edese (1032) a znovu dobyl časť Sicílie, ale keď sa vzbúril proti cisárovi, úkladne ho zavraždili roku 1043. V tom istom roku v ríši odrazili historicky posledný útok Rusov. Dobytím arménskeho kráľovstva Ani v roku 1045 dosiahla ríša svoju najväčšiu rozlohu od čias arabskej expanzie. Od roku 1048 sa Byzantínci prvýkrát na Východe (v Arménsku) zrážali s expandujúcimi seldžuckými Turkami a na severe (potom opäť v roku 1065) s Pečenegmi prenikajúcimi cez Dunaj. Rok sa 1054 sa považuje za symbolický začiatok tzv. východnej schizmy, čiže schizmy medzi západnou a východnou cirkvou (hoci konflikty boli už oveľa skôr), pretože pápežský legát 16. júla a carihradský patriarcha 24. júla na seba vzájomne uvalili cirkevné kliatby. V pozadí boli dogmaticko-liturgické spory, napr. o filioque, o manželstvá kňazov a pod. Túto schizmu ukončilo až slávnostné zrušenie oboch kliatieb v roku 1965 vtedajším pápežom a ekumenickým patriarchom.

V roku 1056 Teodorinou smrťou vymrela macedónska dynastia a vypukla v podstate anarchia. Dôsledkom boli okrem iného obrovské územné straty: Do roku 1071 ríša stratila Itáliu (získali ju Normani), Arménsko, Mezopotámiu, časti Malej Ázie (posledné tri získali seldžuckí Turci) aj Balkánu (Uhri, Pečenegovia, Kumáni).

Neschopného cisára Michala VI. (1056-1057), obľúbenca Teodory, zosadil vzburou Izák I. Komnenos (1057-1059), člen maloázijskej vojenskej šlachty, vládol rázne a bojoval s Maďarmi a Pečenegmi. Pre odpor k jeho plánovanej daňovej reforme musel odstúpiť a za svojho nástupcu ustanovil svojho ministra financií Konštantína X. (1059-1067) z rodu Dukas. Roku 1060 Normani dobyli Kalábriu a začali útočiť na Sicíliu. Roku 1064 dobylo Belehrad Uhorsko a Seldžukovia dobyli arménske Ani. Konštantínova vdova, krátko vládnuca ako regentka po manželovej smrti, si vzala generála Romana IV. (1067-1071), ktorý sa vyhlásil za cisára. Roku 1071 padlo po trojročnom obliehaní Bari, posledné byzantské územie v Itálii, a zároveň cisára v bitke pri Malazgirte zajali a prepustili za obrovské výkupné seldžuckí Turci.

Carihradskí úradníci (senát) zosadili Romana IV. a ustanovili za nového cisára Michala VII. Dukasa (1071-1078). Nato vypukla občianska vojna, v ktorej Roman zomrel. V roku 1072 Normani dobyli Sicíliu. V roku 1074/76 padla veľká časť Malej Ázie, obilnice Carihradu, do rúk Seldžukov. V roku 1077 dobyli Seldžuci aj Jeruzalem.

Prostredníctvom vzbury sa novým cisárom stal vojvodca Nikeforos III. z rodu Fokai (1078-1081). Oženil sa s dcérou Konštantína X. a potom ju zapudil a vzal si ženu Michala VII. , čo spôsobilo pohoršenie medzi ľudom a kňazmi. Pápež preto požiadal normanského kráľa Roberta Guiscarda, aby tiahol na Carihrad. Guiscard sa však napolceste (pri Grécku) obrátil, aby pomohol pápežovi obkľúčenému v San Angele Heinrichom IV.. V Byzancii medzitým zosadili Nikefora III. domáci vzbúrenci, ktorých viedol vojvodca Alexeios Komnenos, synovec bývalého cisára Izáka I. Komnena a zakladateľ novej dynastie.