Ján Baltazár Jesenský-Gašparé

Ján Baltazár Jesenský – Gašparé sa narodil 28. decembra 1825 v Hornom Jasene v Turci. Bol príslušníkom šľachtického rodu. V historických prameňoch sa nezachovalo, kde študoval prvé roky. Z kroniky Pavla Dobšinského z rokov 1845/1846, vyplýva, že študoval na lýceu v Kežmarku, kde aj študovalo viacero príslušníkov a generácií z rodu Jesenských. Ján Baltazár sa stal aj prednášateľom, kde prednášal históriu z dejín Slovanov. Je známe, že Ján Baltazár nerád vystupoval. Zachovala sa reč, ktorá dokumentuje pilier patriotizmu v jeho mladosti. Prejavom chcel prebudiť ľud a národ k národnému povedomiu a k slovanskej vzájomnosti. V Kežmarku sa tak pre Jána Baltazára vytvoril základ pre jeho účinkovanie v slovenskom verejnom, politickom, kultúrnom, duchovnom, školskom a aj hospodárskom živote. Po kežmarských štúdiách sa otvorila nová kapitola pre Jána Baltazára účasťou v Slovenskom povstaní v rokoch 1848 – 1849.

Nezachovali sa dokumenty čo robil Ján Baltazár medzi ukončením štúdia na kežmarskom štúdiu a rokom 1848. Zúčastnil sa príprav liptovskosvätomikulášskych Žiadostí slovenského národa. Ján Baltazár sa osobne zúčastnil slovenských dobrovoľníckych výprav. Vyznamenal sa v radoch dobrovoľníkov v zimnej a aj v letnej výprave. V Slovenskom povstaní sa zachoval, ako hrdinský bojovník, ktorý organizoval vedenie bojov, ktoré sa formovali na severnej Morave, v Ostrave a v Těšíne a ktoré vstúpili na Kysuciach na slovenské územie. Podľa dokumentov sa Ján Baltazár podieľal na “zmužnosti“ slovenských dobrovoľníckych jednotiek. Počas výprav sa stal aj blízkym spolupracovníkom vojenského veliteľa baróna Henricha Lewartovského. Po vybudovaní si veľkej autority sa Ján Baltazár zúčastnil aj na slávnostnom obede v hostinci „u Zeleného stromu“, kde boli pozvaní velitelia a kapitáni slovenských dobrovoľníkov [3][4].

Ján Baltazár Jesenský – Gašparé po revolučných rokoch sa stal štátnym úradníkom v Zlatých Moravciach. V 60. rokoch sa vrátil do Turca, kde sa stal hlavným slúžnym turčianskosvätomartinsko – blatnického okresu. V týchto rokoch zložil aj advokátsku skúšku v Pešti. Neskôr sa stal župným notárom a advokátom v Martine. Na prvom slovenskom národnom – memorandovom zhromaždení, ktoré sa uskutočnilo 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine sa zúčastnil aj Ján Baltazár. Zaradil sa medzi vážne osobnosti tohto zhromaždenia. Na rokovaní vystúpil a vyjadril sa k otázke , ktorá riešila problematiku adresáta memoranda. Patril teda medzi tých, ktorí chceli poslať Memorandum krajinskému snemu v Pešti. Ján Baltazár sa dostal aj medzi slovenských „výtečníkov“ – teda do Stáleho národného výboru pod predsedníctvom Jána Francisciho spolu s ďalšími vymenovanými. Medzi vymenovanými do Stáleho výboru bol Ján Baltazár jediným, ktorý patril do nižšej slovenskej šľachty a teda bol predstaviteľom slovenského zemianstva.

Ján Baltazár Jesenský inšpiroval neformálne i formálne stretnutia. Bol dlhoročný predstaviteľ, podpredseda a neskôr aj predseda Turčianského kasína. Turčianske kasíno vzniklo v Martine v roku 1861. Kasíno bolo pánskym spoločenským a politickým klubom [5]. Okrem debát, ktoré mali svoje pravidlá tu boli organizované +prednášky, recitácie a rôzna zábava. Kasíno malo aj vlastnú čitáreň časopisov [6]. Neskôr bolo Kasíno úradne zatvorené. Na obnovenie a návrh nových stanov sa podieľali národovci Ján Baltazár Jesenský a Ján Kohút. Námestná rada v Budíne stanovy stanovy schválila a tak kasíno bolo obnovené 30. novembra 1862. Podľa Jesenského a Kohúta malo slúžiť kasíno na rozvoj dobrého vkusu, vzdelané a šľachetné obcovanie, zdravé besedovanie a na rozvoj duševných schopností a inteligencie. Členom spolku sa mohol stať každý občan. Stanovy kasína zakazovali politické boje a hazardné hry. Aj vďaka kasínu sa tak mesto Turčiansky Svätý Martin stalo centrom národného života. Sídlilo v Národnom dome v Martine

Po páde bachovského absolutizmu sa Ján Baltazár stal popredným predstaviteľom starej školy a zaslúžil sa aj o vznik Matice slovenskej (MS). Bol zakladajúcim členom a funkcionárom MS a aj spoluautorom prosbopisu z roku 1883 žiadajúce jej obnovenie. V Matici sa zaslúžil o o vydávanie martinských Národných novín a tiež podporil vznik Slovenského spevokolu. Ján Jesenský, spolu s Martinom Čulenom, Pavlom Mudroňom a Frankom Sasinkom sa podpísali pod prvé čislo Národných novín. Oznámili, že budú vydávať v Martine a budú niesť vysokú zástavu „svobodomyseľnej politiky“. Sú to teda slovenské politické noviny, ktoré boli pokračovateľom Pešťbudínskych vedomostí. Ján Baltazár účinkoval aj na poli evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, špeciálne na pôde školstva. Stal sa dozorcom – inšpektorom patentálneho evanjelického zboru v Martine a turčianskeho seniorátu. V tomto postavení sa Ján Baltazár zúčastnil audiencie u Františka Jozefa I., kde prítomný na čele s Karolom Kuzmánym odovzdali školské memorandum [7] a významne sa tak Ján Baltazár podieľal na založení Nižšieho slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Martine, ktoré bolo otvorené 23. septembra 1866 a fungovalo do 31. januára 1875 kedy ho Rakúsko – uhorská vláda zatvorila. Patril aj ku konventu evanjelickej cirkvi v Trnave, kde ho zvolili za jedného z podpredsedov poverníctva, ktoré malo rokovať o založení ďalšieho gymnázia. Jesenský za obnovenie gymnázia v Martine pracoval a bojoval aj na pôde evanjelickej cirkvi, ktorá mala vďaka starým uhorským zákonom zaručené právo zakladať školy. Aj preto sa stal po smrti Jozefa Justhu hlavným dozorcom Turčianskeho seniorátu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Uhorsku. Jesenský postupne odmietal narastajúci šovinizmus, ale aj materializmus, ktorý zatláčal duchovnosť viery protestantizmu.

Ján Baltazár Jesenský sa spolu s Pavlom Mudroňom a Ondrejom Radlinským [8] zúčastnil v máji a v júni roku 1867 na Etnografickej slovanskej výstave v Moskve s tichou podporou Matice Slovenskej. Slováci vycestovali do Moskvy v tichosti aby im nebol zmarený odchod. Na výstave a jej sprievodných podujatiach, ktoré sa označujú ako Slovanský zjazd alebo aj Moskovský zjazd, reprezentovali Slovákov. Slovenská delegácia dávala na vedomie slovenskú národnú a kultúrnu identitu svojbytného slovenského národa. Slováci na zjazde prezentovali aj kroje z rôznych kútov Slovenska. Konkrétnejšie úlohy Jána Baltazára Jesenského na zjazde sa nezachovali. Vie sa však, že rakúsko – uhorská politická moc sa nepozerala na túto výpravu najlepšie a brojila proti nej. Na samotnom zjazde sa najvýraznejšie prejavila audiencia vybraných účastníkov u cára Mikuláša II.. Toto stretnutie mohlo vyvolať politické a diplomatické problémy a rozpaky. Bolo potrebné, aby stretnutie akceptovali vysokí predstavitelia Viedne. Rakúskeho veľvyslanca v Rusku Fridrich Revertera, Slováci žiadali o sprostredkovanie audiencie u Mikuláša II. Palacký a Rieger, ktorí to u veľvyslanca vybavovali žiadali, aby s pomedzi Slovákov bol na audiencii aspoň Ján Jesenský. To by bolo pre slovenských účastníkov nepochybne asi najpamätnejšou udalosťou z Moskvy. Nakoniec cár Mikuláš II. slovenských pútnikov do Moskvy prijal 26. mája 1867 v Cárskom Sele. Medzi predstavenými Slovákmi pred cárom Mikulášom II. však nebol ani Jesenský ani Mudroň či Radlinský. Predstavený bol len Slovák Janko Šafárik, ktorý zastupoval srbských Slovákov. Musel sa však pri audiencii prihovoriť v mene Srbov. Jesenský, Mudroň a Radlinský boli tak prítomní vo vedľajšej sále dvorného divadla. Cár bol na audiencii síce k všetkým pozvaným Slovanom láskavý, avšak jeho slová boli považované za bezvýznamné a neskôr sa aj cár nepriaznivo vyjadril a ľutoval, že k ním vôbec došlo. Zastúpenie Slovákov však z Moskvy malo pozitívny dojem. Stretávali sa s ďalšími slavianofilmi a Slovákmi pôsobiacimi v Moskve a v Rusku. Sprievodnou knihou zjazdu bola aj brožúra Slovanstvo a svet budúcnosti od Velislava Ludevíta Štúra [9]. Ján Baltazár Jesenský – Gašparé navštívil v Rusku aj cársku bibliotéku v Petrohrade. Z knižnice si priniesol domov aj viacero kníh.

Ján Baltazár Jesenský bol účastníkom stretnutia na audiencii u cisára Františka Jozefa I., ktoré sa uskutočnilo pri príležitosti rozpustenia Slovenského dobrovoľníckeho zboru po ukončení vojenských misií v decembri 1849. S Karolom Kuzmánym 23. júna 1863 predložili cisárovi školské memorandum prešporskej patentálnej superintendencie. 30. júna 1885 sa Ján Baltazár Jesenský opäť zúčastnil cisárskej audiencie so signatármi Prestolného prosbopisu – memoranda za obnovenie Matice slovenskej. Prípravy na predloženie trvali už od roku 1883. Ján Baltazár Jesenský spolu s Jánom Franciscim, Pavlom Mudroňom a ďalšími zbierali finančné prostriedky na vykonanie cesty do Viedne a do Budapešti. Cieľom tohto memoranda nebolo len obnoviť Maticu ale zostavovatelia memoranda chceli aby bolo odvrátené nedôstojné zaobchádzanie s matičnými zbierkami v historickej budove Matice v Martine. Krátko po návšteve Viedne bola kópia memoranda odovzdaná aj uhorskému ministerskému predsedovi Kolomanovi Tiszovi. Rozhodnutie Viedne a Budapešti bolo odmietnutie memoranda a majetok Matice slovenskej sa tak dostal do vlastníctva Hornouhorského vzdelávacieho maďarského spolku FEMKE [10].

Ján Baltazár Jesenský – Gašparé posledné roky života bol dlho chorý. Postupne sa začal vytrácať z národného života. Ešte v roku 1885 si zastal Maticu slovenskú na najvyšších miestach rakúsko - uhorských, ale na púť do Kyjeva na deväťstoročnicu christianizácie s druhom Pavlom Mudroňom už necestoval. V tomto roku Mudroňovi prenechal aj funkciu inšpektora Turčianskeho seniorátu. Taktiež prišiel o celý svoj majetok, ktorý rozdal neúspešným kandidátom volieb do uhorského snemu. Stal sa aj zakladateľom Tatra banky v Martine [11] a tiež, že v roku 1887 bol Jesenský členom volebného výboru SNS. Ján Baltazár Jesenský – Gašparé zomrel 23. mája 1889. Na pohrebe sa s ním rozlúčil Pavol Mudroň, ktorý pripomeul, že Ján Baltazár od štyridsiatych rokov bol pri každom dôležitom momente slovenského národa. Po Jánovi Baltazárovi Jesenskom ostali traja synovia. Medzi nimi aj Janko Jesenský.