Kupónová privatizácia

V Česko-Slovensku mala kupónová privatizácia konkrétne podobu privatizácie pomocou kupónov oficiálne nazývaných investičné kupóny a definovaných ako neprevoditeľné cenné papiere na meno, ktoré oprávňujú na kúpu akcií podnikov vlastnených štátom, ktoré boli špeciálne určené na predaj za tieto investičné kupóny. Fyzicky mali investičné kupóny formu tzv. kupónovej knižky (predávanej za 35 korún) s vlepenou kupónovou známkou (predávanou za 1000 korún); vlepenie kupónovej známky slúžilo ako doklad registrácie kupónovej knižky. Kupónová privatizácia mala prebiehať vo viacerých tzv. (privatizačných) vlnách, trvajúcich vždy niekoľko mesiacov. Jedna privatizačná vlna sa skladala z viacerých tzv. (privatizačných) kôl, t.j. za sebou nasledujúcich fáz samotného ponúkania investičných kupónov obyvateľmi.[6][7][8] Z očakávaných viacerých privatizačných vĺn sa do zániku Česko-Slovenska realizovala len jedna (t. j. prvá) vlna kupónovej privatizácie, ktorá sa začala v novembri 1991 a ktorej jednotlivé kolá prebehli od februára do decembra 1992. Druhá vlna prebehla len v Česku (v roku 1994). Na Slovensku bola druhá vlna síce spustená v roku 1994 (ľudia si už kúpili a zaregistrovali kupónové knižky), ale následne bola koncom roka novou vládou zrušená a v roku 1995 pretransformovaná na tzv. dlhopisovú privatizáciu.[9][10][11]

Prvá vlna kupónovej privatizácie prebiehala nasledovne: Pre určité podniky vlastnené štátom alebo pre ich časti vypracovali samotné tieto podniky alebo niekto iný privatizačné projekty. Tieto projekty muselo potom schváliť Ministerstvo privatizácie a následne boli zaradené do kupónovej privatizácie. Týchto schválených podnikov nakoniec bolo 988 v Česku a 503 na Slovensku. Príslušný podnik, ktorý sa mal privatizovať, následne musel najprv (ak už tak neurobil predtým) zmeniť svoju právnu formu na akciovú spoločnosť vlastnenú Fondom národného majetku, teda štátom. Ktorýkoľvek dospelý občan Česko-Slovenska si mohol zakúpiť kupónovú knižku s kupónovou známkou (za 1035 korún - pozri vyššie), ktorá obsahovala 1000 tzv. investičných bodov (teda „meny“ utvorenej špeciálne len na účely kupónovej privatizácie). Majiteľ kupónovej knižky sa (v prvej vlne) bežne nazýval „držiteľ investičného kupónu“ (DIK), hoci príslušný právny predpis (383/1991 Zb.) používal termín „majiteľ investičného kupónu“ (MIK). Po nákupe a registrácii kupónových knižiek občanmi nasledovalo najprv tzv. predkolo, v ktorom mali občania možnosť vymeniť svoje investičné body (investičné kupóny) za účasti (akcie) v investičných privatizačných fondoch (IPF; boli to špeciálne súkromné akciové spoločnosti založené špecificky na tento účel), ktoré potom nakupovali akcie v privatizovaných podnikoch namiesto občanov. V celom Česko-Slovensku až vyše 70 % DIK-ov využilo toto predkolo, čiže použili IPF namiesto toho, aby obchodovali sami; na Slovensku však bol tento podiel výrazne nižší než v Česku. Po predkole nasledovala séria vlastných privatizačných kôl. V prvej vlne kupónovej privatizácie bolo týchto vlastných kôl konkrétne 5, pričom ale ich počet nebol vopred oznámený, čiže bol celý čas neistý. V každom kole mohol občan (a od druhého kola aj IPF) ponúknuť, že kúpi akcie konkrétnych privatizovaných podnikov za cenu (vyjadrenú v investičných bodoch), ktorá bola pre tieto akcie stanovená pre dané kolo a v každom kole sa menila. Na konci kola sa postupovalo takto:

• Ak dopyt neprevýšil ponuku, záujemcovia sa stali novými majiteľmi príslušných akcií a nepredané akcie postúpili do ďalšieho kola, kde sa ponúkali za nižšiu cenu.
• Ak dopyt prevýšil ponuku o viac ako 25 %, žiaden záujemca akcie nedostal a všetky akcie postúpili do ďalšieho kola, kde sa ponúkali za vyššiu cenu.
• Ak dopyt prevýšil ponuku o menej ako 25 % záujemcovia z radov občanov sa všetci stali novými majiteľmi príslušných akcií, ale záujemcovia z radov IPF dostali len časť akcií, ktoré pôvodne žiadali.

Pokiaľ ide o cenu akcií, v prvom kole bola cena akcií (keďže nejako bolo treba začať) stanovená paušálne vo výške 33,333 investičných bodov za akciu. Jedna akcia mala pritom nominálnu hodnotu 1000 korún, z čoho vyplýva, že jedna kupónová knižka - t.j. 1000 investičných bodov - v prvom kole zodpovedala nominálnej hodnote 30 000 korún (hoci bola kúpená len za 1035 korún).[9][7][10]

Za autorov česko-slovenskej kupónovej privatizácie sa obyčajne považuje skupina osôb z vtedajšieho pražského ministerstva financií, najmä Václav Klaus, Dušan Tříska a Tomáš Ježek, ale aj ďalší z ministerstva a sám seba za významného prispievateľa k myšlienke uvádza napr. Jan Švejnar.[5][12]

Kupónovej privatizácii v Česko-Slovensku sa zvyknú vyčítať najmä tieto skutočnosti[13][14][15][12][5]:

• Kupónová privatizácia do štátnej pokladnice (okrem 1000 korún za kupónové známky, čiže kolky) nepriniesla žiadne príjmy.
• Kupónová privatizácia príliš rozdrobila vlastníctvo podnikov, čím sa veľmi sťažilo riadenie podnikov. (Tomuto názoru ale nepriamo protirečí fakt spomínaný dole, že podniky de facto ovládlo niekoľko investičných spoločností.)
• Chybou bolo povolenie činnosti investičných privatizačných fondov:
  • Po prvé, IPF získali príliš veľa majetku. Ak len štyri IPF hlasovali v zhode, mohli ovládať až 22 - 73 % (presné číslo závisí od presnej definície odvládania) podnikov z kupónovej privatizácie, a teda aj veľkej väčšiny podnikov na Slovensku. Navyše, vlastníkmi IPF bolo len niekoľko málo veľkých spoločností (skupín), ktoré teda prostredníctvom týchto IPF začali ovládať ekonomiku štátu. Konkrétne v Česko-Slovensku ako celku boli týmito spoločnosťami vlastniacimi IPF najmä: Česká spořitelna, Harvard Capital & Consulting, Investiční banka, Všeobecná úverová banka, Komerční banka, Slovenská investičná banka a SSK (t.j. Slovenská sporiteľňa a VSŽ Košice). Ak analyzujeme len Slovensko, tak takýmito spoločnosťami vlastniacimi IPF boli najmä: SSK, Slovenská investičná banka, Všeobecná úverová banka, Slovenská poisťovňa a Harvard Capital & Consulting.
  • Po druhé, mnohé z IPF nesplnili svoje sľuby o vyplácaní dividend a pod. a tak prvý raz vážne otriasli dôverou občanov v privatizáciu aj ekonomický systém.
  • Po tretie, v neregulovanom prostredí, aké vtedy vládlo, manažéri IPF zneužívali svoje postavenie na obohacovanie sa na úkor akcionárov IPF a mnohé (najmä nebankové) IPF boli vytunelované.