2. brigáda SS Dirlewanger

Jednotka nadviazala na činnosť brigády Wilddiebkommando Oranienburg, zloženej z pytliakov, ktorá vznikla 1. júla 1940. Spočiatku bola jednotka dopĺňaná hlavne osobami usvedčenými z pytliactva, ale časom sa do jednotky dostávalo čoraz viac obyčajných kriminálnikov.

V porovnaní s trestnými jednotkami, (ktoré boli napríklad vo Wehrmachte) kam sa vojaci dostali za drobné priestupky, boli dobrovoľníci do brigády Dirlewanger prevažne osoby obvinené z ťažkých zločinov, ktoré prejednávali civilné súdy. Službou v tejto jednotke im mali byť zločiny odpustené, no realita bola taká, že práve tam im bolo umožnené pokračovať v podobných činnostiach. Na správanie jednotky sa viackrát sťažovali aj vyšší dôstojníci pozemného vojska, no tieto sťažnosti zostali nevyslyšané.

Ako sa správa o formovaní novej jednotky rozniesla medzi väzňami koncentračných táborov, stovky z nich požiadali o službu. Do septembra 1940 bolo vybraných 300 mužov. Tak sa do jednotky dostali osoby odpykávajúce si trest za rôzne zločiny ako lúpežné prepady, vlámania a znásilnenia, ale aj rôzny ďalší, vrátane politických väzňov. Jednotka bola premenovaná na Sonderkommando Dr. Dirlewanger, podľa svojho veliteľa. Neskôr bola rastúca jednotka podriadená zložke SS, ktorá mala na starosti správu koncentračných táborov SS Totenkopfverbände a premenovaná na SS-Sonderbatallion Dirlewanger.

V polovici roku začala jednotka operovať v Poľsku, kde sa zúčastnila viacerých protipartizánskych akcií, pri tom bola podriadená priamo Heinrichovi Himmlerovi. V januári 1942 nadriadení umožnili doplniť jednotku z ruských a Ukrajinských dobrovoľníkov. Počas operačnej činnosti v Poľsku sa príslušníci jednotky podieľali na mnohých znásilneniach, rabovaní a vraždách. Nespokojnosť viacerých vyšších predstaviteľov SS s jednotkou nakoniec viedla k jej presunu do Bieloruska. Tu jednotka viackrát spolupracovala s brigádou Kaminski, vytvorenou z ruských dobrovoľníkov. 20. augusta 1942 dosiahla jednotka veľkosť pluku. Na jar 1943 pribudol aj druhý pluk a jednotka bola premenovaná na SS-Sonderregiment Dirlewanger, mala vtedy asi 500 mužov.

22. marca 1943 jednotka Dirlewanger spolu s jednotkami ukrajinských a bieloruských kolaborantov prepadla bieloruskú osadu Chatyň. Trestná akcia bola tamojším obyvateľom odplatou za pomoc partizánom. Zo 149 obyvateľov prežili masaker iba 7.

Do konca roku 1943 pokračovala výstavba jednotky a doplňovanie zločincami, takže v auguste 1943 už jednotky tvorili 3 pluky. Jednotka dokonca získala vlastné náplecníky. V tomto období sa podieľa na likvidácii partizánskej oblasti v blízkosti jazera Pelik. Vojaci brigády Dirlewanger viedli viacero protipartizánskych akcií a jednotka bola za úspešné akcie viackrát nadriadenými vyznamenaná. V novembri 1943 však bola v dôsledku kritickej situácie na fronte nasadená do bojov v rámci skupiny armád Stred a tam sa prejavili všetky nedostatky jednotky. Ukázalo sa, že vojaci sú nedostatočne disciplinovaní a slabo vycvičení. Jednotka utrpela v týchto bojoch ťažké straty a do konca roka mala už len 259 mužov.

Následne bola jednotka opäť posilnená a do februára 1944 už mala opäť pôvodný stav. Do jednotky už neboli príjmaní žiadni dobrovoľníci z východných národov. Jednotka prežila chaos, ktorý vypukol medzi jednotkami skupiny armád Stred počas operácie Bagration a podarilo sa jej vcelku ustúpiť do Poľska.

Začiatkom augusta sa jednotka skladala z zúčastnila potlačenia Varšavského povstania ako súčasť Kampfgruppe Reinfarth, v ktorej bojovala po boku Kaminského Waffen-Sturm-Brigade RONA. Od 5. do 8. augusta 1944 sa jednotka účastnila tzv. masakri v štvrti Wola, pri ktorom bolo zavraždených najmenej 40 000 obyvateľov Varšavy. Dirlwangerove zásluhy na protipartizánskej činnosti nakoniec viedli k tomu, že ho Reinfarth odporučil na vyznamenanie Rytierskym krížom a povýšením do hodnosti SS-Oberführer.

Neskôr zasiahla proti povstaniu aj na území stredného Slovenska. V období od 10. do 15. októbra 1944 bola umiestnená v priestore Ružomberok – Martin. Od 21. októbra sa účastnila bojov proti povstalcom, až dokým ju nestiahli z boja na doplnenie a výcvik do okolia Prievidze. Koncom roku 1944 a začiatkom roku 1945 bola tiež nasadená pri Šahách, proti jednotkám Červenej armády, ktoré v danej oblasti prekračovali Ipeľ a Hron. V neskorších bojoch utrpela ťažké straty a tak bola zo Slovenska stiahnutá.

Vo februári 1945 bolo rozhodnuté, že jednotka dostane štatút divízie, ale medzitým bola vyslaná do oblasti riek Nisy a Odry. 14. februára bola brigáda formálne reorganizovaná na 36. divíziu granátnikov SS (36. Waffen-Grenadier-Division der SS), toto však bol len čisto formálny akt, pretože jednotka mala nízky stav mužstva. 15. februára bol Dirlewanger vážne zranený (už 12. krát) a jej velenie prebral Fritz Schmedes. Jednotka sa však už čoskoro začala rozkladať, množili sa dezercie.

Väčšinu jednotky nakoniec zlikvidovali alebo zajali sovietske vojská, len malá časť štábu na čele s Schmedesom sa 3. mája 1945 vzdala na rieke Labe americkým jednotkám.