Štefan Harabin

Štefan Harabin sa narodil 4. mája 1957 v obci Ľubica v okrese Kežmarok. Právo vyštudoval na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Sudcovskú prax začínal ako justičný čakateľ Krajského súdu v Košiciach v roku 1980. Do funkcie sudcu z povolania bol zvolený 1. januára 1983. Do roku 1989 bol členom a funkcionárom Komunistickej strany Česko-Slovenska na Okresnom súde v Poprade.[3] Po Nežnej revolúcii od roku 1990 pôsobil na Krajskom súde v Košiciach a v roku 1991 ho zvolili za sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V rokoch 1998 – 2003 a 2009 – 2014 bol predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Od 4. júla 2006 do roku 2009 bol ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky. Na tento post ho nominovala Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko.

Ako minister spravodlivosti sa snažil zrušiť Špeciálny súd a Úrad špeciálnej prokuratúry.[4] V októbri 2006 v priebehu dvoch dní odvolal sedem predsedov krajských či okresných súdov. O svoje funkcie prišli predsedovia krajských súdov v Bratislave (Darina Kuchtová), v Banskej Bystrici (Ľudovít Bradáč) a v Žiline (Róbert Urban).[5] Róbert Urban kvôli svojmu odvolaniu viedol súdny spor, v ktorom Najvyšší súd rozhodol, že jeho odvolanie bez udania dôvodu bolo v súlade so zákonom, no Ústavný súd SR rozhodol, že v tejto veci Najvyšší súd rozhodol svojvoľne.[6] Minister odvolával aj predsedov okresných súdov – v Žiline Petra Hrnčiara, vo Veľkom Krtíši Milana Ružičku, v Dolnom Kubíne Petra Bebeja a v Bratislave Gabrielu Sobolovskú. Zameral sa najmä na súdy, ktoré najviac spolupracovali s predchádzajúcim vedením na zavádzaní reformy súdnictva:^{[chýba zdroj]} napríklad s prvým krajským súdom, ktorý pripravil prechod na zreformovaný systém práce – išlo o banskobystrický súd, ktorého predseda Ľudovít Bradáč bol odvolaný.

22. júna 2009 bol Súdnou radou SR opätovne zvolený na post predsedu Najvyššieho súdu SR.[7]

V roku 2014 nebol opätovne zvolený za predsedu Najvyššieho súdu SR. Pri voľbe získal len 6 hlasov z potrebných 10. Harabin však vyhlásil: „Ja som prehral? Veď som mal najviac hlasov. Ja som vyhral.“[8]

5. septembra 2019 Harabin oznámil, že nebude ďalej kandidovať na predsedu Najvyššieho súdu. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Čaputová bez štipky hanby vyhlásila, že ak jej právoplatne zvolený predseda Najvyššieho súdu nebude po vôli, odmietne ho vymenovať. Ona je presným a ukážkovým príkladom toho, ako sa nám vrcholná politická kasta snaží ukradnúť vlasť a zobrať si ju celú pre seba.“[17] Čaputová niekoľko dní predtým povedala, že kandidáta, ktorého zvolí Súdna rada do funkcie nevymenuje automaticky. „Nebudem vymenovávať osoby, ktoré by mali sporný – či už profesijný, alebo osobnostný – príbeh. To znamená, ktoré by v danom období neprispeli k dôveryhodnosti justície,“ vyhlásila.[17] Harabin zostáva sudcom Najvyššieho súdu, v nasledujúcich voľbách môže kandidovať ako nezávislý, ak ním chce ostať aj naďalej.[17]

Vzhľadom na podobne zamerané programy sa na jeseň 2019 uvažovalo o možnej spolupráci strany VLASŤ s ĽSNS Mariana Kotlebu. Nakoniec sa však Harabin rozhodol kandidovať samostatne a počas spoločnej tlačovej konferencie s Kotlebom sa ukázalo, že so spojením oboch strán ani nepočítal.[18] Harabin vo volebnej kampani vystupoval so sloganom "Ukradli našu vlasť. Vráťme ju ľuďom!" a s programom spravodlivosti a práva pre každého.[19]

V roku 2008 bol zverejnený prepis telefonického rozhovoru z roku 1994 medzi Štefanom Harabinom a albánskym narkobarónom Bakim Sadikim.[20] Baki Sadiki bol v roku 2013 odsúdený na 22 rokov väzenia za nedovolenú výrobu omamných a psychotropných látok a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie na medzinárodnej úrovni.[21] Harabin telefonát aj akýkoľvek vzťah so Sadikim odmieta. Napriek tomu priznáva, že pozná „manželku dotyčného človeka, ktorý nikdy nebol právoplatne odsúdený“. V skutočnosti bol Sadiki už v rokoch 1979 až 1987 právoplatne odsúdený trikrát.[22]

Generálny prokurátor Dobroslav Trnka v roku 2008 verejne potvrdil, že prepis telefonátu bol súčasťou ich dohľadového spisu. Harabin za to prokuratúru žaloval, pričom žiadal odškodné 300-tisíc eur. Na súde v roku 2013 prokuratúra opätovne potvrdila, že rozhovor existuje a uviedla presné číslo rozhodnutia súdu, ktoré schválilo odpočúvanie.[23] Okresný súd Bratislava I na pojednávaní 10. apríla 2018 priznal Harabinovi nemajetkovú ujmu vo výške 150-tisíc eur. Rozsudok nie je právoplatný. Okresný súd Bratislava I rozhodol o odškodnom 150-tisíc už v roku 2012, ktoré potvrdil aj Krajský súd, avšak po mimoriadnom odvolaní sa spor dostal až na Najvyšší súd, ktorý rozhodnutie zrušil a kauzu vrátil späť na nižšie súdy. Krajský súd, ktorý rozhodoval o odškodnom, sa vôbec nezaujímal, či prepis existuje a či Harabin so Sadikim volal. Podľa krajského súdu Trnka porušil povinnosť mlčanlivosti.[23] Podľa právnika Petra Wilflinga sa súd vôbec nezaoberal paragrafom 6 Trestného poriadku o poskytovaní informácií o trestnom konaní. Podľa Wilflinga musia verejní činitelia strpieť väčšiu pozornosť verejnosti a je vo verejnom záujme, aby sa mohli občania dozvedieť informáciu, ktorá by mohla spochybniť ich dôveryhodnosť.[23]

V kauze s františkánskym kňazom Bystríkom Janíkom išlo o Štátnou bezpečnosťou zinscenovaný súdny proces, v ktorom sa kňaza v roku 1985 pokúšali obviniť, že oklamal vdovu Teréziu Kňažíkovú a získal od nej podvodom peniaze.[24] Tá to pôvodne dementovala s tým, že ich mu darovala dobrovoľne. Prokurátor pre Janíka navrhoval nepodmienečný trest. Štefan Harabin bol v tom čase sudcom okresného súdu v Poprade. Ním vedený senát s členmi Michalom Pješčakom a Cyrilom Hečkom 15. októbra 1985 rozhodol o oslobodení obžalovaného, keďže skutok podľa neho nebol trestným činom.[24] Tento rozsudok však nebol v tejto kauze konečný. Prokurátor však vo veci podal odvolanie na Krajský súd v Košiciach, kde už Kňažíková zmenila výpoveď a preto krajskí sudcovia zrušili pôvodné rozhodnutie a vrátili spis Harabinovmu senátu. Ten v roku 1986 už nevydal oslobudzujúci rozsudok, ale naopak Janíka odsúdil na 28 mesiacov väzenia nepodmienečne.[25][24] Janík, ako aj prokurátor, sa odvolali, krajský súd však rozsudok potvrdil a ešte pridal dva mesiace k verdiktu. V júli 1986 Janík žiadal z dôvodu zlého zdravotného stavu o odklad výkonu trestu, čomu však Harabin nevyhovel.[24] Janík bol vo väzení od júla 1986 do októbra 1987, kedy ho podmienečne prepustili v zlom zdravotnom stave. Odišiel žiť do Prahy k tamojším tajným františkánom. Bol chorý a chradol, túlal sa po Prahe. Na základe informácií pražských františkánov bol pravdepodobne na jeho celu vo väzení nasadený agresívny úchylný väzeň, čo sa mohlo podpísať pod jeho predčasnú smrť vo veku 46 rokov. Bol posledným tajným kňazom a rehoľníkom na Slovensku, ktorý neprirodzene a násilne zomrel následkom perzekúcií komunistického režimu a jeho justície.[26][27]

Harabin neskôr menil svoje stanovisko k prípadu. V rokoch 2005-2006 tvrdil, že Janíka súdil pre podvod, vo svojej knihe Súdnosť z roku 2018 hovoril o tom, že šlo o proces pre Janíkovu vieru.[24] V januári 2020 Harabin pred parlamentnými voľbami prezentoval svoju údajnú nevinu v tejto kauze tým, že zverejnil prvý oslobodzujúci rozsudok, následný usvedčujúci rozsudok však zamlčal.[28]

V čase pôsobenia Harabina na poste predsedu Najvyššieho súdu SR mu boli v priebehu rokov 2009-2010 pochybne vyplatené odmeny vo výške 113 tisíc € (približne 3,4 milióna Sk).[29][30] Odmeny schválila vtedajšia ministerka spravodlivosti Viera Petríková, ktorá bola blízkou známou Harabina a sa stala ministerkou po ňom.[29] Kontrolóri NKÚ v roku 2017 tiež zistili, že Harabin ako predseda NS SR vyplácal odmeny sudcom nerešpektujúc zásadu rovného zaobchádzania. Sudcovia, ktorí predsedu kritizovali, dostali odmeny 50 €, kým tí, ktorí s ním boli spriaznení, až 30 000 €.[29][30]