Malá ľadová doba

Pojem malá ľadová doba treba odlíšiť od:

• ľadových dôb ako častí štvrtohôr (pozri ľadová doba (časť štvrtohôr)), z ktorých posledná sa skončila asi pred 11 000 rokmi
• štvrtohorného zaľadnenia
• dlhých ľadových dôb (pozri ľadová doba (veľká))

V súčasnosti žijeme vo veľkej ľadovej dobe, ktorá trvá asi 750 tisíc rokov. Predpokladá sa, že o 23 tisíc rokov sa klíma Zeme vráti do ľadovcového cyklu, kedy budú teploty rovnako nízke ako pred 18 tisícmi rokmi (priemerná teplota v Európe bola vtedy −4 °C) [1]. To je však iba teoretický predpoklad, lebo ľudstvo svojou priemyselnou činnosťou údajne už dnes ovplyvňuje podnebie Zeme (globálne otepľovanie).

Malú dobu ľadovú môžeme považovať za súčasť sekulárnej premenlivosti klímy, ktorá je ohraničená časovým intervalom niekoľko desaťročí až storočí. Presný začiatok malej doby ľadovej je problematické stanoviť. Je to zapríčinené ako absenciou meteorologických pozorovaní (v stredoveku sa nevykonávali), tak aj samotnými prejavmi počasia a klímy. Po stredovekom oteplení, ktoré trvalo približne od 9. do 13. storočia, neprišlo náhle k prudkému ochladeniu, klíma bola skôr náchylná k väčšej premenlivosti. Tieto štyri storočia sú v znamení zámorských objavov Vikingov, ktorí osídlili Grónsko a priplávali aj k brehom Severnej Ameriky. Priemerné teploty boli vtedy v Európe o niečo nižšie ako dnes. Začiatok malej doby ľadovej je najčastejšie datovaný podľa týchto charakteristík:

• 1250 – začiatok nárastu ľadových krýh v severnom Atlantiku
• 1300 – v severnej Európe sa teplé letá vyskytujú čoraz nepravidelnejšie
• 1315 – Európa zažíva veľké dažde a veľký hlad
• 1550 – teoretický začiatok všeobecného rozšírenia ľadovcov
• 1650 – prvé klimatické minimum

Ako vrchol malej doby ľadovej sa označuje obdobie rokov 1560 – 1700. Relatívne teplejšie obdobie nastalo v období rokov 1812 – 1855. Koniec malej doby ľadovej sa datuje približne do polovice 19. storočia. No ani tento dátum nie je celkom presný, niektorí klimatológovia jej koniec posúvajú až do konca 19. storočia. Dokumentujú to aj meteorologické pozorovania z Viedne. Studené obdobie náhle končí zimou 1896/97 a pomerne teplé a stabilné podnebie pokračuje až do roku 1939, s výnimkou zimy 1928/29.

O klíme, ktorá panovala v prvom období malej doby ľadovej, sa dozvedáme prostredníctvom záznamov starých kroník (historických rozprávaní), lodných denníkov (informácie o plávajúcom ľade), letokruhov, analýz ľadovcových jadier a záznamov o zbere hrozna. Dobre zdokumentovaná je už druhá časť malej doby ľadovej, kedy sa začali vykonávať meteorologické pozorovania.

Aj na základe meteorologických pozorovaní nemôžeme obdobie malej doby ľadovej vnímať ako kontinuálne obdobie chladu. Napriek prevládajúcej studenej klíme sa vyskytovali aj teplejšie obdobia (tzv. „sekulárne optimá“). Počasie malo teda viac premenlivý ráz s extrémnymi prejavmi. Podobne to opisuje aj Brian Fagan, ktorý obdobie náhlych výkyvov klímy spracúva v knihe Malá doba ľadová: „Keby bol súčasný Európan prenesený do vrcholiacej malej doby ľadovej, nepripadala by mu klíma oveľa odlišnejšia, aj keď zimy bývali niekedy chladnejšie než dnes a letá občas veľmi teplé. Nikdy totiž nenastalo súvislé hlboké ochladenie; skôr možno hovoriť o náhlych výkyvoch klímy (…) Tieto zmeny boli náhle a občas katastrofálne. Objavovali sa roky s arktickými zimami, horúcimi letami, mimoriadnymi suchami a prívalovými dažďami (…)“[2]

Malá ľadová doba sa prejavovala najmä v zimnom období. Svedčia o tom aj záznamy starých kroník. Hovorí sa v nich, že napríklad zima 1233/34 bola taká tuhá, že zamrzla severná časť Jadranského mora. V rokoch 1322/23 vraj zamrzla južná časť Baltského mora a kupci z Roztokov a Rigy voľne prechádzali po ľade. Podobne tomu bolo aj v zime 1407, kedy vraj z Nórska do Dánska prebiehali vlčie svorky. Aj v roku 1709 prešli ľudia z Bornholmu do Švédska po ľade.
Existujú aj opačné záznamy o teplých obdobiach. Napríklad údajne v rokoch 1540, 1542, 1546 a 1547 sa k nám v teplom a suchom období pri južných vetroch dostávali aj kobylky. Pozornosť kronikárov pútali na seba aj teplé zimy. Napríklad počas Vianoc v roku 1606 vraj rozkvitli slivky, višne a tiež mnohé druhy tráv. V Kronike lounskej o tom píše Pavel Mikšovic: „Toho léta o vánocích v outerý dne památky sv. Štěpána a na den sv. Jana velmi teplé sluníčko po oba dni Pán Bůh ráčil jest dáti. Chroustů i také komárů mnoho lítalo a země kde zamrzlá byla všecka až do celice roztála, takže hned ve čtrvtek zde při městě Louny i jinde namnoze vorali a tráva mnohá na vinici kvetla a žito vozimý u Lešenic sili a v pondělí na Nový léto viděl jsem očima svýma rozkvetlý švestky a višně.“[3] Aj tieto záznamy potvrdzujú, že malú dobu ľadovú nemožno považovať za kontinuálne obdobie chladu.

Priemerná teplota zím v Hurbanove 1870 – 2008

Výrazný nástup miernejších zím pozorujeme v prvej štvrtine dvadsiateho storočia. Dokumentujú to aj meteorologické pozorovania v Hurbanove. V jednom zo svojich fejtónov o tom píše v roku 1923 aj spisovateľ a novinár Karel Čapek: „Každý to říká, že dřív bývalo více sněhu. Kam se sníh poděl, nevím, a také meteorologové to dosud nijak nevysvětlili. Ale faktum je, že za posledných minulejších časů bývalo sněhu habaděj, že na příklad ještě na Šimonových leptech se vyskytuje Praha docela zasněžená, že na starých litografiích vidíte prohánět se saně po pražských ulicích (...)“[4] Tento trend otepľovania môžeme názorne vidieť aj na základe meteorologických pozorovaní z Hurbanova (priemerné teploty zím 1870 – 2008). Zaujímavé je, že napriek tomu sa v rokoch 1928/29 na veľké prekvapenie vyskytla najtuhšia zima storočia.

Názory na príčiny, ktoré spôsobili malú dobu ľadovú, sú rovnako rôzne. Najčastejšie sa uvádzajú tieto štyri faktory:

• kolísanie slnečnej aktivity (v rokoch 1645 – 1715 bolo pozorovaných veľmi málo slnečných škvŕn), čo sa prejavovalo aj v zmenách magnetického pola planéty

Indikácia slnečnej aktivity na základe analýzy izotopov Carbonu-14

• zmeny vo veľkopriestorovej cirkulácii vody v oceánoch (prenos tepla morskými prúdmi)
• zmeny vo všeobecnej cirkulácii atmosféry (nízky index severoatlantickej oscilácie)
• vulkanická aktivita (výbuch sopky Tambora v juhovýchodnej Ázii v roku 1815, erupcia Krakatoy v roku 1883)

Významný vplyv na utváranie zemskej klímy majú morské prúdy, ktoré distribuujú tepelnú energiu z nižších do vyšších zemepisných šírok. Okrem toho prebieha výmena tepla medzi hlbokomorskými a povrchovými morskými prúdmi, ako aj studenými menej slanými a teplými slanšími prúdmi. Podľa názoru geochemika Wallace Broeckera bola produkcia hlbinnej (studenej) vody z južného Atlantiku v priebehu malej doby ľadovej oveľa väčšia než dnes.

Medzi cirkuláciou vody v oceánoch a veľkopriestorovou cirkuláciou atmosféry existujú interaktívne väzby. Predpokladá sa, že v období malej doby ľadovej zoslabla cirkulácia (nízky index severoatlantickej oscilácie) medzi teplejším oceánom a chladnejšom pevninou (týka sa to najmä chladného polroku). Nízky index severoatlantickej oscilácie (NAO) je charakterizovaný tzv. „grónskou výšou“ (tlak v Grónsku je vyšší než v Európe).

Index NAO 1800 – 2000

V oblasti Grónska a Škandinávie sa vtedy formujú blokujúce tlakové systémy (anticyklóny), ktoré bránia teplejšiemu morskému vzduchu, aby sa dostal nad pevninu. Predpokladá sa, že práve tento typ cirkulácie atmosféry zrejme prevládal aj počas tuhých zím v období malej doby ľadovej.
Na rozmiestnenie kvázistacionárnych tlakových útvarov (napr. islandská tlaková níž) má vplyv aj poloha geomagnetického pólu zeme. Keď sa geomagnetický pól v období rokov 1650 – 1850 vzdialil od Európy, prílev teplého vzduchu od juhozápadu zoslabol, čo spôsobilo ochladenie.[5]

Klimatická rekonštrukcia malej doby ľadovej (najmä jej koniec) má význam pre pochopenie súčasných procesov súvisiacich s globálnym otepľovaním. Ilustruje to aj priložený graf meteorologických pozorovaní z Hurbanova.

Extrémne prejavy počasia v období malej doby ľadovej vplývali aj na každodenný život ľudí, najmä tých, ktorí boli závislí od poľnohospodárstva (pestovania obilia, zemiakov a viniča). Tuhé zimy, chladné a daždivé letá spôsobovali neúrodu aj v dôsledku šírenia rozličných škodcov a chorôb. Ľudia tak postupne migrovali z chudobného vidieka do miest, kde v sedemnástom storočí začala industriálna revolúcia. Všetky tieto faktory (hladomory, využívanie lacnej pracovnej sily v manufaktúrach a továrňach, potravinová núdza) postupne v Európe vyústili do sociálnych nepokojov a revolúcií. Možno povedať, že aj klíma tu zohrala dôležitú úlohu – chladnejšie podnebie nielen naštartovalo industriálnu revolúciu (zvýšený dopyt po energii a teple), ale iniciovalo aj zavedenie modernejších postupov v poľnohospodárstve. Viaceré extrémne prejavy počasia rozhodli o aj výsledku niektorých slávnych vojnových konfliktov.

Zimná krajina, 1565, Pieter Brueghel st.

Niektoré udalosti, ktoré boli spojené s extrémnymi prejavmi počasia:

• 1315 – 1321 veľký hlad
• 1350 Vikingovia opustili svoje západné osídlenie v Grónsku
• 1500 v Anglicku sa prestáva pestovať vinič
• august 1588 veľká víchrica priniesla skazu väčšiemu počtu lodí španielskej armády, ktorá tak urýchlila jej porážku v strete s anglickým loďstvom
• 1580 – 1600 výrazný pokles produkcie vína vo Švajčiarsku, dolnom Uhorsku a Rakúsku
• 1590 – 1850 vlna alpského glaciálneho zaľadnenia dosiahla v období malej doby ľadovej maximum
• 1687 – 1692 studené zimy a chladné letá spôsobili neúrodu
• 1693 – 1694 veľkú časť severnej Európy a Francúzska zachvátil veľký hladomor
• 1696 – 1697 Fínsko prišlo v dôsledku hladomoru o tretinu obyvateľov
• 1740 začiatkom roka pretrpel Paríž 75 dní silných mrazov, ktoré viedli k prudkému zvýšeniu cien potravín
• 1812 – kruté mrazy v decembri 1812 urýchlili porážku Napoleonovej armády v priebehu jeho vojenského ťaženia do Ruska, teploty vtedy klesali až na −37,5 °C[6]
• 1841 – 1851 pri "veľkom hlade" v Írsku, ktorý bol spôsobený spojením premenlivého počasia, choroby zemiakov a závislosti na jedinej plodine, zomrelo viac ako jeden milión ľudí

Zimy počas malej doby ľadovej inšpirovali viacerých umelcov, ktorí na svojich plátnach zachytili nielen idylické zimné motívy, ale zároveň na nich môžeme pozorovať zamrznuté rieky a jazerá v západnej Európe (na Brueghelovom obraze vidíme motív z Holandska z roku 1565)