Dávid Fröhlich

Z dochovaných písomností nie je známe kedy kežmarskí študenti a ich učitelia začali podnikať vychádzky do tatranských dolín. Pravdepodobne už prv ako Dávid Fröhlich uskutočnil prvý pamätný výstup na nemenovaný štít. Zachoval sa však Fröhlichov opis jeho túry, na ktorú sa vybral s dvomi priateľmi okolo Jána v júni 1615.[3][4]

„Spišská župa je veľmi bohatá na mestá a dediny… Hovorí sa tu po nemecky, poľsky, slovensky, maďarsky a latinsky… Medzi pohoriami na prvom mieste sú Karpaty. Najstrmšie a najvyššie z týchto horských hrebeňov, ktoré čnejú nad mraky, sú v blízkosti mesta Caesareopolis, všeobecne nazývaného Kežmarok, podľa ktorého ich aj volajú Kežmarským pohorím, alebo vzhľadom na to, že sú stále pokryté snehom, aj Snežným pohorím. Slováci ich označujú ako Tatry alebo Tarcal, čo znamená holé, dolámane vrchy… Skalné veže Kežmarského pohoria sú oveľa divšie a strmšie než talianske, švajčiarske a tirolské Alpy. Sú takmer bez ciest a milovníci prírody ich zriedka navštevujú. Rád by som iba mimochodom poznamenal, že som sa chcel v júni 1615 v spoločnosti dvoch spolužiakov oboznámiť s výškou tohto pohoria. Keď som po veľkej námahe vystúpil na temeno prvej skalnej veže, myslel som si, že som dosiahol konečný ciel, avšak iba vtedy sa vynoril ďalší, ešte vyšší skalný štít. Keď som liezol po obrovských, voľne ležiacich balvanoch – ak pútnik aspoň jedným z nich pohne z miesta a zhodí ho, pripadne skotúľa do doliny, strhne takýto balvan tisíce ďalších s toľkým rachotom, že sa pútnik zľakne, akoby sa celý vrch váľal a chcel ho pod sebou pochovať – vynoril sa ďalší, ešte mohutnejší končiar. Tak som bol nútený v najväčšom nebezpečenstve života preliezť niekoľko menších vrcholcov, z ktorých každý bol vyšší než predošlý, ako aj taký istý počet svahov nad priepasťami, kým som neprenikol po najvyšší štít. Keď som pozrel z tých strmých vrchov dolu do dolín na ich upätie, zarastené ohromnými lesmi, mohol som zbadať iba akúsi tmavú či belasú hĺbku, podobajúcu sa hĺbke vzduchu, ktorú voláme jasným blankytom neba. A zdalo sa mi, že by som nepadol na zem, ale rovno do neba, ak by som sa z tohto vrchu zrútil. Lebo pre ohromnú strminu vyzeralo všetko akosi rozriedené a matné. Keď som vystúpil na vyšší vrch, takmer som uviazol vo veľmi hustej hmle. Keď som ju však za pár hodín prekonal a keď som už bol neďaleko temena vrchu, pozrel som pri oddychu na miesta, kde ma predtým obklopovala hmla a videl som pohybujúce sa stlačené biele mraky. Nad nimi sa mi otvoril nerušený výhľad na niekoľko míľ až za hranice Spiša. Videl som aj iné vyššie sa vznášajúce a ďalšie, nižšie letiace mraky, ba niektoré sa vznášali nad povrchom zeme. Z toho mi vyplynuli tri pozorovania:

1. že som vtedy prekročil začiatok stredného pásma vzduchu,
2. že vzdialenosť oblakov od zeme nie je rovnako vysoká, ale podľa výparov je raz vyššia, inokedy nižšia,
3. že najmenšia vzdialenosť mrakov od zemského povrchu je oveľa menšia, než si to niektorí fyzici myslia, totiž nie 72 nemeckých míľ, ale iba pol nemeckej míle.

Keď som vystúpil na temeno štítu, bol tam taký riedky a nehybný vzduch, že sa ani len vlások nepohol, hoci som dolu vo vrchoch cítil silný vietor. Z toho som mohol usúdiť, že končiare tohto karpatského pohoria sa vypínajú od úpätia do výšky jednej nemeckej míle a siahajú až do najvyššieho vzdušného pásma, do ktorého už vetry nedosahujú. Vystrelil som z ručnice a spočiatku nebolo počuť väčší zvuk, ako keď sa zlomí nejaká trieska alebo palica. Po nejakom čase však rachot veľmi zosilnel a zaplnil dolnú časť pohoria, kotliny a lesy. Keď som pri zostupe po niekoľkoročnom snehu v údolnej kotline znova vystrelil z ručnice, nastal väčší a silnejší praskot ako pri výstrele z dela. Zľakol som sa, že sa celý vrch roztrasie a že ma zasype. Ten rachot trval polovicu štvrťhodiny, až zaľahol aj do najvzdialenejších preliačin, odkiaľ sa potom ozvala niekoľkonásobná ozvena. V týchto vysokých horách sneží alebo padá ľadovec aj uprostred leta vždy, keď nad susednou rovinou prší, ako som sa mohol o tom aj vtedy presvedčiť. Svahy Karpát sú zalesnené, schodné a majú mnohé mená.“ ( David Frölich: Medulla geographiae practicae)[3]

Dodnes nie je známe, na ktorý tatranský štít Dávid Fröhlich vystúpil. Predpokladá sa, že to mohol byť Kežmarský štít alebo Lomnický štít, ale ani to nie je smerodajné. Mohol to byť a niektorý zo štítov v Doline Zeleného plesa a možno aj inde.

Fröhlichov študentský pamätník 1603

Počas kežmarských štúdií vyučoval u rodiny Altman, kde skončil 13. júna 1616. O mesiac neskôr odišiel z Kežmarku a zapísal sa na štúdiá na evanjelickom gymnáziu v Elblagu vo východnom Prusku, ktoré obývalo prevažne nemecky hovoriace obyvateľstvo. Dnes toto územie patrí Poľsku. Počas štúdií veľa cestoval. Navštívil Královec, Gdansk, Štetín i Stargard, spoznával krajinu i mnohé vedecké osobnosti tohto sveta. V Gdansku sa stretol s matematikom Petrom Crügerom, ktorý v rokoch 1596 – 1639 vydával astrologické predpovede. Pravdepodobne vtedy sa rozhodol, že raz bude vydávať kalendáre, v ktorých, na tú dobu, bolo veľa historických i zemepisných článkov, ale aj prehľady histórie, predpovede počasia a mnohé iné, pre ľudí poučné, state. Dňa 28. apríla 1620, po štyroch rokoch, ukončil gymnaziálne štúdiá a 17. mája 1620 navštívil v Stargarde v dnešnom poľskom Západopomoranskom vojvodstve lekára, astronóma, historika a básnika Dávida Herlicha, známeho autora kalendárov, ktoré vychádzali aj v Brewerovej tlačiarni v Levoči. Počas leta sa zapísal na univerzitu vo Frankfurte nad Odrou. Nebol bohatý a na štúdiá mu prispelo sumou 10 zlatých mesto Kežmarok. Tu sa venoval praktickej matematike, zemepisu, histórii, medicíne a teológii zo zámerom stať sa polyhistorom. Nadobudnuté vedomosti chcel uplatniť pri vydávaní kalendárov. Počas svojej študentskej dvanásťročnej púte, ako bolo vtedy zvykom, navštevoval mnohé krajiny nemecko-rímskeho impéria i Francúzsko. Tieto cesty mu pomáhalo financovať mesto Kežmarok. Študoval tiež v roku 1627 na slávnej univerzite vo Wittenbergu. Počas svojej púti po strednej Európe, podľa niektorých historikov, sa stretol s jedným z najvýznamnejších geografov toho veku Bernhardtom Vareniusom. Nie je to však pravdepodobné, lebo Varenius sa narodil v roku 1622 a zomrel v roku 1650.[3][5]

Kalendár Davida Fröhlicha z roku 1638

Svoj prvý, vo vlastnom náklade, vydáva roku 1622 vo Frankfurte nad Odrou pod názvom Diarivm oder Newer auch Alter Schreibcalender auf das Jahr 1623 (Denník alebo nový a Starý zapisovací kalendár na rok 1623) Starý juliánsky kalendár v tom čase používalo Anglicko, Dánsko, Švédsko, Nórsko, Rusko, niektoré nemecké krajiny a nový gregoriánsky väčšina nemeckých štátov a ostatné krajiny Európy medzi nimi aj Uhorsko. Kalendár bol zameraný na Spišskú župu a Kežmarok. Autorom bol Dávid Fröhlich, Caesareopolitanus, Scepusio – Pannonius, ale vydavateľ v dotlači uviedol ako autora kalendára Albína Mollera, kňaza v Lipsku, ktorý bol známy zostavovateľ kalendárov. Fröhlich vyjadril pohoršenie a poučil sa.

Ďalší kalendár na rok 1625 i 1626 vydal vo Vroclave u kníhtlačiara slobodného kráľovského mesta Georga Baumanna, ktorý prejavil ochotu vydávať aj jeho budúce kalendáre. V kalendároch sa objavujú state o pohybe planét, o počasí, dĺžke dní a nocí a mnohé iné zaujímavé informácie. Kalendáre vždy venuje vtedajším osobnostiam v Kežmarku, Vroclave, Levoči. Košiciach, Trenčíne. Bolo to praktické, lebo vydanie kalendárov finančne podporili. Za svojho života vydal 68 – 70 kalendárov a almanachov, okrem iných aj vo vtedajšej slovenčine.[3][5]

Slovenský kalendár Davida Fröhlicha z roku 1640

Fröhlichove kalendáre, vydané v rokoch 1640, 1644, 1649, boli vydané v „českom“ jazyku, ktorý v tom čase už bol rozvinutý a dobre zrozumiteľný nielen evanjelikom, ale aj obecnému ľudu. Prvý takýto kalendár vydal v roku 1640 v Trenčíne: Minucý s Pranoostykau Hwězdářskau od Dawida Fraelicha w Městě Kyžmarku, Astronoma a Pranostykaře giž 18. Roku, sepsaná na Horyzont Vherský a Morawský, k Létu Pá: přestupnému MDCL (1640). Trenčín 1639.[3]

Už zo 14. a najmä z 15. storočia sú na Slovensku zachované písomnosti písané češtinou, lebo mnohé oznamy a správy sa dostávali do rúk Slovákom, ktorí chceli čítať a písať vo svojom jazyku. Aj preto sa v češtine objavovalo mnoho slovakizmov resp. české jazykové prvky sa vyslovovali podľa domácich jazykových zvyklostí, rovnakých na celom území Slovenska.[6]

Titulná strana slovenského kalendára z roku 1640 znie takto: „Nowy a Starý Kalendarz Na Rok po Narození Pána Krysta 1640. Kteryžto Rok Přestupny gest a ma 366 dnuw. Na Horní y Dolní Uherskau Zemj Sprawený. Od Davina Fröhlicha, Hwiězdarže w Kežmarku. Wytistěna w Lewoči v Wawřince Brewera“.

V kalendári sú predpovede počasia. Poveternostné javy sa označujú ako Snéhowé powětří, gasno (jasno), possmaurný (pochmúrny), wlhke počasy, studeny wjtr, powětrno, bauřka (búrka), wétry, wlhko, desst, prjwal (príval) snjěh, mrazy… Prílohou kalendára bol Prognopsis Astrologica aneb Practiká na Rewoluczj Tohto M.DC.XL. Roku kterýž přestupny gest. Spraweny na Horní y Dolní Uherskau Zemj od Dawida Froelichia, Astronoma. V kalendári sú kapitoly: O Spuosobu Roku Tohto wubecz, O Zymiě, O Podletí, O Lethu, O Podzymku, O Zattměních, O Walcze a Krweprolití, O Aurodach Zemských, O Naďegi k Winu, O Moru, Nemoczňech y Obzwlasseních protiwnych wěczech. Je tu prehľad o jarmočných výročných trhoch v celom kráľovstve.[3]

David Fröhlich: Cestovný sprievodca

Fröhlich sa vrátil do Uhorska v roku 1629 alebo 1630.

V roku 1632 vydal v Levoči významný spis Anatomae revolutionibus mundanae (Výklad otáčania Zeme). Toto dielo, ktoré vyšlo v období, keď prebiehal proces s Galileom Galileim, bolo jedno z prvých v Uhorsku, v ktorom sa vedeckými argumentami obhajoval názor, že Zem sa otáča.[1]

Dňa 15. júla 1635 sa v Kežmarku oženil s dcérou priateľa lekárnika a radného pána Júliou Bertramovou. V tom istom roku v Kežmarku vyšli blahoprajné svadobné verše Epithalamia Votiva et gratulatoria in Celebritatem fetivitatis Nuptialis CLARISS. AC DOCTISS.VIRI DN DAVIDIS FROELIchii…

Johann Heinrich Alsted(t) (1588 – 1638), ktorý vyučoval v Alba Julia (maď. Gyulafehérvár) v dnešnom Rumunsku, ho pozval na ročné štúdium a na cestovanie po krajine. Mal sa dohodnúť na napísaní zemepisu. Nad zemepisom, po smrti Alsteda, visel otáznik. Vydavatelia radšej vydávali kalendáre a almanachy ako náučnú literatúru.[3]

V roku 1639 mu v Bardejove vyšla Medulla Geographiae practicae (Jadro praktického zemepisu) na 456 stranách v ktorom opísal svoj výstup na jeden z vrcholov Vysokých Tatier. Venoval sa aj histórii. Jedna z jeho dvoch vydaných kníh sa zaoberá pôvodom transylvánskych Nemcov a Spišských Nemcov (Der Ural Deutsche-Ungarische, Zipserische und Siebenbürgische Landszmann, Levoča, 1641).

Vrcholom jeho tvorby je kniha vydaná v rokoch 1643 – 1644 v nemeckom Ulme Bibliotheca, sev Cynosura Pregrinantium Bibliotéka, Severky pre cestujúcich (čiže Cestovný sprievodca). Dielo má takmer tisíc strán. Do knižky autor zakomponoval podstatnú časť svojho Jadra praktického zemepisu. V tom čase vydal vo Vroclave knižku Gnomologia metrica (Zbierka veršovaných výrokov básnikov), ktorú vydal „pre potreby tých mladíkov, ktorí sa úspešne usilujú vniknúť na cestu zbožnej, vzdelanej a mravnej múdrosti“. (Knižka je v Knižnici evanjelickej cirkvi v Levoči). Knižka obsahuje 2151 citátov od 40 klasických, ale aj stredovekých autorov – Vergília, Ovidia, Horatia a iných. Fröhlich závetom odkázal svoju knižnicu levočskej evanjelickej škole. Zomrel nečakane „na stále pretrvávajúci pľúcny katar, kašeľ a hektickú horúčku“ počas návštevy Levoče.[3][5]