Ján Murín

Narodil sa v Sečovciach ako ôsme (predposledné)[pozn 1] dieťa v rodine gréckokatolíckeho remeselníka-kolesára, neskoršieho člena Slovenskej ľudovej strany. V rokoch 1919 – 1924 študoval (päť tried) na miestnej ľudovej škole.[1] Následne pokračoval v štúdiu na Československom štátnom reálnom gymnáziu v Košiciach, ale po založení Československého štátneho reálneho gymnázia v Michalovciach prestúpil práve sem (1925 – 1933).[2] Angažoval sa v skautskom hnutí a po maturite pracoval ako učiteľ na ľudovej škole (1933 – 1934), aby tak získal finančné prostriedky na štúdium teológie.[3]

V roku 1934 nastúpil do gréckokatolíckeho seminára v Užhorode na Podkarpatskej Rusi, kde získal štipendium na štúdium na Cyrilo-metodskú bohosloveckú fakultu v Olomouci. Tu v roku 1938 spromoval a získal tak titul doktora teológie. 12. novembra 1939 sa zosobášil s Magdou Mihalovičovou, s ktorou mal neskôr tri deti. 21. novembra 1939 bol vo farnosti v Štefurove pri Prešove vysvätený za kňaza.[4] Ešte po návrate z Olomouca mu riaditeľ gymnázia v Michalovciach ponúkol prácu katechéta náboženstva, čo prijal a do zamestnania nastúpil 1. decembra 1939.[2][5]

Slovenskí gréckokatolíci sa začali konfesijne a národne stmeľovať až koncom 30. rokov, pričom centrom spoločenského života boli práve Michalovce, kde gréckokatolícky veriaci tvorili popri rímskokatolíkoch najväčšiu časť obyvateľstva.[6] Podnet na založenie národno-kultúrneho a náboženského spolku slovenských gréckokatolíkov ako prví dali J. Murín, Jozef Pichonský a Ján Danko na oslave Murínovych 28. narodenín 12. januára 1941 v miestnosti tunajšej mešťianskej školy.[7] J. Pichonský inicioval zvolenie prípravného výboru, ktorého členmi sa popri ňom stali Ján Fedorko, Mikuláš Čollák, J. Murín, Jozef Erby, Štefan Balogh a J. Danko. Na nasledujúcom stretnutí (6. marca) pripravili návrh stanov a program ustanovujúceho valného zhromaždenia, na ktoré pozvali záujemcov aj z Trebišova, Prešova, Sečoviec a gréckokatolíckych kňazov z okolitých farností. Ustanovujúce valné zhromaždenie Jednoty sv. Cyrila a Metoda sa konalo 4. mája 1941 v kláštore redemptoristov v Michalovciach.[8][9] Z približne 100 až 120 účastníkov tvorili väčšinu učitelia, no prišlo aj niekoľko gazdov, mládež a ženy a tiež siedmi kňazi.[10] Za prvého predsedu bol zvolený Jozef Zorvan, generálny vikár pre slovenských gréckokatolíkov a farár z Klemberku (dnes Klenov), za podpredsedu učiteľ J. Erby, za správcu J. Murín, za tajomníka M. Čollák a za ďalších členov užšieho výboru právnik J. Pichonský a Š. Balogh.[8]

Spolok si v § 1 Stanov za cieľ vytýčil: „starať sa o náboženskomravné a kultúrne povznesenie gréckokatolíckych Slovákov, ako aj chrániť ich záujmy. Budiť lásku k cirkvi gréckokatolíckej a jej staroslovienskemu obradu.“[11] Práve orientáciou na slovenských gréckokatolíkov vzbudilo zakladanie spolku kontroverzie vnútri gréckokatolíckej cirkvi. Jedným z kritikov postupu prípravného výboru spolku bol Anton Tink, generálny vikár Apoštolskej administratívy Mukačevskej eparchie. Pred zhromaždením totiž došlo k dohode, že A. Tink ako generálny vikár eparchie, na ktorej území sa valné zhromaždenie koná, vystúpi s úvodným príhovorom, v ktorom zdôrazní, že sa zakladá nový cirkevno-náboženský spolok. Po ňom mal vystúpiť J. Zorvan. Avšak prípravný výbor neumožnil vystúpiť A. Tinkovi. Úvodné slovo predniesol J. Erby a až po ňom sa prítomným prihovoril A. Tink, ktorý im položil otázku, či sa spolok buduje na laickom alebo cirkevnom základe. Po tom, čo dostal odpoveď, že spolok je vytváraný na cirkevnom základe a teda bude cirkevným spolkom, upozornil, že cirkevný spolok sa nemá zakladať bez predošlého schválenia cirkevnou autoritou.[pozn 2] Prípravný výbor voči tomu vyjadril protest a navrhol pokračovať podľa programu. A. Tink si v reakcii na to presadol z predsedníckej stoličky medzi účastníkov so slovami, že „ak to nebude cirkevný spolok, nemá zmysel, aby zhromaždeniu aj naďalej predsedal.“[13] Predsedníctvo nad zhromaždením prebral J. Fedorka a následne bola po vykonaní potrebných úkonov (prijatie štatútov, zvolenie užšieho a širšieho výboru) založená Jednota sv. Cyrila a Metoda. A. Tink v závere správy pre biskupa Pavla Petra Godiča poznamenal:[14]

Podobne J. Zorvan vo svojej správe biskupovi vyjadril určité znepokojenie, keď „založenie spolku len pre gréckokatolíkov Slovákov prirovnal k nabíjaniu klinov neznášanlivosti medzi obe národnosti na náboženskom poli, kde doteraz Slováci a Rusíni žili v jednote.“[10] Keď požiadavku organizovania spolku len na konfesijnom základe predniesol J. Erbymu, J. Murínovi, M. Čollákovi a J. Dankovi, skonštatoval, že „títo mladí hypernacionalisti sa nedali presvedčiť a rozhovor sa skončil s ich uistením, že v prípade, ak spolok začne politizovať, alebo útočiť na iné národnosti, môže ordinariát spolok zrušiť.“[15] V napätej národnostnej situácii J. Murín pozval biskupa P. P. Gojdiča na schôdzu užšieho výboru konanú 15. mája v Michalovciach. Biskup listom sprostredkoval svoje obavy michalovskému dekanovi:[16]

Napokon 17. mája biskup prijal stanovy spolku (predložené 15. mája) na vedomie a Jednote sv. Cyrila a Metoda udelil svoje arcipastierske požehnanie,[17] čím sa začala riadna činnosť spolku. Už na stretnutí užšieho výboru 15. mája sa prerokovávalo organizovanie cyrilometodejskej slávnosti a zostavovanie gréckokatolíckeho kalendára na rok 1942.[10] Spolok mal podľa svojich stanov pôsobiť nasledovne:[18]

Organizoval cyrilo-metodské slávnosti, vo vlastnej tlačiarni vydával publikácie, najmä mesačník Cyril a Metod, kalendáre a modlitebné knižky. Ako kultúrny spolok získal od vlády a župy niekoľko dotácií. Murín bol správcom spolku, predsedom sa stal kňaz Jozef Zorvan.[19]

V súvislosti s Akciou P, v rámci ktorej komunistický režim vykonával likvidáciu a pravoslavizáciu gréckokatolíckej cirkvi (od 28. apríla 1950), Murína 9. mája 1950 odviedli príslušníci Zboru národnej bezpečnosti priamo z vyučovacej hodiny. Vo svojich spomienkach túto situáciu opísal takto:[20]

Keď na stanici odmietol podpísať manifest na prestup do pravoslávnej cirkvi bol internovaný vo väzení v Prešove.[21] Tu bol naňho naďalej vyvíjaný nátlak na prestup na pravoslávie a po odmietnutí bol umiestnený do tábora nútených prác (TNP) v Ilave[22] a Trenčíne.[23] 10. septembra 1950 bol prepustený z TNP a presunutý do sústreďovacieho tábora pre gréckokatolíckych kňazov v Hlohovci, následne bol 8. júna 1951 internovaný v kláštore v Podolínci.[2]

V novembri 1951 bol nasadený na práce v českom pohraničí, kde pôsobil ako pastier a kŕmič dobytka[24] na Štátnom majetku v Rychnove u Jablonce nad Nisou (od 13. decembra 1951 do 1. apríla 1956), kde neskôr býval so svojou rodinou. V júni 1956 bol na vlastnú žiadosť prijatý do práce v uhoľných baniach Ostravsko-karvinských dolov v Karvinej,[25] vďaka čomu nemuseli jeho deti dochádzať do školy zo samoty. Od roku 1959 pracoval v podniku Kovona v Karvinej a vyučil sa za strojného zámočníka.

V roku 1961 si J. Murín podal žiadosť o povolenie na pobyt na Slovensku, avšak získal povolenie len na pobyt v Bratislave. 31. januára 1961 ukončil pracovný pomer v Kovone a presťahoval sa do Bratislavy, kde si napokon našiel prácu ako strojný zámočník v pobočke podniku Tatra Kopřivnice. Od roku 1963 v Bratislave býval spolu s rodinou.[26] 9. mája 1965 nastúpil na pozíciu bibliografa do oddelenia antikvariátu Slovenského knižného veľkoobchodu a neskôr pracoval ako knihovník v Univerzitnej knižnici v Bratislave (do 16. apríla 1968).[27]

Čiastočná demokratizácia a liberalizácia režimu v roku 1968, v rámci obdobia Pražskej jari, vytvorila predpoklady aj na zmeny vo vzťahu štátu k cirkvi, čo sa u gréckokatolíkov prejavilo iniciovaním obnovenia a rehabilitácie gréckokatolíckej cirkvi. J. Murín patril k popredným činiteľom tohto hnutia. Začiatkom apríla 1968 bol ustanovený Prípravný akčný výbor Gréckokatolíckej cirkvi, ktorý 10. apríla 1968 zorganizoval v Košiciach poradu gréckokatolíckych duchovných, na ktorej 134 kňazov a 66 laikov zvolilo Akčný výbor gréckokatolíckej cirkvi s biskupom Vasiľom Hopkom ako čestným predsedom a J. Murínom ako výkonným predsedom. Úlohou Akčného výboru bolo zastupovať záujmy gréckokatolíckej cirkvi vo vzťahu k štátu, kým sa neuskutoční rehabilitácia cirkvi a nezriadi ordinariát.[28] Preto hneď po svojom vzniku vydal rezolúciu požadujúca rehabilitáciu cirkvi.[29]

Gréckokatolícka cirkev sa oficiálne obnovila (avšak nebola rehabilitovaná) vládnym uznesením č. 205/1968 o povolení gréckokatolíckej cirkvi z 13. júna 1968, ktoré ale neschválil Ústredný výbor (ÚV) KSČ a ÚV KSS.[30] Začal sa proces znovuvytvárania jej organizačnej štruktúry. 17. júla 1968 bol v Košiciach zriadený biskupský úrad. Riaditeľom biskupskej kancelárie sa stal Andrej Zima, tajomníkom J. Murín a tretím spolupracovníkom bol Štefan Ujhelyi.[31] Pápež Pavol VI. menoval za ordinára gréckokatolíckej cirkvi v ČSSR Jána Hirku, čo štátna moc potvrdila 2. apríla 1969. J. Hirka sa ujal úradu 23. apríla 1969, kedy bol tiež rozpustený Akčný výbor a biskupský úrad sa následne preniesol z Košíc do Prešova.[32]

Normalizácia zastavila zmenu cirkevnej politiky nastavenú Pražskou jarou. Legalizácia gréckokatolíckej cirkvi síce prežila normalizačný proces, hoci sa istý čas uvažovalo aj o jej opätovnom zrušení, no štátna moc ju podrobovala jemnejším formám útlaku a obmedzovala pastoračnú činnosť jej klerikov.[33] To sa prejavilo aj u J. Murína, ktorý od 1. októbra 1968 pôsobil ako tajomník gréckokatolíckeho ordinariátu v Košiciach. V roku 1970 mu bol odobratý štátny súhlas na výkon kňazského povolania, bol vylúčený z verejného života a odvtedy žil v Bratislave na nútenom odpočinku.[34]