Senát (Byzantská ríša)

Senát alebo (po grécky) synklétos bol politická inštitúcia v Byzancii. Vznikol z nariadenia Konštantína I., ktorý si pre nové hlavné mesto Konštantínopol prial podobné inštitúcie ako mal Rím.[1] Na začiatku mal skôr poradnú a ceremoniálnu funkciu, než účasť na výkonnej moci.

Existoval po celú dobu trvania ríše, až do jej konca v roku 1453.[2] So senátom v Ríme ho zrovnoprávnil Constantius II. v rokoch 357 – 361.[3] Zasadnutia senátu zvolával cisár, ktorý ich aj viedol.[4] Cisári zvolávali senát, aby ich nariadenia dostali prostredníctvom schválenia senátom vyššiu autoritu (najmä ako išlo o nepopulárne či kontroverzné opatrenia).[5]

Okrem prevažne ceremoniálnych úloh, niekoľkokrát v (prevažne ranej) histórii Byzancie aktívne zasiahol do diania. Napríklad pri dosadení Anastasia za cisára v roku 491, časť senátorov podporila povstanie Niká v roku 532 a pri poslaní Martiny (manželka Hérakleia) spolu so synom Heraklonom do vyhnanstva a pri odsúdení pápeža Martina I. v roku 653.[2] Rovnako mohol mať výraznú úlohu, ak po smrti panovníka bol za cisára vyhlásený jeho neplnoletý syn a bolo treba určiť regenta.

Už aj tak neveľké právomoci senátu ešte oklieštil Lev VI.[3]

Senátori

Hodnosť senátora udeľoval cisár a záviselo to iba na jeho rozhodnutí; vďaka tomu senátori pochádzali z rozličných vrstiev.[6]

Napriek okrajovej úlohe senátu, jeho členovia stále patrili k vyššej vrstve byzantskej spoločnosti.[7]

Senátori boli rozdelení do troch podskupín[7]:

  • illiustrios (gr. ιλλούστριος). Najvyšší titul spomedzi senátorov. Pôvodne epiteton, od druhej polovice 4. storočia titul. Používal sa do 7. storočia, v neskoršej dobe existovali iné tituly, ktoré mu boli rovnocenné. Titul illiustrios nebol dedičný.[8]
  • peribleptos (gr. περίβλεπτος). Prvý raz sa objavuje v roku 365. Posledná zmienka je z roku 710, keď označoval nižšiu v miestnej úradníckej hierarchii.[9]
  • lamprotatos (gr. λαμπρότατος). Latinská podoba titulu bola clari (kvôli odlíšeniu od clarissimi v Ríme). Lamprotatos bol pôvodne označenie pre všetkých senátorov, po uvedení titulov illiustrios a peribleptos v druhej polovici 4. storočia šlo o titul najnižšiej vrstvy senátorov. Názory na jeho dedičnosť sa rôznia.[10]

Titul senátora postupne stratil svoju hodnotu, iba najvyšší titul (illiustrios) zabezpečoval výsady. V 7.-9. storočí boli senátori skôr málo významní úradnící, než aristokrati či veľkí vlastníci pôdy. Od 11. storočia sa senátori ako zložka byzantskej spoločnosti opäť objavujú. V tejto dobe šlo o najvyšších úradníkov a vysokých cirkevných hodnostárov. Medzi ich povinnosti patrilo žiť v Konštantínopole, zúčastňovali sa tiež dvorného ceremoniálu.[7]

Budova senátu

Budova, kde zasadal senát, bola obklopená sochami mytologických postáv (napríklad Zeus) a cisárov, nachádzala sa v severnej časti Konštantínovho fóra.[11] Okrem toho Konštantín nechal vybudovať ešte jednu budovu pre senát, tá sa nachádzala pri námestí Augustaion.[12] V neskorších časoch (10. storočie) bola používaná už len pri špeciálnych príležitostiach.[13]

Referencie
  1. Senát. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 430-431.
  2. SENATE. In: ROSSER, John H. Historical dictionary of Byzantium. Lanham, Md : Scarecrow Press, 2001. 479 s. (Historical dictionaries of ancient civilizations and historical eras; zv. 4.) ISBN 0-8108-3979-2. S. 356-357.
  3. SENATE. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1868-1869.
  4. DVORNIK, Francis. Emperors, Popes, and General Councils. Dumbarton Oaks Papers, 1951, čís. 6, s. 1-23. ISSN 0070-7546. DOI: 10.2307/1291081.
  5. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 233.
  6. The Oxford Handbook of Byzantine Studies. Ed. Elizabeth Jeffreys, John F. Haldon, Robin Cormack. 1st pub. Oxford : Oxford University Press, 2008. 1021 s. (Oxford handbooks.) ISBN 978-0-19-925246-6. S. 661-662.
  7. SENATOR. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1869-1870.
  8. ILLUSTRIS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 986-987.
  9. SPECTABILIS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1936.
  10. CLARISSIMUS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 468.
  11. SENATE HOUSE. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1869.
  12. SCHREINER, Peter. Konstantinopol: dějiny a archeologie. Preklad Vlastimil Drbal. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2012. 195 s. (Pro Oriente; zv. 15.) ISBN 978-80-7465-008-6. S. 30.
  13. The Oxford Handbook of Byzantine Studies. Ed. Elizabeth Jeffreys, John F. Haldon, Robin Cormack. 1st pub. Oxford : Oxford University Press, 2008. 1021 s. (Oxford handbooks.) ISBN 978-0-19-925246-6. S. 508.

Pozri aj
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.