Anastáz Knihovník

Anastáz sa narodil začiatkom 9. storočia v Itálii do významnej rodiny. Jeho strýkom bol vplyvný ortský biskup Arzénius. Vychovávaný bol gréckymi mníchmi v Ríme. Už v mladosti sa naučil po latinsky i po grécky. V roku 847/8 bol pápežom Levom IV. vysvätený za kardinála kňaza s chrámom v St. Marcellus. S pápežom však viedol ostré spory a nakoniec z Ríma odišiel. Uchýlil sa na panstvách kráľa Ľudovíta II., často pobýval v severoitalskej Akvileji. Pápež ho viackrát povolal späť do Ríma, keď však Anastáz opakovane odmietol, bol v decembri 850 exkomunikovaný a zosadený.[2][8]

Po tom, čo pápež Lev IV. zomrel, bol za pápeža zvolený Benedikt III. Jeho voľbu však ešte musel potvrdiť cisár. Arzénius a niektorí franskí klerici podporovaní Ľudovítom II. sa snažili na pápežský stolec dosadiť Anastáza. Poslov so správami o Benediktovom zvolení zastavili v Gubbio a získali na svoju stranu. Následne bol Anastáz nezákonne zvolený v Orte. V sprievode cisárskych poslov prišiel do Ríma, zmocnil sa Lateránu a Benedikta nechal uväzniť. Nepodarilo sa mu však získať verejnú podporu mešťanov a v Ríme nastala anarchia. Ako exkomunikovaný bol neprijateľný aj pre miestnu cirkev. Tradiční pápežskí svätitelia, biskupi z Ostie a Albana preto Anastáza odmietli vysvätiť.[2]

Keď cisárski poslovia zistili, že ich kandidát nemá žiadnu širšiu podporu ustúpili a povolili vysvätiť Benedikta. Anastáz bol zosadený, degradovaný na laika a poslaný do Kláštora Santa Maria v Trastevere. Počas pontifikátu Mikuláša I. sa Anastáz znovu dostal na výslnie. Mikuláš ho povýšil na opáta a svojho blízkeho spolupracovníka. V deň vysvätenia nového pápeža Hadriána II. mu bolo zároveň zrušené jeho suspendovanie z kňazstva a bol ustanovený za knihovníka (bibliothecarius) rímskej cirkvi (Romanae Ecclesiae) - teda správcu pápežského archívu. Ako taký mal významný vplyv na pápežskú politiku v tomto období a na presadzovanie záujmov pápežstva (napr. počas Fótiovej schizmy.[9]).[2][4][6] Práve pre zmenu jeho postojov historici až do čias Hergenröthera a Lapôtra pripúšťali existenciu dvoch Anastázov.[10] O rozsahu jeho vplyvu na pápežskú politiku sa vedú polemiky. Podľa analýz M. Kosa koncipoval všetky listy pápežskej kurie, týkajúce sa východných záležitostí, vrátane Hadriánovych listov Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi.[5]

V rokoch 867/868 bol patrónom svätých Cyrila (Konštantína) a Metoda pri ich príchode so slovanskou liturgiou do Ríma. Neskôr v roku 868 bol dočasne prepustený po tom, čo sa mal údajne zúčastniť vrážd manželky a dcéry pápeža Hadriána II., ktoré vykonal jeho príbuzný. Už krátko na to (niekedy začiatkom roku 869) sa však do funkcie vrátil. V roku 869 navštívil ako vyslanec Konštantínopol. Neúspešne tam dojednával sobáš dcéry kráľa Ľudovíta II. Ermengardy a byzantského princa. Popri tom sa zúčastnil na ôsmom ekumenickom koncile. Jeho návšteva v Konštantínopole bola významná aj preto, že sa vďaka nemu zachovali pôvodné akty koncilu (dokumenty dané pápežským legátom boli zničené). Miesto rímskeho knihovníka si udržal aj za pontifikátu Jána VIII. V tomto období však jeho vplyv klesal a venoval sa skôr písaniu. Zomrel zrejme medzi 29. májom 877 (posledná zmienka o ňom) a 29. marcom 879, keď sa na mieste bibliotékára sa spomína jeho nástupca Zachariáš z Anagni.[2][4][10]

Bol autorom latinských prekladov aktov dvoch ekumenických koncilov (druhý nicejský, preklad z roku 873 a štvrtý konštantínopolský, preklad z roku 871), ako aj kompilácie dokumentov týkajúcich sa monotheletizmu (Collectanea). Spísal tiež trojdielnu kroniku Chronographia Tripartita, v ktorá sa venovala obdobiu rímskych dejín od 6. do 9. storočia. Prameňmi mu boli skorší byzantskí historici ako patriarcha Nikéforos I., Geórgios Synkellos či Theofanes, a niektoré dogmatické teologické diela.[4][6][10] Zo značnej časti ide o „takmer otrocky doslovný preklad“ Theofana.[11]

Pre cisára Karola Holého preložil schóliu k novoplatónskemu kresťanskému filozofovi Pseudo-Dionýzovi Areopagitovi od svätého Maxima Vyznávača a patriarchu Jána III. Scholastika[10] a revidoval Areopagitove spisy od Jána Scota Eriugena.[11] Okrem toho preložil niekoľko ďalších byzantských diel pripisovaných Maximovi či patriarchovi Germanovi. Počas svojho života napísal tiež veľké množstvo životopisov svätých (vita), okrem iných o: Jánovi Almužníkovi, Bazilovi Veľkom, Martinovi I. či Štefanovi Prvomučeníkovi, Petrovi Alexandrijskému.[10] Jeho preklady dvoch kratších prác[10] svätého Cyrila (Historia brevis – o nájdení pozostatkov sv. Klimenta) a Sermo declamatorius – Oslavná reč k tejto udalosti) sa nedochovali. Preložil ich pre biskupa Gauderika a zaoberali sa svätým pápežom Klimentom, ktorého pozostatky Konštantín a Metod našli na Kryme. Anastáz tak bol prvým prekladateľom spisov Konštantína Filozofa.[5] Známy, no nezachovaný je aj jeho list Fótiovi.[10] Bol zrejme aj autorom životov pápeža Hadriána II. a možno aj Mikuláša I. v zbierke Liber Pontificalis,[3] dlho sa považoval za kompilátora celej zbierky.[2][10]