Ivan Christoforovič Bagramian

Narodil sa v rodine arménskeho železničiara. Absolvoval železničné učilište s výborným prospechom. Následne začal pracovať ako železničiar. Po vypuknutí vojny 16. septembra 1915 vstúpil do ruskej cárskej armády. Zúčastnil sa bojov na Kaukazskom fronte a neskôr bol odporučený k štúdiu poddôstojníckej školy, ktorú ukončil roku 1917. Po začiatku občianskej vojny a Brestlitovskom mieri boli cárske jednotky v Arménsku rozpustené a Bagramian preto vstúpil do arménskej armády, kde slúžil v jazdeckom pluku až do roku 1920. Ale po tom, čo bola krajina obsadená boľševikmi bola miestna armáda zrušená, Bagramian vstúpil do sovietskej armády. V roku 1922 sa oženil s vdovou po armádnom dôstojníkovi. V rokoch 1923 – 1931 bol poverený velením Alexandropoľského jazdeckého pluku. Následne nastúpil na dvojročné štúdium na Leningradskej jazdeckej škole a neskôr pokračoval v štúdiu na Frunzeho vojenskej akadémii v Moskve. Neskôr študoval na Akadémii generálneho štábu, kde po skončení štúdia zostal vyučovať. Bagramian bol už v tej dobe skúsený štábny dôstojník. Do komunistickej strany vstúpil až v roku 1941.

Na začiatku druhej svetovej vojny bol prevelený k západnému frontu, kde slúžil v štábe 12. armády a neskôr ako zástupca náčelníka štábu juhozápadného frontu. V priebehu operácie Barbarossa sa ako štábny dôstojník zúčastnil na vedení obranných operácií. So šťastím sa mu podarilo vyviaznuť z kotla pri Kyjeve, z obkľúčenia vyviedol skupinu asi 20 000 mužov.

V neskoršom období sa podieľal na plánovaní sovietskych protiútokov pri Moskve. V roku 1942 bol ako náčelník štábu juhozápadného frontu poverený prípravou protiofenzívy pri Charkove, ktorú však Nemci odrazili. V dôsledku sovietskych neúspechov bol v lete 1942 Stalinom zbavený funkcie a poverený velením štábu 28. armády. Následne ho generál Žukov poveril velením 16. armády. S touto jednotkou sa zúčastnil vyčerpávajúcich bojov v oblasti Rževa a neskôr mesta Žizdra.

Počas letnej kampane v roku 1943 sa podieľal ako veliteľ 11. armády na útočnej fáze operácie Kutuzov, čo bol krycí názov pre protiofenzívu proti severnej časti nemeckých klieští útočiacich v oblasti Orla v Kurskom výbežku. Po skončení bojov bol povýšený do hodnosti generálplukovníka. Následne bol v novembri 1943 poverený velením 1. baltského frontu. Viedol bojové operácie v oblasti mesta Gorodok a Vicebsk. Neskôr sa jeho front spolu s 3. baltským frontom podieľal na bojových operáciách v Bielorusku, kde obkľúčili značné nemecké sily v oblasti Orše a Vicebska. Neskôr vojská pod jeho velením viedli boje v Pobaltských republikách, jeho jednotky prenikli do Lotyšska a pri meste Tukums dosiahli pobrežie Rižského zálivu, čím odrezali časť vojsk nemeckej Skupiny armád Sever od zvyšku vojsk vo Východnom Prusku. V nasledujúcom období sa jeho front podieľal na východopruskej operácii, na záver ktorej Sovieti dobyli mesto Königsberg. Na sklonku vojny prebral velenie 3. baltského frontu.

V povojnovom období viedol Pobaltský vojenský okruh. Viedol bojovú činnosť proti miestnym protikomunistickým partizánom. Hodnosť maršala Sovietskeho zväzu mu bola udelená 11. marca 1955. V povojnovom období sa venoval aj písaniu literatúry faktu. Bol poverený vedením sovietskych vojsk na Kube počas Kubánskej krízy. Zodpovedal za rozmiestnenie jadrových zbraní na ostrove. Pôsobil tiež ako vojenský poradca počas vojenských rokovaní so Severným Vietnamom koncom 60. rokov.

Zomrel 21. septembra 1982 na následky choroby vo veku 84 rokov. Bol pochovaný pri Kremeľskej stene v Moskve.