Štiav lúčny

Vyskytuje sa takmer na celom európskom kontinente, od západu po Ural a Kaukaz na východe. Zo severnej strany je jeho európsky areál ohraničený Škandináviou a na juhu siaha až na severozápad Afriky. V Ázii je rozšírený cez celý Sibír až na Ďaleký východ, do Strednej Ázie a cez severné územie Číny a Mongolska až na Kórejský polostrov a Taiwan. Zasahuje aj do severných oblastí Indie, Pakistanu a do Tibetu. Udáva sa, že sa v blízkosti Himalájí vyskytuje až do nadmorskej výšky 4 000 m. Druhotne sa dostal do Severnej a Južnej Ameriky aj Austrálie. Vyskytuje sa aj na Slovensku.[1][3]

Druh je typickou rastlinou vlhkých lúk, pastvín, polí, riečnych a potočných brehov, rastie aj v priekopách pozdĺž ciest alebo niekedy aj na skládkach, väčšinou na dobre preslnenom stanovisku. Najlepšie mu vyhovujú pôdy vlhké až mokré, výživné, bohaté dusíkom, neutrálne až kyslé, ktoré sú hlboké, hlinité alebo rašelinové. Výrazne prevažuje jeho výskyt na prirodzenom stanovisku, iba málo ovplyvňovanom ľudskou činnosťou.

Nadzemná časť tohto hemikryptofytu na jeseň odumiera, ale skoro na jar opäť vyklíči. Kvitne od mája do júla.[1][2][4]

Dvojdomá, vytrvalá bylina vysoká 30 až 100 cm vyrastajúca z trvalého, guľovitého koreňa. Byle sú priame, málo vetvené, pozdĺžne ryhované, niekedy oinovatené a zospodu červenkasté. Listy bývajú mierne dužinaté a majú veľmi premenlivý tvar. Prízemné sú kopijovito podlhovasté, na báze majú špicaté, strelovito odstávajúce laloky a bývajú asi trikrát dlhšie než širšie. Horné byľové listy sú kopijovité, prisadnuté a objímajú byľ bazálnymi lalokmi.

V hornej časti sa byľ metlinovito rozvetvuje do niekoľkých vetví a na nich vyrastajú na tenkých, červenkastých stopkách drobné, jednopohlavné kvety združené po 4 až 8 do praslenov. Kvety majú šesť zelených, viac-menej červenkastých okvetných lístkov, tri vonkajšie sú menšie a tri vnútorné väčšie. V samičom kvete je šesť tyčiniek s jemnými nitkami s peľnicami a v samičom z troch plodolistov vytvorený vrchný, jednovaječný semenník s tromi červenastými bliznami. Peľ na blizny prenáša vietor, už slabý vánok stačí na rozochvenie peľníc. Len zriedkavo sú kvety opeľované hmyzom, ktorý si prilieta po peľ.

Po opelení sa zo semenníka vyvinie jednosemenná trojhranná nažka a vonkajšie okvetné lístky se ohnú naspäť. Vnútorné lístky podrastú a tesne obalia nažku, sú však väčšie a vytvoria na nej tri krídelká. Takto vzniknuté útvary – krovky – bývajú veľké 3,5 až 5 mm, sú ružovkasté, blanité, srdcovito okrúhle a na báze majú malý výrastok, zvaný mozoľček. Nažky vnútri sú lesklé, hnedé až čierne.

Rastlina sa prevažne rozmnožuje semenami (nažkami), ktoré po dozretí odpadávajú od stopiek a sú pomocou krídeliek roznášané vetrom aj na väčšie vzdialenosti. Zakorenená rastlina sa na stanovisku rozrastá novými byľami rastúcimi z vetvenej hlavy plytko siahajúceho koreňa.[1][2][4][5][6][7]

Rastlina obsahuje veľa kyseliny šťavelovej, antrachinóny a ďalšie organické kyseliny, vitamín A, vitamín C, vitamín B1 a mnohé minerálne látky (draslík, vápnik, železo). Využíva sa v liečiteľstve, v apríli sa zbiera jej list, menej často koreň. Používa sa prevažne navonok, napríklad formou kašovitých obkladov pri ochoreniach kože alebo ako kloktadlo pri aftách v ústach. Sušený koreň býva súčasťou preháňavo pôsobiacich čajov. Z koreňa možno pripraviť trvalé žlté a z byle červené farbivo.

Pre osviežujúcu kyslú chuť sa v teplých letných mesiacoch listy niekedy žujú, na jar sa z mladých lístkov pripravuje polievka alebo sú súčasťou šalátov. Pre veľký obsah šťavelanov môže konzumácia v surovom stave spôsobiť zdravotné problémy, hlavne u chorých na dnu, dojčiacich žien alebo osôb náchylných na tvorbu obličkových kameňov; tepelnou úpravou sa toto nebezpečenstvo stráca.

Štiav lúčny je burinatá rastlina bez väčšieho ekonomického významu. Najviac škodí pri raste vo viacročných krmovinách, kde znižuje ich kvalitu. Je naopak dôležitou rastlinou pre niektoré druhy motýľov, ktoré na jeho listy kladú vajíčka, a potom slúži ako živná rastlina ich húseníc; takto sa rozmnožuje napr. ohniváčik zlatobyľový (Lycaena virgaureae), ohniváčik hadovníkový (Lycaena helle), ohniváčik štiavový, (Lycaena hippothoe), ohniváčik čiernokrídly (Lycaena phlaeas). Jeho semená sú potravou pre mnohé vtáky i drobné cicavce.[6][8][9]

• 
  Nákres kvitnúceho štiavu lúčneho
• 
  Ružica listov
• 
  Dozrievajúce plody
• 
  Lúka zamorená štiavom lúčnym

1. MRÁZEK, Tomáš. BOTANY.cz: Šťovík kyselý [online]. O. s. Přírodovědná společnost, BOTANY.cz, 8.8.2012, [cit. 2020-07-30]. Dostupné online. (po česky)
2. RYBKA, Vlastimil. Naše květena : Ottova encyklopedie. Vlhké louky. Praha : Ottovo nakladatelství, 2014. Dostupné online. ISBN 978-80-7451-441-8. S. 550.
3. HASSLER, M.. Catalogue of Life 2016: xxxxx [online]. Naturalis biodiverzity Center, Leiden, NL, 2016, [cit. 2020-07-30]. Dostupné online. (po anglicky)
4. KREJČÍ, Petra; ZELENÁ, Věra. Systematická botanika: Šťovík kyselý [online]. Agronomická fakulta, Mendelova univerzita, Brno,, 19.01.2005, [cit. 2020-07-30]. Dostupné online. (po česky)
5. MOSYAKIN, Sergei L.. Flora of North America: Rumex acetosa [online]. Missouri Botanical Garden, St. Louis, MO & Harvard University Herbaria, Cambridge, MA, USA, [cit. 2020-07-30]. Dostupné online. (po anglicky)
6. Finland Nature and Species: Rumex acetosa [online]. Luonto Porti Nature Gate, Helsinki, FI, [cit. 2020-07-30]. Dostupné online. (po anglicky)
7. CHAYKA, Katy. Minnesota Wildflowers:Rumex acetosa [online]. Minnesota Environment and Natural Resources Trust Fund, Minneapolis, MN, USA, [cit. 2020-07-30]. Dostupné online. (po anglicky)
8. BENEŠ, Jiří; KONVIČKA, Martin. Mapování motýlů ČR: Ohniváček černokřídlý [online]. Entomologický ústav BC AV ČR, České Budějovice, [cit. 2020-07-30]. Dostupné online. (po česky)
9. Discover plants and fungi: Rumex acetosa [online]. Kew, Royal Botanic Gardens, Richmond, UK, [cit. 2017-02-16]. Dostupné online. (po anglicky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Štiav lúčny

• Botanický ústav AV ČR – rozšíření šťovíku kyselého v ČR