Mauna Loa

Sopka má tri erupčné centrá, prvým je vrcholový kráter (alebo kaldera s rozmermi 3 × 5 km, ktorá vznikla približne pred 1 500 rokmi prepadom dna krátera po vyprázdnení magmatického rezervoára po väčšej erupcii), ostatné dve sú rifové zóny, tiahnuce sa severovýchodne a juhozápadne od vrcholu. Percentuálne pripadá na kráter 38 % všetkých erucpií za posledné dve storočia, na severovýchodný rift 31 % a na juhozápadný 25 %. Zvyšné erupcie boli lokalizované severozápadne od vrcholu mimo riftových zón. Zaujímavosťou erupcií sopky sú cykly opakujúce sa v niekoľkostoročných intervaloch, v ktorých sa aktivita presúva z krátera na riftové zóny a naopak. Dva takéto cykly boli zdokumentované za posledných 2 000 rokov.

Pôvodní obyvatelia Havajských ostrovov evidujú záznamy v podobe ústnych podaní za niekoľko storočí, systematické pozorovanie a dokumentácia erupcií sa začalo začiatkom 19. storočia, čo robí zo sopky jednu z najsledovanejších na Zemi.

V súčasnosti (od roku 1984) sa sopka javí ako spiaca, no od roku 2002 je pozorovaný nárast seizmickej aktivity, ako je pohyb kalderových stien a dna (steny kaldery sa mierne rozťahujú - asi 5 cm ročne), čo má zrejme súvis s napĺňaním magmatického rezervoára. Napriek tomu však sopečná aktivita za posledných 100 000 rokov utlmuje svoju činnosť a pomaly sa presúva južnejšie.

Mauna Loa

Najčastejšie sa vyskytujúcim typom vulkanického ohrozenia sú lávové prúdy stekajúce po svahoch. Tieto však, až na zopár výnimiek si nevyžiadali žiadne obete na životoch, na druhej strane, dosť často ničia obydlia a infraštruktúru. Omnoho nebezpečnejším faktorom je možný kolaps vrcholu sopky, kedy by došlo k náhlemu uvoľneniu veľkého objemu materiálu a jeho zosuvom po svahoch. Takýto kolaps by mohol byť spustený väčším zemetrasením, príp. erupciou, no jeho výskyt je oveľa menej pravdepodobný.