Bitka pri Lučenci

Po smrti Albrechta Habsburskeho (1439), časť západne orientovaných uhorských stavov uznala za kráľa jeho syna Ladislava (Ladislav Pohrobok mal sotva 5 rokov a ešte nemohol vládnuť), opozičná, prevažne na východnej strane rozvodia, poľského kráľa Vladislava Jagelovského z Krakova (neplnoletého mladíka). Boje o trón vyústili v Uhorsku do občianskej vojny, v ktorej začali svoju kariéru i rozbroje dvaja šľachtici Ján Huňady, kondotiér zo sedmohradskej Hunedoary a Ján Jiskra z moravského Brandýsa. Obaja bojovali na jednej strane proti husitom, bratríkom a Osmanom, ale aj proti sebe, ako zástancovia dvoch znepriatelených zoskupení a zájmov svojich kráľov, neskôr pod spoločným kráľom v odlišných predstavách a postojoch o spravovaní Horného Uhorska (dnešného Slovenska) so silnou väzbou na Bratislavu a Viedeň.[7] Úlohou Jána Jiskru bolo chrániť proti niektorým uhorským veľmožom záujmy habsburského kandidáta na uhorský trón (čo vyvolávalo animozitu v Budíne[8]).[3] V postate bol v prvej línii silou a predzvesťou utvárania sa Habsburskej monarchie.[9]

Po dohode šľachty sa Jiskra v roku 1445 stal jedným zo siedmich uhorských hajtmanov, ktorí mali spravovať krajinu (na území Slovenska to bol Ján Jiskra z Brandýsa, Pongrác zo Svätého Mikuláša a krajinský sudca Imrich Bubek[10]).[11] Neskôr však vysvitlo, že to nebolo dobré rozhodnutie. Medzi hajtmanmi narastali nedorozumenia, spory a ozbrojené konflikty. V roku 1446 zvolil uhorský snem za hlavného gubernátora (zemského správcu) Jána Huňadyho (Huňady, ktorý obhajoval najmä uhorské záujmy sa okamžite dostal s Jiskrom do konfliktu).[12] Ale ani tak sa situácia veľmi nezmenila. Šľachtici spriadali proti sebe intrigy, podľa potreby sa spájali a rozlučovali, bojovali medzi sebou. Obyvateľstvo bolo vystavené násilnostiam a rabovaniu. Krajinu na juhu ohrozovali Turci, ale Huňadymu sa podarilo nad nimi viackrát zvíťaziť. Pokúšal sa zlomiť aj moc Jána Jiskru na Slovensku. Boje sa skončili nerozhodne a nepriatelia podpísali prímerie. Na jeseň roku 1448 viedol Huňady veľkú výpravu proti Osmanskej ríši. Bitka na Kosovom poli znamenala pre uhorské vojsko katastrofálnu porážku. Huňady si ledva zachránil holý život. Niekoľko rokov sa mu potom darilo udržiavať s Turkami mier, a tak sa mohol venovať aj domácim záležitostiam. Zorganizoval viac ťažení proti Jiskrovi a v lete 1451 táto ich otvorená vojna vyvrcholila bitkou pri Lučenci.[13]

Jiskrovo vojsko, ktoré vynikalo nielen vojenskou taktikou, ale aj výzbrojou, vyrábanou v slovenských mestách, malo okolo 5-tisíc mužov[4][3] (bojovníci J. Jiskru neboli iba Česi a Slováci, boli medzi nimi i Moravania, Slezania, Rakúšania, Poliaci, dokonca aj Maďari.[14] ). Huňadyho vojsko o počte okolo 12-tisíc mužov tvorili rôznorodé typy vojsk od stoličných a panských bandérií až po kumánske jazdecké oddiely a menší počet žoldnierov (podľa niektorých písomných zdrojov mal Jiskra len 3 až 4-tisíc mužov a Huňady až 20-tisíc mužov[15][16]).[17]

Schodisko k cintorínu v Opatovej (hore), kde bolo lokalizované miesto cisteriánskeho kláštora sv. Štefana

V polovici augusta 1451 Huňady obsadil Lučenec, ktorý predtým Jiskrovci vypálili a začal obliehať opevnený Kláštor sv. Štefana (bol to cisterciánsky kláštor založený v 12. storočí[18]), ktorý bránila 500členná posádka Jiskrových vojakov pod velením skúseného veliteľa Mateja z Kněžic.[13] Lučenský kláštor bol zrejme obohnaný kamenným múrom a predpokladá sa, že obrancovia vykopali i novú priekopu a navŕšili val spevnený drevenou palisádou a zrubovými konštrukciami. Posádka sa na tomto opevnenom mieste hrdinsky bránila a odrážala viaceré útoky. Huňady preto zmenil taktiku a rozhodol sa ju vyhladovať. Prikázal okolo pevnosti vybudovať ďalší val (aj proti možným výpadom) a tak obrancov hermeticky uzavrel na relatívne malom priestore. Tým bola lučenská pevnosť zovretá ešte pevnejšie a dielo mali dokonať letné horúčavy, hlad a smäd.[19] Obrancovia uvedomujúc si svoju beznádejnú situáciu sa pokúsili vyjednávať. Ako podmienku si kládli slobodný odchod. Huňady im to nedovolil a dal vztýčiť zaostrené koly, demonštrujúc tak, že ich všetkých dá naraziť na koly. Ako jediná nádej teda zostával iba Ján Jiskra. A ten ich nesklamal.[17]

Jiskra sa v tom čase nachádzal na severovýchodnom Slovensku, kde urýchlene zhromažďoval vojsko. Odtiaľ rýchlym pochodom smeroval k Lučencu. Dňa 7. septembra sa neďaleko mesta objavili husitské vozy a na blízkom kopci sa zažali signálne ohne, ktorými Jiskra oznamoval obliehaným svoj príchod. Jeho vojsko bolo narýchlo zložené najmä z posádok miest a hradov, ktoré ovládal (o ich prítomnosti v minulosti svedčia názvy niektorých obcí v Novohrade ako napr. Praha alebo České Brezovo[20]). Na rozdiel od Huňadyho oddielov to však boli všetko veľmi dobre organizovaní, skúsení žoldnieri. Huňady síce z opatrnosti po príchode k Lučencu dal zatarasiť cesty vedúce k mestečku, ale Jiskrova pechota sa cez záseky prekliesnila a uvoľnila priechody pre jazdectvo a bojové vozy. Huňady zjavne podcenil počtom podstatne slabšieho protivníka a precenil aj svoj vplyv na vojsko panských bandérií, hoci bolo zjavné, že niektorí uhorskí šľachtici na jeho politické a mocenské úspechy žiarlia. Podľa niektorých písomných prameňov sa vraj pred bitkou sebavedome vyjadril, že sami jeho pohoniči budú stačiť na to, aby nepriateľa rozohnali bičom. Starší slovenský historik František Sasinek a český spisovateľ Alois Jirásek zhodne uvádzajú údajný rozhovor medzi veliteľom, ktorý oznamoval Jiskrov príchod, a Huňadym takto: „Nuž, idú do svojho nešťastia. Tritisíc! Ja ich mám dvadsaťtisíc. Dáme si ich na raňajky". Veliteľ vraj odvetil:„Aby sme ich nemali plné zuby ešte aj pri večeri, pane!" Toľko literárna tvorba.[16] Skutočnosť však bola zrejme iná.[17]

Huňady rozdelil svoje oddiely. Menšia časť vojska pod velením Štefana Bubeka (zo šlachtického rodu Bubekovcov, píše sa aj Bebek[21]) mala naďalej pacifikovať posádku kláštora (v základnom tábore Huňady ponechal iba časť pomocných oddielov, stráž a ranených), druhá, väčšia časť, ktorej predvoj tvorilo bandérium jágerského biskupa Ladislava Héderváriho vyrazila proti Jiskrovi. Husitská vozová hradba nadviazala bojový styk s Jiskrovým vojskom. Jiskrovci prvý útok Héderváriho oddielov predovšetkým vďaka umne postavenej vozovej hradbe odrazili streľbou z kuší a palných zbraní. Tvrdenie viacerých spisovateľov, že používanie palných zbraní v tom čase ešte nebolo v Uhorsku bežné (biskupových mužov vraj táto streľba značne zaskočila), vyvracajú viaceré potvrdené údaje o disponovaní takýmito zbraňami aj v Huňadyho armáde.[22] Jiskrovi žoldnieri mali prevahu v boji muža proti mužovi. Ukázalo sa, že sú lepšie vycvičení a nechýbajú im ani potrebné bojové skúsenosti. Tými sa mnohí príslušníci uhorských bandérií vykázať nemohli. V konečnom dôsledku práve bojové umenie, lepší výcvik, skúsenosti z bojov, možno vhodné využitie nových zbraní a odhodlanie vyvážili početnú prevahu Huňadyho vojsk. Jiskrovi vojaci šikovným manévrovaním zatlačili najúčinnejšiu zbraň stredovekého vojenstva, časť uhorskej ťažkej jazdy do močaristého terénu pri potoku Slatinka (močariská v okolí Lučenca dokladajú ešte i mapy zo začiatku 20. storočia[23]). Ťažkoodenci tým stratili svoju manévrovaciu schopnosť a údernosť. Huňady postrehol nebezpečenstvo a urýchlene sa snažil ich podporiť ďalšími silami. Prihodilo sa však to, s čím nerátal. Obrancovia kláštora zaútočili a prelomili oslabené sily svojich obliehateľov a vpadli mu do chrbta. Celé Huňadyho vojsko sa potom rozpŕchlo a ušiel aj veliteľ, aby sám nepadol do zajatia. Štefan Bubek padol a okrem iných sa dostal do zajatia aj jágerský biskup Ladislav.[24][17]

Boj však medzi nimi aj naďalej pokračoval a po určitých úspechoch Huňadyho uzavreli koncom roku 1451 v Rimavskej Sobote mier (Huňady musel zaplatiť Jiskrovi vojnovú náhradu a naďalej rešpektovať jeho mocenské postavenie na Slovensku[12]), ktorý bol pre Jiskru nevýhodnejší ako mier z roku 1450, ale zodpovedal vývinu jeho faktického postavenia a moci. V postate sa síce potvrdzoval vtedajší stav, pravda, s tým rozdielom, že k Jiskrovej dŕžave prestali patriť hrad Plaveč, ktorého kapitán Aksamít odpadol od Jiskru, a Kežmarok (jeho kapitán Mikuláš Brcál tiež odpadol od Jiskru), za ktorý však mal Jiskra dostať odškodné 10 600 zlatých. Odpadnutie dvoch starých Jiskrových spolubojovníkov signalizovalo, že jeho postavenie sa otriaslo. Ján Huňady sa pokúšal aj diplomatickým vyjednávaním čo najviac obmedziť moc Jána Jiskru. Usiloval sa, aby od Jiskru odpadli aj mestá Levoča, Bardejov a Košice, čo sa mu podarilo dosiahnuť roku 1452. K tomuto Huňadyho úspechu prispela aj uvoľnená disciplína v radoch Jiskrovho vojska a jeho čiastočný rozpad. Opätovným mierom uzavretým s Huňadym v auguste 1452 sa Jiskrovo panstvo obmedzilo na mesto Levoču, Spišský hrad a príjmy z tridsiatkov v Kežmarku a Starej Ľubovni.[17] Začiatkom roka 1453 Ladislav Pohrobok po nástupe na trón (dosiahol plnoletosť) menoval J. Huňadyho za krajinského kapitána a 6. februára snem v Bratislave pozbavil Jiskru všetkých majetkov a vykázal ho z Uhorska.[15][25][26]

Nápis v Jasovskej jaskyni z roku 1451, ktorý je napísaný mastným uhlíkom na vápencovej stene uvádza, že vojsko Jána Jiskru z Brandýsa porazilo Jána Huňadyho v bitke pri Lučenci.[27]