Carl Gustav Jung

Carl Gustav Jung sa narodil 26. júla 1875 v meste Kesswil v švajčiarskej oblasti Thurgau. Jeho otec tu pracoval ako evanjelický farár. Carl Gustav po maturite začal študovať v Bazileji medicínu, ktorú ukončil zložením štátnej skúšky v roku 1900. V roku 1902 promoval na Dr. medicíny s témou „K psychológii a patológii tak isto okultnými fenoménmi“. Rozhodol sa špecializovať na psychiatriu a v decembri toho istého roku dostal asistentské miesto u Eugena Bleulera na Psychiatrickej klinike "Burghölzli" v Zürichu. Od roku 1905 do 1909 bol vrchným lekárom v "Burghölzli". V rokoch 1905 až 1913 pracoval aj ako súkromný docent na univerzite v Zürichu. Od roku 1906 sa verejne stáva prívržencom psychoanalýzy Sigmunda Freuda, ktorého v roku 1907 aj osobne poznáva. Kvôli osobným nezhodám so svojím nadriadeným Bleulerom opúšťa v roku 1909 kliniku a otvára si súkromnú prax v Küsnacht pri Zürichu. V marci 1910 mu bola v Nürnberg udelená pocta, stal sa 1. prezidentom novozaloženého „Medzinárodného psychoanalytického spoločenstva“. Tento post zastával štyri roky.

Univerzita v Zürichu mala svoju klinickú bázu v Burghölzli a Jung sa stal jej lekárom v roku 1900. Ústav viedol Eugen Bleuler, ktorý sa zaoberal skôr tradičným deskriptívnym skúmaním duševných chorôb. V opozícii k filozofickej psychológii sa Jung zaoberal experimentálnou psychológiou, v ktorej odvodzoval zákony s rovnakou platnosťou ako vo vede. So svojim spolupracovníkom Franzom Riklinom významne prepracovali Bleulerom používaný asociačný test, rozšírili zoznam podnetných slov i asociačných párov. Asociačný test pre Junga predstavoval bránu k obsahom nevedomých komplexov v ľudskej psychike. V rozprávaniach duševne chorých nachádzal podobnosti s mýtmi a túto zhodu chápal ako prejav spoločnej základne individuálnej imaginácie a vedomia celej ľudskej rasy. Študoval mytológiu a zbieral materiál preludov, halucinácií a snov pacientov, ktoré sa mu zdali byť pre túto teóriu relevantné.

V určitom slova zmysle sa hovorí o vzťahu učiteľa a žiaka, ale spoluprácu Junga s Freudom charakterizuje predovšetkým dôvera a priateľstvo. Jung sa prvýkrát stretol s Freudom v roku 1907, ich spolupráca trvala do roku 1912. Pre Freuda znamenal Jung najinšpiratívnejší prvok svojho psychoanalytického hnutia, predovšetkým sa zhodovali vo výskumoch v oblasti hystérie. Freudovská psychoanalýza, ktorá sa zameriavala na sexuálny pôvod neurózy, sa však zdala Jungovi príliš obmedzená, chcel pracovať s "trajektóriou" neurózy a jej implikáciami pre budúci vývoj pacienta. Aj Freudovo poňatie komplexu ako akéhosi sexuálneho rezídua z psychických zážitkov skorého detstva mu pripadalo ako silne obmedzujúce.

Objav fantázií americkej spisovateľky Frank Millerovej ho privádza k podvedomým tvorivým imagináciám, mytologickým snom a fantáziám, ktoré mali neosobný charakter. Subjekt sa vracia k archaickej mimoslovnej forme výrazu. Kým pre Freuda bol symbolizmus z väčšej časti dôsledkom historického a kultúrneho kontextu, Jung kládol na tieto faktory minimálny dôraz a zameral sa na neosobnú vrstvu ľudskej duše, ktorú nazval kolektívne nevedomie. Tu sa začali zo spoločnej cesty rozchádzať. V roku 1912 vydáva Jung štúdiu Symboly premeny, kde odmieta Freudov prílišný dôraz na sexualitu a na príklade symbolizmu vízií Frank Millerovej rozširuje poňatie libida ako všeobecnej psychickej a životnej energie zameranej na cieľ. Freud nebol schopný prijať čokoľvek, čo by nebolo v zhode s jeho teóriou, ktorú už medzitým povýšil na dogmu.

Vzťah Freuda a Junga nemal iba vedecké, ale aj osobné pozadie. Freud sa rozhodol Junga adoptovať a "podľa vzoru patriarchov ho pomazať in patribus infidelium – v zemi neveriacich". To neskôr znamenalo problém ako sa vymaniť z otcovskej autority, a to hlavne vo chvíli, keď sa objavil vzťah konkurencie.

Rok 1913 bol pre Junga zlomový. Po sérii apokalyptických snov a vízií rezignoval na prednášky na univerzite, v roku 1914 sa vzdáva funkcie prezidenta Medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti, na čele ktorej stál od roku 1911. V tomto období sa venuje prevažne práci na svojich teoretických štúdiách, zakladá úzky krúžok Psychologického klubu, venuje sa súkromnej terapeutickej praxi, ale predovšetkým zdokonaľuje svoju techniku, ako komunikovať so svojím nevedomím. Nadväzuje tak na svoje rané zážitky z detskej imaginácie. Učí sa personifikovať fenomény nevedomia, počúvať ich hlas, a tým ich urobiť uchopiteľnými pre vedomie. Dochádza k postulátu, že v individuálnej mysli existujú prvky, ktoré jej nepatria, resp. nie sú jej vlastným výtvorom.

Symbolizmus nevedomých projekcií

„Bollingenská veža“, vila C. G. Junga

V roku 1923 začína Jung stavbu veže v Bollingene, obydlia, ktoré je žijúcim dôkazom jeho ďalšieho objavu, psychického stredu v ľudskej duši – Self čiže Bytostné Ja. Bollingenská veža, ktorú psychológ neustále vlastnými silami rozširoval, nebola len miestom stretávania sa s rôznymi osobnosťami, ale predovšetkým symbolickým vyjadrením osobného rastu k celistvosti, kombináciou praktickej životnej orientácie a spracovaním snovej imaginatívnej látky. Pracuje presne v intenciách svojho zistenia, že projekciou nevedomých obsahov do reality sa stávajú obsahmi viditeľnými. Stavba týmto prekračovala svoj symbolický význam.

Koncom 20. rokov začína Jung štúdium alchymistického symbolizmu, obracia sa k starým filozofickým majstrom (Majster Eckhart, Paracelsus, Augustín z Hippa ai.), skúma kresťanstvo, jeho heretické hnutia a symbolizmus, sám sa zúčastňuje objavenia gnostických zvitkov z egyptského Nag Hammádí. Na pôde religionistického spolku Eranos sa stretáva s Mirceom Eliadom, Károlom Kerényim. S Richardom Wilhelmom pracuje na interpretácii Tajomstva zlatého kvetu, ezoterického textu čínskeho taoizmu, píše úvod k čínskej knihe premien I-ťing.

Všetky získané materiály a znalosti trvale konfrontoval so svojou praxou psychiatra, jeho spektrum klientely sa pohybovalo od obyčajných pacientov psychiatrického ústavu v Küsnachtu po známe i zámožné osobnosti (dcéra Jamesa Joyca, spisovateľ Hermann Hesse, dcéra Johna D. Rockefellera). Usporadúval prednášky, písal články do odborných časopisov, študoval myslenie primitívnych afrických kmeňov.

Jungova práca nebola prijímaná bez výhrad. Pred modernou vedou musel stále dokazovať empirickú povahu svojich zistení a bol často obviňovaný z ezoterizmu. Z opačnej strany ho napríklad židovský filozof Martin Buber kritizoval za prílišné zatemňovanie Boha gnostickou špekuláciou. Častá výčitka teológov smeruje k psychologizujúcemu poňatiu Boha, ktorý ako autonómny psychický obsah nemá žiadnu realitu mimo ľudskej psyché. K tejto výčitke sa Jung vyjadroval mnohoznačne, vždy so zreteľom na svoje psychologické zameranie. V korešpondencii s anglickým dominikánom Victorom Whitom došlo napriek k všetkým sympatiám k nezhode pri otázke privatio boni. Zlo podľa Junga patrí do celku skutočnosti a nemožno ho redukovať na nedostatok dobra, a i tu nachádza pre toto tvrdenie psychologické zdôvodnenie.

Jungova analytická psychológia je všeobecne použiteľná a neobmedzuje sa iba na určité psychologické typy, ale rešpektuje akúkoľvek povahu človeka. Získala si celý rad ctiteľov a žiakov, ktorí pokračovali v Jungovom diele. V roku 1948 bol založený Inštitút C. G. Junga, ako reakcia na vzrastajúci záujem o rozvíjanie a spoluprácu na myšlienkach analytickej psychológie. Jung si bol vedomý skutočnosti, že jeho objavy ho prekročili a z analytickej psychológie sa stalo hnutie. Dnes sa inštitút orientuje ako tréningové centrum analytikov a psychoterapeutov, slúži ako miesto k stretnutiu študentov, vedcov a učiteľov. Podobne v Londýne bola založená Spoločnosť pre analytickú psychológiu.

• Diagnostische Assoziationsstudien, 1906
• Wandlungen und Symbole der Libido, 1912
• Psychologische Typen, 1920
• Die Beziehungen zwischen dem Ich und dem Unbewussten, 1928
• Seelenprobleme der Gegenwart, 1931
• Wirklichkeit der Seele, 1934
• Psychologie und Religion, 1937
• Paracelsica, 1942
• Einführung in das Wesen der Mythologie, (spolu s K. Kerényim) 1942
• Psychologie und Alchemie, 1944
• Die Psychologie der Übertragung, 1946
• Aufsätze zur Zeitgeschichte, 1946
• Über die Psychologie des Unbewussten, 1948
• Symbolik des Geistes, 1948
• Über psychische Energetik und das Wesen der Träume, 1948
• AION, 1951
• Antwort an Hiob, 1952
• Von den Wurzeln des Bewusstseins, 1954
• Gegenwart und Zukunft, 1958
• Ein moderner Mythos, 1958
• Gesammelte Werke, I-IX, 1958 – 1983
• Die Dynamik des Unbewussten, 1967
• Über das Phänomen des Geistes in Kunst und Wissenschaft, 1971
• Briefe, I-III, 1972 – 73

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Carl Gustav Jung
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Carl Gustav Jung
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Carl Gustav Jung

• Inštitút C. G. Junga
• http://jung.sneznik.cz/ (po česky)