Otto I. (Svätá rímska ríša)

Otto nastúpil na trón po svojom otcovi ako východofranský kráľ v roku 936. Korunovaný bol 7. augusta toho istého roka.[1] Zariadil, aby sa jeho korunovácia konala v Aachene, niekdajšom hlavnom meste Karola Veľkého. Pomazal ho mohučský arcibiskup, ktorý bol hlavným arcibiskupom ríše. Podľa saského historika Widukinda z Corvey figurovali pri jeho korunovácii aj štyria vojvodovia ako jeho dvorskí služobníci (Arnulf I. ako stajniar, Herman Švábsky ako čašník, Eberhard III. ako stolník a Gilbert, vojvoda lotrinský ako komorník). Na začiatku vlády vyhlásil, že bude následníkom Karola Veľkého, ktorého posledný dedič Ľudovít Dieťa zomrel v roku 911, a ako oporu bude používať biskupov a opátov. Otto chcel panovať nad cirkvou a využiť jej schopnosť zjednocovať, aby v nemeckých krajinách založil inštitúciu s veľkou teokratickou mocou.

V roku 938 sa v saskom meste Rammelsberg podarilo objaviť bohatú žilu striebra. Vyťažené množstvá striebra, medi a olova boli 200 rokov značnou časťou celkovej produkcie kovov v Európe. Nerastné bohatstvo dopomáhalo Ottovi financovať všetky jeho aktivity.

Začiatky Ottovej vlády boli poznačené radom povstaní miestnych vojvodov. V roku 938 Eberhard, nový bavorský vojvoda, odmietol vzdať Ottovi hold. Keď ho Otto zosadil a dosadil strýka Bertholda, povstal proti Ottovi Eberhard Franský spolu s niektorými saskými šľachticmi. Snažili sa Otta zvrhnúť a dosadiť Eberhardovho staršieho nevlastného brata Thankmara (syna Hatheburgy, manželky Henricha I. Vtáčnika). Revolta pokračovala aj nasledujúci rok. Gilbert, lotrinský vojvoda, prisahal lénnu vernosť západofranskému panovníkovi Ľudovítovi IV. a Ottov mladší brat Henrich pripravoval sprisahanie spolu s mohučským arcibiskupom s cieľom zavraždiť Otta. Povstanie skončilo v roku 939 Ottovým víťazstvom v bitke pri Andernachu, v ktorej Eberhard s Gilbertom padli. Henrich utiekol do Západofranskej ríše a onedlho tam vpadol Hugo Veľký s armádou na rozkaz Otta. V roku 941 prišlo k dohode medzi bratmi a keď Ľudovít uznal zvrchovanosť Otta nad Lotrinskom, Ottova armáda sa zo Západofranskej ríše stiahla.

Aby Otto zabránil ďalším vzburám, za hlavy vojvodstiev vymenoval rodinných príslušníkov. Franské vojvodstvo však ostalo bez vojvodu a ponechal si ho Otto. V roku 944 venoval Lotrinské vojvodstvo Konrádovi Červenému, ktorý sa neskôr oženil s Ottovou dcérou Liutgardou a svojho syna Liutdolfa oženil s dcérou švábskeho vojvodu Hermana. Herman v roku 947 zomrel, a Liutdolf po ňom zdedil vojvodstvo. Podobne zdedil v roku 949 bavorské vojvodstvo aj Henrich.

V tom čase sa Taliansko nachádzalo v politickom chaose. Po smrti Lothara, ktorého pravdepodobne otrávili, zdedila trón jeho žena Adela, vlastná dcéra, nevesta a vdova posledných troch kráľov Talianska. Šľachtic Berengar z Ivrey sa vyhlásil za kráľa Talianska, uniesol Adelu a pokúšal sa legitimovať svoju vládu svadbou Adely s jeho synom Adalbertom. Adele sa však podarilo utiecť do Canossy a poprosila nemecké krajiny o intervenciu. Liutdolf a Henrich nezávisle vpadli do severného Talianska, aby využili situáciu, ale ich ambície zmaril Otto, ktorý tam vpadol tiež a donútil Berengara prisahať lénnu vernosť. Krátko nato sa oženil s Adelou.

Svadba spustila ďalšiu revoltu. Keď Adela porodila syna, Liutdolf, zákonitý dedič po Ottovi, sa začal obávať o svoju pozíciu. Spolu s Konrádom Červeným a arcibiskupom z Mohuča povstal v roku 953 proti Otovi. Po počiatočných úspechoch Otta v Lotrinsku, kde znova potvrdil svoju vládu, padol do zajatia pri útoku na Mohuč. V nasledujúcom roku sa povstanie rozšírilo do celej krajiny. Liutdolf a Konrád však spravili chybu a spojili sa s Maďarmi, ktorých rozsiahle vpády do južného Nemecka znovuzjednotili šľachtu. Na sneme v Auerstadte boli Liutdolf a Konrád pozbavení titulov a šľachta obnovila Ottovu moc. Otto si ju ešte viac upevnil v roku 10. augusta 955 v bitke pri rieke Lech, v ktorej spolu s českým kniežaťom Boleslavom I. na hlavu porazil starých Maďarov.

Dňa 2. februára 962 bola jeho doterajšia politika korunovaná najväčším úspechom. V bazilike svätého Petra v Ríme ho korunoval pápež Ján XII. za rímskeho cisára.[2]

Pochovaný bol v hrobke v magdeburskom dóme.[3]

Otto obdarúval biskupstvá a opátstva rozľahlými pozemkami, nad ktorými svetské autority nemali daňovú ani súdnu právomoc. Napríklad, keď bol Konrád Červený zbavený svojho vojvodcovského titulu v Lotrinsku, Otto ustanovil svojho brata Bruna, ktorý už bol arcibiskupom v Kolíne, novým vojvodcom Lotrinska. V krajinách, ktoré Otto vydobyl od Polabských Slovanov a ostatných slovanských kmeňov na východných hraniciach jeho ríše, založil niekoľko nových biskupstiev.

Keďže Otto osobne vymenúval biskupov a opátov, posilňoval si tým svoju ústrednú moc a vrchné stavy nemeckej cirkvi plnili úlohu akéhosi ramena cisárskej byrokracie. Konflikt medzi mocnými biskupstvami a rastúca sila pápežského dvora najmä počas obdobia Gregoriánskych reforiem, vyústil o storočie neskôr do boja o investitúru a rozpadu centrálnej moci Východofranskej ríše.

Otto bol celkom trikrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola neznáma slovanská žena, druhú potom Eadgith, dcéra anglosaského kráľa Eduarda I. Staršieho. Po jej smrti v roku 946 sa oženil s Adelou z Burgundska, vdovou po talianskom kráľovi Lotharovi.

Manželstvo s neznámou ženou:

• Vilém († 968), mohučský arcibiskup

Manželstvo s Eadgith Anglickou:

• Liudolf Švábsky († 957), vojvoda švábsky
• Liudgarda († 953) ∞ Konrád Lotrinský

Manželstvo s Adelou z Burgundska:

• Matylda († 999), opátka v Quedlinburku
• Otto II. (955 – 983), rímsky cisár

1. KELLER, Hagen. Otoni. Praha : Vyšehrad, 2004. Dále jen Otoni. ISBN 80-7021-733-2. S. 22. (česky)
2. Otoni. S. 39.
3. Otoni. S. 108.