Kňaz (Slovania)

Kňaz (v praslovančine aj staroslovienčine kъnędzь) bol slovanský titul, používaný všetkými Slovanmi, ktorý označoval nezávislých vladárov,[1] vládcov priamo podliehajúcich takémuto vladárovi, urodzených veľmožov, rôznych teritoriálnych vládcov, vedúcich predstaviteľov mesta, pánov družiny a podobne (podrobnosti pozri nižšie). Titul sa dnes do slovenčiny obyčajne prekladá slovom knieža. V historických latinských textoch sa titul prekladal ako princeps alebo (najmä neskôr) ako comes alebo ako dux.

Použitie výrazu

Výraz je prvýkrát doložený v arabskom texte Ibna Churdádbiha, ktorý (asi) v roku 846 v odseku, ktorý sa zaoberá názvami najvyšších vládcov v jednotlivých štátoch sveta (spomína sa napr. Byzancia – básíl, Perzia – kisrá atď.), výslovne píše, že „kráľ Slovanov sa volá knáz“ (výraz „kráľ Slovanov“ znie v origináli: „malik as-Sakálib (a)“). Zo staroslovienskych textov sa výraz vyskytuje najmä v Živote Konštantína, Živote Metoda, Napomenutí vladárom a Traktáte mnícha Chrabra o slovanských písmenách. Zaujímavá je v tejto súvislosti najmä zmienka v Živ. Konštantína v kap. 14, kde sa výraz spomína jednak vo význame najvyšší vládca (Rastislav ako moravský „kňaz“) a jednak súčasne vo význame urodzený veľmož (Rastislav sa poradil so svojimi „kňazmi“). Tomuto významu je blízke dnešné hornolužické slovo knez, ktoré znamená pán, a staré slovenské slovo kňahyňa, ktoré znamenalo urodzená, šľachtičná. Ohľadom rozdielu medzi výrazmi knieža a vojvoda treba dodať, že „kňaz“ (vo význame najvyšší vládca) mal často špeciálne na bojové účely zástupcu označovaného ako vojvoda.[2]:314 a nasl.[3][4]

V oblasti historického Česka sa výraz prvýkrát vyskytuje v Prologu o sv. Ludmile, ako aj v Prvej a Druhej slovanskej legende o sv. Václavovi. V Prvej slov. legende o sv. Václavovi sa opäť stretávame s použitím výrazu jednak na označenie vládcu (Vratislav) a jednak súčasne na označenie jemu podriadených vládcov („knjasi, ktorí boli vtedy v jeho oblasti“). Výraz sa pochopiteľne vyskytuje aj v neskorších českých textoch.[2]:315[5]

Pre územie Poľska a okolie spomína Život Metodov „kňazь“a na Visle. Obodritské knieža v 12. storočí uvádza v latinskom texte, že pri dolnej Labe slovanský vládca sa nevolá „rex“ (teda kráľ), ale „knese“. Ďalším raným dokladom je knieža Sprévanov, ktoré si v 12. storočí dalo v meste Köpenick raziť mince, ktoré obsahujú v kolopise slovo k[n]es.[2]:315

V bulharskej oblasti je výraz prvýkrát doložený okolo 10. storočia v textoch Traktát mnícha Chrabra o slovanských písmenách a Poznámka Konštantína Preslavského k prekladu diela Athansija Alexandrijského, pričom sa spomína, že bulharskí panovníci Boris a Simeon mali titul kьnezъ. Neskôr výraz nachádzame v podobe kьňazъ na náhrobnej doske syna posledného cára Západobulharskej ríše z 11. storočia, ktorá sa nachádza v Michalovciach.[2]:316

V oblasti bývalej veľkej Juhoslávie je najstarší doklad (v podobe knez) až zo začiatku 12. storočia na hlaholskej tabuli známej ako Baščanska ploča. Od konca 12. storočia sa potom slovo v podobe knez vyskytuje už v početných latinských a cyrilských textoch. V latinských textoch od 12. storočia sa slovo buď uvádza v slovanskej podobe, alebo sa výlučne prekladá slovom „comes“. Posledný nezávislý vládca Dukljy (Zety) Michal mal v 12. storočí titul veliki knez (lat. comes magnus). Titul knez či veliky knez mali v oblasti Srbska a Bosny aj príbuzní vládcu, ktorí ho zastupovali na určitom území. Zo srbského dvora je známy aj titul comes camerarius a z Bosny comes curialis (dvorski knez). Od 12. storočia titul knez (lat. comes) mali aj najvyšší predstavitelia dalmátskych miest (t. j. zástupcovia jednak kráľa, ktorému podliehali, a jednak obce). V Srbsku, Bosne a Chorvátsku 13. a 14. storočia mali titul knez mnohí teritoriálni vládcovia.[6]

U východných Slovanov sú najstaršie ojedinelé doklady z 10. storočia (zmluvy s Byzantskou ríšou) a z 11. storočia (nekrologické správy o kyjevských vládcoch). Od 12. storočia sú už doklady časté, napríklad v Nestorovej kronike (12. stor.), ktorá spolu s ďalšími dobovými ruskými kronikami výraz kъňazь (či kňazъ) bohato používa aj spätne na ruské dejiny od 9. storočia – spočiatku ako označenie pána hradu či len pána družiny. V ruských textoch sa spomína najmä hlavné knieža so sídlom v Kyjeve (často, najmä neskôr, v podobe velikij kъňazь – veľkoknieža) a súčasne tzv. údelné kniežatá, sídliace v ostatných hradoch.[2]:316[7][8]

Etymológia

Podľa starších názorov praslovanské slovo kъnędzь (iný prepis: kъneNdzь) pochádza z pragermánskeho slova *kuningaz alebo gótskeho *kuniggs (odtiaľ napr. starohornonemecky kuning a nemecky König = kráľ, alebo anglicky king = kráľ).[9]

Podľa Š. Ondruša, ktorý etymológii tohto slova venoval viacero článkov, je etymológia v podstate presne opačná: Podobne ako v latinčine zo slova principium (význam: 1. začiatok, 2. princíp) vzniklo slovo princeps (knieža, vodca, ten, čo je prvý), tak zo slovanského slova konъ (význam: prvotnosť, začiatok) vzniklo:

  • jednak slovo zakonъ (zákon, princíp) a z neho slovo zakonьnikъ (význam: strážca a ochranca zákona/princípu; grécky ekvivalent je slovo nomikos a v novovekej ruštine slovo zakonovedec)
  • jednak slovo koning resp. neskôr kъning- (význam ako v predchádzajúcom prípade, teda ochranca zákona; hláska ъ sa pravidelne vyslovovala ako zvuk medzi hláskami u a o a historicky vznikla z hlások u a o), neskôr po palatalizácii g na dz a vzniku nosovej samohlásky tvar kъnędzь,
  • a jednak slovo kъningę, neskôr po palatalizácii a vzniku nosovej samohlásky kъnęžę a napokon v 10. storočí po zániku jeru a nosovky tvar knäžä.

Pokiaľ ide o tvar zakonьnikь, ten dnes v poľštine v podobe zákonnik označuje mnícha. Pokiaľ ide o tvar kъnędzь, ten sa v 10. storočí u západných Slovanov okrem Poliakov zmenil na tvar kňäz (v starej češtine kněz, v starej slovenčine kňaz), u Poliakov na ksiądz, v ruštine na kňaz a u južných Slovanov na knez. Všetky tieto slová pôvodne znamenali knieža (a pod.), ale v češtine (paralelne už aj v starej češtine), slovenčine a poľštine časom začali znamenať to, čo dnes označujeme ako kňaz, teda duchovnú osobu. Pokiaľ ide o slovo knäžä, z toho sa po 10. storočí vyvinulo slovenské slovo knieža, české slovo kníže a poľské slovo ksiąžę. Autor poznamenáva, že treba kategoricky odmietnuť starý tradovaný názor, že slovo kňaz, knieža resp. praslovanské kъneNdzь...pochádza od Germánov. Naopak, praslovanské predhistorické kъneNdzь pred... 5. storočím prešlo od Praslovanov k Pragermánom. Kъning- vyslovované ako kuning prešlo k starým Germánom v podobe kuning...Od starých Slovanov prešlo kuning aj k starým Baltom a od nich až k Fínom. V litovčine má podobu kunigas a vo fínčine kunigas.[10]

Referencie
  1. KNÍŽE. In: LUTOVSKÝ, Michal. Encyklopedie slovanské archeologie v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. 1. vyd. Praha : Libri, 2001. 431 s. ISBN 80-7277-054-3. S. 128.
  2. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska: rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda; Rak, 2004. 576 s. ISBN 80-224-0812-3.
  3. Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok I : (do roku 1526). Bratislava : Veda, 1986. 534 s. S. 139.
  4. PAULINY, Ján. Arabské správy o Slovanoch : (9. – 12. storočie). Vyd. 1. Bratislava : Veda; Bernolákova spoločnosť, 1999. 214 s. ISBN 80-224-0593-0. S. 90.
  5. . Dostupné online.
  6. BLAGOJEVIĆ, Miloš. Knez. In: Lexikon des Mittelalters. [CD-ROM] Stuttgart : J.B. Metzler, 2000. ISBN 3-476-01819-9.
  7. RÜß, Hartmut. Knjaz’. In: Lexikon des Mittelalters. [CD-ROM] Stuttgart : J.B. Metzler, 2000. ISBN 3-476-01819-9.
  8. RÜß, Hartmut. Großfürst. In: Lexikon des Mittelalters. [CD-ROM] Stuttgart : J.B. Metzler, 2000. ISBN 3-476-01819-9.
  9. napr.
  10. ONDRUŠ, Šimon. Odtajnené trezory slov I. Martin : Matica slovenská, 2000. ISBN 80-7090-530-1. S. 88 – 90. ; ONDRUŠ, Šimon. Odtajnené trezory slov II. Martin : Matica slovenská, 2002. ISBN 80-7090-659-6. S. 26. (Poznámka: V prvom diele knihy boli tvrdé znaky omylom vytlačené ako mäkké znaky, v druhom diele bola táto chyba napravená).

Ďalšia literatúra
  • HAVLÍK, Lubomír E. Kronika o Velké Moravě. 2. dopl. a upr. vyd. V Brně : Jota, 2013. 400 s. ISBN 978-80-8561-706-1. S. 132 – 133.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.