Bosporská ríša

Pantikapaion a ostatné grécke obce na severnom pobreží Čierného mora v polovici 5. storočia pred Kr.

Jednotiacim prvkom kráľovstva pravdepodobne nebolo vojenské ovládnutie oblastí jedným z mestských štátov, ale útoky skýtskych kmeňov cítiacich šancu vydrancovať grécke čiernomorské kolónie, ktoré sa nemohli spoliehať na pomoc pevninských Grékov napadnutých perzskou armádou na čele s Dareiom I. Vlády sa ujal rod Archanaiktovcov a prvým kráľom mladého kráľovstva bol Archaianaktos. O jeho vláde, resp. vláde celého rodu sa nedochovali žiadne priame dôkazy, chýbajú aj akékoľvek informácie o pôvode rodu. Charakter vlády tejto dynastie môžeme vyvodiť iba nepriamo zo súdobých udalostí a archeologických nálezov. Jediná priama zmienka o vláde Archaianaktovcov sa objavuje v diele Diodora Sicílskeho. Podľa neho roku 438 pred Kr. skončila 42 rokov dlhá vláda Archaianaktovcov a na trón nastúpil Spartokos I., zakladateľ dynastie Spartokovcov. Okolnosti jeho nástupu na trón nie sú známe. Vláda Archaianaktovcov je historicky nedoložená, čiže nie je stopercentne pravdivá. Prvou historickou postavou v dejinách Bosporského kráľovstva je až kráľ Spartokos I.

Skýtske nebezpečie donútilo Grékov k výstavbe kamenných hradieb okolo osád a vybudovaniu obranného valu s priekopou naprieč celým Kerčským polostrovom. Val bránil prenikaniu kočovných kmeňov, nebránil však miestnemu nekočovnému obyvateľstvu sa usadiť na území Bosporského kráľovstva a stať sa jeho obyvateľmi. Hranice sa postupne rozširovali, ríša postupne ovládla a pohltila niektoré z pôvodných skýtskych kmeňov, dôsledkom čoho bolo prelínanie v rovine etnickej aj kultúrnej. Preto býva Bosporská ríša niektorými historikmi nazývaná prvým helenistickým štátom.

Ruiny mesta Pantikapaion

Busta Mithridata VI. v Louvre

Spartokos I. (438 – 431 pred Kr.) bol pôvodom z Trácie, dynastia Spartokovcov z neho vzišla a tak býva občas označovaná ako trácka dynastia. Spartokos nadviazal priateľské vzťahy s Aténami. Pre Atény mala ríša veľký význam prírodného bohatstva a dodávok obilia od ich spojenca, Bosporania zase v Aténach mali politickú oporu, najmä proti skýtskym susedom.

Po jeho smrti nastúpil na trón jeho syn Satyrus (431 – 387 pred Kr.). Pripojil k ríši Nymfaion a obliehal Theodosiu, ktorá predstavovala pre Bosporanov obchodnú konkurenciu. Obliehanie dokončil až jeho syn Leukón I. (387 – 347 pred Kr.). Ten udelil aténskym lodiam obchodné privilégia, čím upevnil aténsko-bosporské priateľstvo. Po ňom sa na tróne vystriedali jeho synovia Spartokos II. a Périsadés I., pričom prvý menovaný vládol do svojej smrti roku 342 pred Kr. a druhý v poradí vládol do roku 310 pred Kr. Potom vypukla občianska vojna medzi bratmi Satyrom II. a Eumélom. Satyrus II. síce Euméla roku 310 pred Kr. v bitke na rieke Thatis porazil, onedlho na to bol ale zavraždený a Eumélos sa tak stal kráľom.

Jeho následníkom sa stal Spartokos III. (304 – 284 pred Kr.) a po ňom vládol Périsadés II. (284 – 245 pred Kr.). Ďalší králi však neboli schopní neustále čeliť skýtskym nájazdom a roku 108 pred Kr. bol kráľ Périsadés V. nútený žiadať Mithridata VI., kráľa Pontu, o vojenskú ochranu. Pontský generál Diofantus oslobodil z obliehania mesto Chersonesos, porazil Skýtov a založil pevnosť Eupatorium na západe Krymu. Roku 107 pred Kr. bol pri skýtskom povstaní zabitý Périsadés V. Skýti, vedený Saumakom, sa chopili moci, neboli však schopní čeliť novej výprave Diofantovej armády. Pontský kráľ Mithridatés VI. sa potom stal ako Mithridatés I. bosporským kráľom.

Spartokovci sa preslávili ako pokrokoví a múdri vládcovia. Svojím územiam vládli však ako tyrani, čo v starovekom poňatí znamená, že vládli v ríši neobmedzenou mocou. Pokiaľ mali podporu Atén, ich ríša prosperovala – v 4. a 3. storočí pred Kr. bolo Bosporské kráľovstvo na vrchole svojho ekonomického a kultúrneho rozvoja. Ovládalo polostrov Krym, údolie Kubáň a stepi pri Azovskom mori. Na severe moc ríše siahala až k mestu Tanais ležiacemu v ústí rieky Don. Keď sa ale dominantnou silou Grécka stala Macedónia, kráľovstvo upadlo do socioekonomickej krízy a bolo nútené platiť Skýtom tribút. Ani to však skýtskym nájazdom nezabránilo.

Bosporské kráľovstvo sa rozkladalo v nížinnej úrodnej krajine, čo bol základný predpoklad jeho ekonomickej sily, plynúcej predovšetkým z obchodu so základnými surovinami. Obyvateľstvo sa živilo rybolovom, pestovaním obilia a ovocia. Veľmi vysokej úrovne dosiahlo bosporské umelecké kováčstvo. Hlavné zisky plynuli Bosporanom z obchodu s obilím (pre Grécko) a tkaninami (pre skýtske kmene).

Ríša Mithridata VI.

Mithridatés zveril vládu v Bospore svojmu synovi Macharovi. Po bojoch s rímskym generálom Pompeiom bol Mithridatés nútený utiecť z Pontu, prešiel s armádou Kaukaz a dorazil do Bosporského kráľovstva. Jeho syn však nebol otcovi ochotný pomôcť, preto ho otec zabil. Mithridatés začal svoje územia opevňovať a chystal sa na ďalšiu vojnu s Pompeiom. Neustálym bojom proti sebe poštval aj značnú časť šľachty a vojnou zbedačené obyvateľstvo. Vodcom vypuknutej vzbury sa stal Mithridatov najmladší syn Farnakés. Mithridatés nebol vzbure schopný čeliť, uchýlil sa do Pantikapaionu a tu, aby nepadol do rúk Rimanom, spáchal samovraždu. Jeho vojenský súper, Pompeius, ho nechal pochovať s poctami po boku otcov jeho rodu v Amesii, dávnom sídle kráľov Pontu.

Po smrti otca sa vladárom stal Farnakés II. Najprv sa pokoril Pompeiovi a uznal zvrchovanosť rímskej moci, za rímskej občianskej vojny sa však snažil využiť situáciu a ovládnuť bývalé pontské územie v Malej Ázii. Vypukla vojna a k rozhodujúcej bitke došlo roku 47 pred Kr. pri Zéle. Rimania, pod vedením diktátora Julia Caesara, dosiahli presvedčivého víťazstva a donútili Farnaka utiecť späť do Bosporu. Práve vtedy údajne vyslovil Caesar pamätnú vetu „Veni, vidi, vici“, teda „Prišiel som, videl som, zvíťazil som“, charakterizujúcu rýchlosť a ľahký priebeh bojov z rímskeho pohľadu. Farnakés bol po návrate na Bospor zavraždený svojim zaťom Asandrom.

Moci sa chcel chopiť Asandros, bol však porazený a musel odísť do ústrania. Caesar tu dosadil Mithridata II., Farnakovho brata. Roku 44 pred Kr., kedy bol Caesar zavraždený, stratil Mithridatés II. oporu svojej vlády a k vláde sa konečne dostal Asandros. Jeho vláda skončila jeho smrťou roku 17 pred Kr. Moc v zemi potom rok uzurpoval istý Scribonius, roku 16 pred Kr. proti nemu zasiahol rímsky vojvodca Agrippa a dosadil na trón Polemona I. Po jeho smrti roku 8 pred Kr. prevzal vládu nad ríšou jeho syn Aspurgus I. (8 pred Kr. – 38). Jeho potomkovia ďalej vládli Bosporu, s výnimkou krátkych peripetií pri občianskych bojoch či Nerovej vláde (vtedy sa kráľovstvo stalo súčasťou provincie Moesia Inferior), až do zániku ríše. Pontská dynastia teda bola najdlhšie vládnúcim rodom na bosporskom tróne.

Bronzové mince (172 – 211)

Bosporské kráľovstvo sa stalo natrvalo klientskou zemou Ríma a jeho králi museli byť vo svojich úradoch potvrdení rímskym cisárom. Centrom rímskej správy a veliteľstvom pozemných síl sa stalo opevnené mesto Charax, rímska námorná moc sa sústredila v Chersonese. Územie Bosporu počas rímskej nadvlády prosperovalo, čo podporuje aj fakt, že kráľovstvo na Bospore Kimmerskom prežilo zo všetkých klientských štátov najdlhšie. Začala prestavba starých miest a zakladali sa nové. Rimania tu umiestnili svoje posádky a Bosporania, s výdatnou pomocou Rimanov, úspešne bojovali s kočovným kmeňmi. Rozhodujúcu porážku Skýtom uštedril kráľ Sauromatés II. (174 – 210). Mnoho Sarmatov (kmeň príbuzný Skýtom) sa usadzovalo v mestách a tunajšia rímsko-helénska kultúra podľahla istej „sarmatizácii“. Začala nová éra ekonomického vzostupu, byť v cudzom područí. Bosporskí králi nechávali raziť zlaté mince, na ktorých boli podobizne rímskych cisárov. V 2. polovici 3. storočia tieto mince začali podliehať znehodnocovaniu, čo predznamenalo aj pád Bosporského kráľovstva. Posledným kráľom bol Rhescuporis VI. (303 – 342), ktorý podliehol tlaku Gótov. Kráľovstvo pravdepodobne zaniklo v dôsledku sťahovania Hunov, ktorí budili strach a donútili germánske kmene k sťahovaniu na západ. Rímska ríša mala sama čo robiť, aby migrujúce národy zvládla a osamotené Bosporské kráľovstvo malo nulovú šancu tieto pohyby prežiť.