Petr Pithart

Pithart bol členom Komunistickej strany Československa od roku 1960, bol aktívnym počas obdobia Pražská Jar a opustil túto stranu po sovietskej invázii. Neskôr bol jeden z najviac prominentných disidentov proti komunistickému režimu a bol uväznený za jeho činy, vrátane toho, že bol jeden z prvých, ktorí podpísali Chartu 77. V roku 1989 bol jedným z prominentných lídrov Občianskeho fóra, založeného na počiatku Nežnej Revolúcie. Vďaka jeho účasti na vyjednávaniach vedúcich k zmenám českej a slovenskej vlády bol menovaný predsedom vlády Českej socialistickej republiky.

Pithart je často charakterizovaný skôr ako filozof a mysliteľ, než taktický a charizmatický vodca. V snahe stať sa prezidentom Českej republiky vo voľbách v roku 2003 neuspel a prezidentom sa stal Václav Klaus.

V roku 1998 sa pripojil k Křesťanské a demokratické unii - Československá strana lidová. V roku 1996 bol zvolený ako senátor a znovuzvolený v roku 2000 a 2006. V roku 2012 odišiel do dôchodku.

V roku 1963 sa oženil so spisovateľkou Drahomírou, rodenou Hromádkovou. Jeho otcom bol námestník ministra priemyslu, veľvyslanec v Juhoslávii a pozdejšie vo Francúzsku Vilém Pithart, predvojnový člen KSČ väznený za vojny s nacistami, ktorý bol po roku 1970 perzekovaný za protest proti okupácii Československa u prezidenta de Gaulla.

Spolu s Milanom Othálom a Petrom Příhodou napsal pod pseudonymom PODIVEN knihu Češi v dějinách nové doby, v ktorej jej autori spochybňovali niektoré mýty českých moderných dejín, napríklad okolo českého národného obrodenia, vzniku moderného českého národa či povojnovom vysídlení Nemcov z Československa. Niektorí historici, napríklad historička Věra Olivová, hodnotia knihu kriticky ako nahliadanie na dejiny prizmatom univerzalistického katolicizmu, spochybňujúceho samotný vznik československého štátu a jeho predstaviteľov Masaryka a Beneša.

Niektoré svoje samizdatové diela napísal pod pseudonymom J. Sládeček.

Od roku 1990 a po svojom vládnom angažmá pôsobí znovu od roku 1994 ako docent Právnickej fakulty Karlovej Univerzity vedúci Katedry politológie a sociológie. V medziobdobí 1992 až 1994 pôsobil na Stredoeurópskej univerzite v Prahe.

Bol dlhoročným predsedom Spoločnosti Bernarda Bolzana, ktorá sa od 90. rokov venovala podpore česko-nemeckých vzťahov.

• 1991: Cena Františka Kriegla "Za občiansku statočnosť" od Nadace Charty 77
• 1997: Čestná medaila TGM, ktorú mu ako predsedovi senátu udelilo Masarykovo demokratické hnutie, 14. september 1997
• 2004: Řád čestné legie  IV. trieda – dôstojník, francúzská vláda
• 2004: Čestný odznak Za zásluhy o Rakúsku republiku, rakúska vláda
• 2004: Řád za zásluhy Poľskej republiky
• 2010: Umelecká cena česko-nemeckého porozumenia
• 2013: Internationaler Adalbert-Preis
• 2018: Řád Bílého dvojkříže  – udelil slovenský prezident Andrej Kiska

Knihy:

• Obrana politiky (Panorama 1990; Academia 2005)
• Osmašedesátý (Rozmluvy 1990)
• Dějiny a politika: Výbor z esejistiky (Prostor 1991)
• Po devětaosmdesátém: Kdo jsme? – Mezi vzpomínkami a reflexí: Texty z let 1992-1996 (Doplněk 1999)
• Češi v dějinách nové doby (Rozmluvy 1992; Academia 2003)
• Devětaosmdesátý (Academia 2009)
• Ptám se, tedy jsem: Rozhovor s Martinem T. Zikmundem (Portál 2010)
• Po Devětaosmdesátém. Rozpomínání a přemítání (Academia 2015)
• Osmašedesátý, komentované vydání (Academia 2019)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Petr Pithart na anglickej Wikipédii a Petr Pithart na českej Wikipédii.