Harold Urey
Harold Clayton Urey (* 29. apríl 1893, Walkerton, Indiana, USA – † 5. január 1981, San Diego, Kalifornia) bol americký chemik, ktorý sa zaoberal fyzikálnou chémiou a nositeľom Nobelovej ceny za chémiu za objav deutéria.
| Harold Clayton Urey | |||
| americký chemik | |||
 | |||
| Narodenie | 29. apríl 1893 Walkerton, Indiana, USA | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 5. január 1981 (87 rokov) San Diego, Kalifornia, USA | ||
| Podpis |  | ||
| Odkazy | |||
| Commons |  | ||
| |||
Život
Harold Urey začal študovať na Montanskej univerzite v roku 1914 kde vyštudoval zoológiu. Štúdium ukončil v roku 1917. Ďalšie dva roky strávil ako chemik v priemysle. V roku 1921 nastúpil na doktorandské štúdium chémie na Kalifornskú univerzitu. Štúdium úspešne ukončil v roku 1923. Nasledujúci rok strávil v Kodani na Inštitúte teoretickej fyziky u Nielsa Bohra.
V roku 1932 objavil ťažký vodík – deutérium. Ten získal frakčnou destiláciou tekutého vodíka. Ťažký vodík má na rozdiel od ľahkého vodíka v jadre okrem protónu aj neutrón. Atómové číslo má rovnaké ako ľahký vodík, ale jeho atómová hmotnosť je dvojnásobná. Za tento objav mu bola v roku 1934 udelená Nobelova cena za chémiu.
V roku 1934 sa Harold Urey stal profesorom na Kolumbijskej univerzite. V rokoch 1940 až 1945 sa stal riaditeľom vojenského výskumu na Kolumbijskej univerzite v rámci Projektu Manhattan. Tento výskum bol zameraný na štiepenie izotopov uránu 235 metódou plynovej difúzie. V roku 1941 viedol spolu s Georgom Pegramom diplomatickú misiu do Veľkej Británie, aby tu nadviazali spoluprácu s britskými vedcami pri vývoji atómovej bomby.
Po vojne sa Harold Urey stal profesorom na Inštitúte pre nukleárne štúdie (v súčasnosti Enrico Fermi Institute) a neskôr sa stal profesorom na Chicagskej univerzite.
Harold Urey sa v neskoršom veku zaoberal tiež výskumom vývoja planét a položil základy teórie o planetárnej evolúcii. V roku 1952 vydal knihu The Planets: Their Origin and Development (Planéty: Ich pôvod a vývoj).
Harold Clayton Urey zomrel 5. januára 1981.