BMP-1

V priebehu 50. rokov začalo byť evidentné, že bežné obrnené transportéry nie sú vhodné pre pohyb na bojisku, pretože sú slabo pancierované a sami majú malú palebnú silu. Príkladom je BTR-152, čo bol v podstate iba obrnený nákladný automobil, ktorý mohla ľahko vyradiť paľba veľkokalibrových guľometov bežne používaných jednotkami NATO. Pásové stroje, ako napríklad BTR-50, založené na konštrukcii tanku PT-76 mali podobné nevýhody. Aj v tomto slabo pancierovanom vozidle sedeli vojaci na korbe, mimo hermeticky uzavretého priestoru, čo vozidlu neumožňovalo operovať v zamorenom priestore hroziacej jadrovej vojny. Sovietske velenie rozhodlo pre vývoj nového obrneného transportéru, ktorý by bol dostatočne pancierovaný, schopný nasadenia v prostredí zamorenom prostriedkami hromadného ničenia, ako aj mal dostatočnú palebnú silu ktorá by umožňovala zničiť v tej dobe bežne používané tanky. Čelné pancierovanie vozidla malo odolať paľbe ľahkých kanónov do kalibru 23 mm. Bočné pancierovanie malo byť odolné protipancierovým strelám kalibru 7,62 mm. Do súťaže sa prihlásili továrne v Briansku (Objekt 1200), Volgograde (Objekt 911 a 914), Rubcovsku (Objekt 19) a Čeľabinsku (Objekt 764).

S vývojom stroja v Čeľabinskom traktorovom závode, sa začalo v roku 1959. Konštruktéri pôvodne chceli použiť 23 mm kanón, nakoniec vozidlo vyzbrojili 73 mm kanónom 2A28. Práve konfigurácia Objektu 764, s motorom vpredu a možnosťou rýchlo nastupovať a vystupovať, bola vyhodnotené ako najlepšie riešenie a po menších úpravách vybraná pre ďalšiu výrobu. Stroj bol vďaka pomerne slabému pancierovaniu a malým rozmerom veľmi ľahký a bol schopný plavby bez väčšej prípravy. Korba BVP-1 je tvorená zvarenými ocelovými plátmi o sile 8 mm pre čelný horný plát (efektívna hrúbka 40 mm), čelný spodný plát 19 mm (35 mm), bočný plát 16 mm za pojazdovými kolesami, 18mm nad pásmi, strop 6mm, podlaha 7mm, zadok vozidla 16mm. Veža má hrúbku ocele 23mm čelo, 19mm bok a zadná časť 13mm, strop 6mm. Po prepočte na efektívny pancier je to 31mm čelo, 23mm bok a 15mm zadná časť veže.

Mal tiež pásy podobné tanku T-64, vďaka ktorým bol dobre ovládateľný aj pri vyšších rýchlostiach. Diskutabilná je inšpirácia konštruktérov nemeckým obrneným vozidlom HS.30.

Technický nákres stroja BMP-1.

Do výzbroje Sovietskej armády bolo vozidlo zavedené v roku 1966. BVP-1 sa vyrábali aj v Československu. V roku 1967 sa rozbehla výroba v ZTS Martin, kde sa vyrábali motory, v ZŤS Dubnica veže s kanónom, v Hriňovej vyrábali bočné prevody a prevodovky. Kompletizácia celého vozidla ako aj skúšky sa uskutočňovali v ZŤS Detva a v ZŤS Dubnica.[1].

Nad kanónom 73 mm kanónom je umiestnené odpaľovacie zariadenie pre protitankovú riadenú strelu (PTRS) 9M14M „Maljutka“ (v označení NATO A-3 Sagger). Modernizovaná verzia BMP-1M z roku 1974 používala PTRS 9K111 Fagot (AT-4 Spigot). Zmeny v nasledujúcich rokoch prekonal aj pozorovací prístroj vodiča, kde pribudol jeden periskopový segment vľavo od príklopu, ale tiež elektroinštalácia, tesnenia a úchyty[1].

Upravená verzia BMP-1 s iným typom veže s ľahšou výzbrojou (z OT-64), aby zodpovedal Zmluve o konvenčných ozbrojených silách v Európe, upravená v Československu v 90. rokoch 20. storočia je označovaná ako OT-90.

BMP-1 maskované na operácie v púšti.

BVP-1 slovenskej armády na rekonštrukcii bojov Prvé Boje SNP 2013 v Nezbudskej Lúčke.

Nedostatky viedli k urýchlenému zostrojeniu modernejšieho BMP-2. Slabinou stroja sú napríklad palivové nádrže, ktoré sú uložené aj v zadných dverách priestoru pre pechotu. Zásah do tejto časti môže vozidlo ľahko zapáliť. Avšak systém prísunu PHM k motoru prednostne čerpá palivo z nádrží vo dverách. Nádrže sú tak pri príchode vozidla k linii dotyku s nepriateľom už prázdne.

• Afganistan - 120 ks v roku 1970.
• Albánsko - 17 ks z nemeckých zásob v roku 1995.
• Alžírsko - 684 ks v rokoch 1995 a 1996, pôvodne bolo zakúpených 700 ks.
• Angola - v službe od roku 1975. 219 BMP-1 bolo doručených v 1993 – 1994 (31 z Ruska v 1993, 29 z Bulharska v 1993, 21 z Bieloruska v 1993, 138 z Ruska v 1994). 65 ks dovezených z Ruska v 1998 a 7 z Bieloruska v 1999.
• Arménsko - 240 ks v 1994, 221 ks v 1996, 187 ks v 1999, 187 ks 2006. Čísla zahrňujú aj prieskumné vozidlá.
• Azerbajdžan - 115 ks v 1992, 184 ks v 1993, 178 ks v 1995, 118 ks v 1999, 82 ks v 2006. Čísla zahrňujú aj prieskumné vozidlá.
• Bielorusko - 109 ks v rokoch 2003 až 2005, 98 ks v 1995. Pôvodne získali 938 ks od ZSSR v roku 1991.
• Bulharsko - 280 ks spolu aj so 100 ks dovezenými z Ruska v roku 1996.
• Česko - 207 ks BVP-1,76 ks BPvZ, 29 ks OT-90, tieto čísla sa vzťahujú k januáru 2008.
• Čína - vyprodukovaných 3000 ks 86-IFV na princípe BMP-1.
• Demokratická republika Kongo - 20 ks dovezených z Ukrajiny v 2006.
• Egypt - 80 ks BMP-1 v auguste 1973, 150 ks v septembri 1973.
• Eritrea - získala neurčené množstvo od Etiópie.
• Etiópia - 20 ks v 1995, pôvodné množstvo bolo 50 ks.
• Fínsko
• Grécko - pôvodne 501 ks BMP-1A1 v 1993-94 bolo zakúpených z Nemecka. 100 bolo venovaných Iraku (36 ks v 2005 a 64 ks v 2006).
• Gruzínsko - 149 ks s reaktívnym pancierom v roku 2008, 40 ks v 2007. Pôvodne 667 ks z bývalého ZSSR v roku 1991.
• India - 800 ks.
• Irán - Nakúpené 210 ks v 2005, 350 ks v 2002, 300 ks v 2000, 200 ks v 1995 a viac ako 150 ks v 1990.
• Irak - 434 ks zahrňujúcich 36 ks v 2005 a 64 ks v 2006.
• Jemen - 150 ks v roku 1996.
• Jordánsko
• Kambodža - 10 ks.
• Kazachstan - 208 ks, okolo 210 ks v 2005, 350 ks v 2002, 300 ks v 2000 a viac ako 150 ks v 1990.
• Kuba - 400 ks.
• Líbya - 750 ks v 1996, 740 ks v 1995, pôvodne bolo zakúpených 1 000 ks.
• Maďarsko - 487 ks BMP-1 a 12 BRM-1K v 2006, 500 iv 1996, 502 v 1995, 560 bolo dodaných.
• Mongolsko - 310 ks v 2003, 400 ks v 1996, pôvodne 420 ks bolo doručených.
• Maroko - 50 ks.
• Pobrežie Slonoviny - 13 dovezených z Bieloruska v rokoch 2002-2003.
• Poľsko - 1 300 ks.
• Rumunsko - 156 ks.
• Rusko - 1 534 v aktívnej službe, viac ako 9 000 v rezerve.
• Slovensko - 308 ks BVP-1 a BVP-1KS, 205 ks 205 ks OT-90.
• Sýria (2 300 ks)
• Srí Lanka - 12 ks
• Sudán - 24 ks spolu s jedným kusom dovezeným z Bieloruska v 2004.
• Sýria - 2 450 ks BMP-1 v službe v súčasnosti.
• Švédsko - bývalé východonemecké BMP-1.
• Tadžikistan - 11 ks v službe v súčasnosti.
• Turkmenistan - 589 ks BMP-1 a BMP-2 získané z bývalého ZSSR v roku 1991. Niektoré zdroje uvádzajú 150 ks BMP-1 v armáde v súčasnosti.
• Ukrajina - 1 325 ks pôvodne získaných zo ZSSR v roku 1991. V súčasnosti 1 009 ks v aktívnej službe.
• Uruguaj - 10 ks získaných z Česka v 1995 a 3 ks v 1996.
• Uzbekistan - 180 ks BMP-1.
• vietnam - 400 ks v roku 1995.

BMP-1 s otvorenými príklopmi.

• BMP-1 - základná verzia
• BMP-1F - prieskumná verzia používaná v Maďarsku
• BMP-1K - veliteľská verzia
• BMP-1K3 - veliteľská verzia
• BMP-1P - modifikovaná verzia s PTRS 9M113 Konkurs (AT-5 Spandrel)
• BMP-1PK - veliteľská verzia BMP-1P
• BRM-1K - veliteľské obrnené prieskumné vozidlo
• BREM-1/-4 - vyslobodzovacie vozidlo
• BMP-1KŠM - veliteľsko-štábne vozidlo na báze BMP-1 bez výzbroje, iba s jedným 7,62mm guľometom
• BWP - označenie vozidiel BMP-1 poľskej armády
• BVP-1 - československé označenie vozidiel BMP-1
• BRM a BRM-1 - prieskumné vozidlá s novou vežou a s dvojčlennou posádkou
• PRP-3 - prieskumná verzia s vežou s dvojčlennou posádkou a radiolokátorom na streche veže
• IRM - ženijné prieskumné vozidlo
• BMP-P00 - výcvikové vozidlo bez veže so zvýšenou korbou
• BMP-1PG - verzia s 30 mm granátometom a PTRS 9M113 Konkurs (AT-5 Spandrel)

1. Monografia BVP-1, Apológia, február 1999, Ročník VII., s. 26 - 27

• BMP-2
• BMP-3
• Puma

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému BMP-1