Európske židovstvo

Pohľad na jeruzalemské Staré mesto

V polovici 18. storočia bolo Židom zakázané vykonávať väčšinu profesií a boli nútení žiť na vyhradených miestach (getách). Zákonodarstvo, verejná správa a vzdelanie v getách podliehali autorite rabínov. Míľnikom emancipácie Židov sa stala Francúzska revolúcia. Ďalšou kľúčovou udalosťou bolo prijatie Lionela Rothschilda do britského parlamentu roku 1858. Tento proces sa však zďaleka netýkal všetkých európskych krajín. Napríklad v habsburskom cisárstve židia nemohli mať podiel na politickej moci, boli im uprené aj sociálne výhody a boli nútení nosiť označenie že sú Židia. Stále rozrastajúci sa antisemitizmus bol jedným z prvotných impulzov pre vznik sionizmu - kultúrne a politické hnutie usilujúce po návrate do zasľúbenej zeme. Systematické pokusy o židovské osídlenie Palestíny vyvolali najmä pogromy v Rusku a agresívny antisemitizmus 19. storočia v Západnej Európe, ktorého vrcholom bola Dreyfusova aféra vo Francúzsku. Značný dopad mala taktiež Prvá svetová vojna v ktorej zahynulo cez 140 000 Židov. Počas vojny došlo k niekoľkým význačným udalostiam. K revolúcii v Rusku, ktorá zmietla cársky režim, ktorý svojimi opatreniami židovské obyvateľstvo značne sužoval; britské dobytie Palestíny a vzostup USA. Antisemitizmus v Európe však prebiehal aj naďalej a neustále sa jeho intenzita zvyšovala. Najväčšiu pohromu v histórii Židov v Európe priniesol holokaust. V roku 1935 boli Židia Norimberskými zákonmi zbavení občianstva. Nasledovalo niekoľko pogromov, z ktorých najznámejším je Krištáľová noc. Počas holokaustu prišlo o život 6 miliónov Židov. Židia boli cielene zbavovaní ľudskej dôstojnosti, zavrhnutí ako štvanci a použití ako obetní baránkovia za všetky choroby sveta. Šlo o iracionálnu nenávisť, najbeštiálnejší ľudský inštinkt. Boli bezmocní, bez priateľov, bez nádeje, často zradzovaní vlastnými susedmi. Tí, ktorí prežili, boli zlomení, dezorientovaní stratou svojich rodín, svojich domovov, všetkého im známeho sveta. Straty židovského národa sú nevyčísliteľné. Viac ako jedna tretina židovského sveta bola vyvraždená. Európa, najmä potom stredná a východná, sa stala židovskou pustinou. Tri roky po konci Druhej svetovej vojny sa stalo niečo, na čo túžobne čakalo veľa Židov. Dňa 14. mája 1948 bol vyhlásený štát Izrael, ktorý vznikol na mandátornom území Spojeného kráľovstva. V následujúcich rokochch z územia Európy a celého sveta emigrovali tisíce Židov, aby mohli žiť v Svätej zemi.

Pomenovanie tejto diaspory vychádza z biblického pomenovania pre Španielsko – Sefarad. Vyhnanie Židov zo Španielska roku 1492 sa v pamäti Židov uchovalo ako prelomová udalosť ich histórie. Španielsko bola jednou z posledných kresťanských krajín, kde Židia žili v hojnom počte (zhruba 200 000) a prosperovali. Množstvo židovského obyvateľstva odišlo po vyhnaní do Portugalska, kde ich však osud dostihol. Ďalší odišli do oblasti severnej Afriky a značná časť sa odobrala do Osmanskej ríše. Osmania nemali žiadne z kresťanských či moslimských predsudkov voči Židom a tak sa židovskému obyvateľstvu v tejto ríši darilo a v tejto oblasti sa neskôr vyskytlo niekoľko významných židovských učencov.

Modliaci sa aškenázi

Pomenovanie tejto diaspory vychádza zo stredovekého hebrejského označenia pre Nemecko – Aškenáz. Po vyhnaní z miest, boli Židia nútení presídliť sa do malých mestečiek a dedín. Hlavný migračný prúd bol východným smerom do Poľska, kde sa od 13. storočia udeľovali zvláštne privilégia. Aškenázski imigranti v Poľsku boli natoľko početní, že rodeným Židom vnútili svoj jazyk a kultúru. Zastávali významnú hospodársku úlohu ako stredná trieda a v ich rukách bola väčšina zahraničného a vnútorného obchodu. Tento rozkvet však skončil kozáckym povstaním roku 1648. Obrovské množstvo Židov bolo usmrtených či pokrstených. Nasledovala spätná migrácia zvyšných Židov, niektorí však aj zostali a začiatkom 19. storočia tvorila populácia ažkenázskej diaspory viac než polovicu celkového počtu Židov na svete. Špecifickým znakom Aškenázov je zmes hebrejčiny a nemčiny – jidiš.