Macedónska renesancia

Macedónska renesancia je obdobie dejín Byzantskej ríše medzi rokmi 842 a 1025. Je pomenované podľa macedónskej dynastie.

V tomto období definitívne nastal nový rozmach ríše. Prekvitalo aj stavebníctvo a dejepisectvo.

Roku 867 dal Basileios Michala III. - svojho spoluvládcu - zavraždiť a sám sa stal cisárom (867-886) a zakladateľom macedónskej dynastie (867-1056). Zaviedol rozsiahle reformy práva. 8. ekumenický koncil v Carihrade roku 869 zosadil Fótia (roku 877 sa však po smrti Ignácia opäť stal patriarchom) a Carihrad a pápež sa opäť raz pomerili. Bulhari sa roku 870 v cirkevnej oblasti podriadili Carihradu. Patriarcha Nikolaos Mystikos rozšíril misijnú činnosť započatú roku 860 na územia Abcházov a Alanov. Basileios roku 872 pokračoval v ofenzíve proti Arabom v Malej Ázii, pričom zničil aj Tefrike, posledné centrum dualistickej sekty Paulikiánov, s ktorými už boli dávnejšie konflikty. Na západe Arabi dobyli Maltu (870) a Syrakúzy na Sicílii (878), Basileios však dosiahol úspechy v južnej Itálii.

Lev VI. (886-911), ktorý zaviedol rozsiahle reformy v mnohých oblastiach, a jeho nástupcovia museli čeliť viacerým vonkajším nepriateľom, predovšetkým v štyroch vojnách (894-927) bulharskému cárovi Simeonovi I. , ktorého cieľom titul cisára a bulharsko-byzantská ríša. Preto vytvorili spojenectvá Byzancie, Uhorska, Srbov, Chorvátov proti Bulharom, Pečenegom, Východofranskej ríši a Arabom. Prvý konflikt s Bulharmi bol roku 894-896. Arabi roku 902 definitívne získali Sicíliu a roku 904 dobyli Carihrad, Rusi (Varjagovia) po rokoch znova zaútočili roku 907. Cisár Lev VI, ktorému chýbal nástupca, uzavrel štvrté manželstvo (so ženou menom Zoe Karbonopsina) , z ktorého roku 905 vzišiel budúci cisár Konštantín VII. Porfyrogennétos. Štvrté manželstvo však cirkevné právo zakazovalo, preto roku 906 patriarcha Nikolaos Mystikos cisára exkomunikoval. Cisára však podporili východní patriarchovia a najmä pápež, ktorý sa do záležitosti zamiešal. Pápež roku 907 manželstvo odobril a Nikolas bol zosadený, vyhnaný a nahradený iným patriarchom, stihol však vyčiarknuť pápeža z diptychov (t. j. zmienky v liturgii), čo znamenalo ďalší krok k oddeleniu západnej a východnej cirkvi. V rámci východnej cirkvi trvala až do roku 920 schizma (tzv. spor o tetragamiu) medzi prívržencami a odporcami Nikolaosa.

Po Levovej smrti oficiálne vládol Konštantín VII. Porfyrogennétos (913-959), ale pre jeho nedospelosť spočiatku vládli v skutočnosti jeho brat Alexander (912-913), dvakrát krátko bývalý patriarcha Nikolaos Mystikos (913 a 918/919), Konštantínova matka Zoe Karbonopsina (913-918), a nakoniec Roman I. Lakapenos (919-944). Roku 913 bulharský vládca Simeon obliehal Carihrad a Zoina vláda dohodla mier, pričom však musel patriarcha korunovať Simeona za „cisára“ Bulharov a bola dohodnutá svadba medzi dcérou Simeona a Konštantínom, ktorá však bola odložená kým Konštantín nedospeje (nakoniec sa nekonala). Vládca Roman I. Lakapenos (pôvodom vojvodca) oženil Konštantína so svojou dcérou, dal sa vyhlásiť za spoluvládcu a od roku 921 aj oficiálne za cisára, bojoval so Simeonom a roku 920 na synode ukončil spor o tetragamiu. Roku 927 zomrel bulharský vládca Simeon a jeho nástupca Peter uzavrel s Carihradom mier. Roku 941 po tretíkrát v dejinách zaútočili Rusi na Carihrad a dohodli si opäť výhodný mier. Roku 944 Romana zvrhli jeho synovia, ktorí však o rok neskôr museli ustúpiť legitímnemu vládcovi Konštantínovi. Konštantín v podstate zveril faktickú moc svojej manželke a jej milencovi Basileiovi. Sám sa venoval písaniu dejepisných a politických traktátov a (obrovských) encyklopédií (napr. „O spravovaní ríše“), čo ho dodnes preslávilo. Konštantín rozvíjal diplomatické styky so západnými krajinami.

Za vlády cisára Romana II. (959-963), Konštantínovho syna, bol v podstate správcom vplyvný vojvodca Nikeforos Fokas, ktorý roku 961 dobyl Krétu. Roku 963 na známom vrchu Athos (Svätá hora) vznikol prvý kláštor. Po smrti Romana II. roku 963 si Nikeforos vzal Romanovu vdovu Teofano za manželku a vyhlásil sa za samovládcu, keďže Romanovi synovia boli ešte deti. Tento krutý cisár Nikeforos II. Fokas (963-969) dobyl Cyprus (965), Antiocheiu (969) a Aleppo. Po roku 962, kedy pápež korunováciou franského kráľa Otta I. Veľkého za cisára obnovil cisárstvo na západe, sa opäť vyhrotil konflikt medzi Rímom a Carihradom. Roku 968 Carihrad povolal na pomoc proti Bulharom ruského vládcu Svjatoslava, ktorý si však dobyté Bulharsko ponechal pre seba.

Cisár, pôvodne arménsky vojvodca, Ján I. Cimiskes (969-976) roku 971 vyhnal Svjatoslava z Bulharska a prvýkrát pripojil Bulharsko k Byzancii. Na východe dobyl až Mezopotámiu a roku 975 Jeruzalem. Roku 972 sa svadbou cisárovej netere Teofano s Ottom II. ukončil spor s Ottom I. Veľkým.

Po Cimiskesovej smrti nastúpil po dlhšej dobe opäť „legitímny“ vládca - syn cisára Romana II. - asketický Basileios II. Bulharobijca (976-1025). Musel spočiatku čeliť šľachtickej vzbure, ktorú porazil roku 985 za pomoci vojenskej družiny vedenej Vladimírom Kyjevským. Vladimír za to dostal za ženu dcéru cisára, dal sa spolu s jeho národom pokrstiť a ruská cirkev sa podriadila carihradskému patriarchovi. Uvedenú vzburu v ríši využilo Bulharsko, ktoré sa roku 976 opäť odtrhlo od Byzancie. Po dlhej vojne (991- 1018) a úspešnej bitke pri Skopje roku 1014, Byzancia nakoniec roku 1018 opäť dobyla celé Bulharsko, tentokrát až do roku 1186. V roku 1018 sa Basileiovi poddali aj Slovania na Peloponéze. Na východe zas Basileios dobyl arménsku ríšu Bagrationovcov (1001, 1022, 1045) a ubránil Sýriu proti Fátimovcom (994-1001). V roku 1025, kedy Byzantská ríša dosiahla od čias Justiána vrchol svojej moci, sa Basileios chystal na výpravu na Sicíliu, aby obnovil veľkú Rímsku ríšu, ale náhle zomrel.