Supermarine Seafire

Prvé pokusy vyrobiť námornú verziu Spitfiru začali v roku 1938. Britská admiralita bola znepokojená meškaním vo vývoji a výrobe strojov Blackburn Roc, Skua a Fairey Fulmar a preto sa obrátila na firmu Fairey, s otázkou či by bola schopná vyrábať v licencii námornú verziu Spitfira. Firma však nemala záujem a tak britské námorníctvo požiadalo o zvýšenie výroby stroja Sea Gladiator, čo však tiež bolo zamietnuté a tak sa opäť obrátila k Spitfiru. Firma Supermarine inštalovala na jeden zo sériových Spitfirov hák pre pristávanie na lietadlových lodiach a Joseph Smith vypracoval návrh na Spitfire poháňaný motorom Griffon, so sklápateľnými krídlami. Tento projekt mal názov Supermarine Type No.338. Práca na sklápacom krídle sa začala vo februári 1940 a kontrakt znel na výrobu 50 ks týchto strojov. Avšak tento projekt sa dostal do konfliktu s prvým lordom admirality – Winstonom Churchillom, ktorý 16. marca 1940 kontrakt zrušil.

V máji 1940 už program výroby námornej stíhačky Faiery Fulmar meškal viac než 6 mesiacov. Admiralita sa pokúsila o ďalší neúspešný krok k získaniu Spitfirov a tiež sa začala zaoberať lietadlami Hawker Typhoon a Blackburn Firebrand ako alternatívou. Preto bola vydaná objednávka na 181 ks lietadiel Grumman F4F (v Británii označované ako Martlet) a 100 ďalších bolo objednaných po páde Francúzska. Grumman F4F však v rokoch 1940-42 nebol dostupný v potrebnom počte. To znamenalo, že v roku 1941 admiralita stále potrebovala nájsť zdroj veľkého počtu námorných stíhačiek. Opäť sa obrátili k Spitfiru a tentokrát ministerstvo letectva súhlasilo s poskytnutím niekoľkých Spitfirov MK.I a 48 ks Mk Vb a 200 ks MK. Vc neskôr.

Prvé 2 ks stíhačiek Spitfire Mk Vb boli v roku 1941 odoslané do Worthy Down za účelom úprav na námornú verziu a oboznamovania sa s novým typom. Skúšky s použitím katapultu a na palube sa uskutočnili začiatkom roka 1942 a na jar 1942 bol podpísaný kontrakt na úpravu 116 ks Spitfirov Mk Vb na verziu Seafire Ib. Nasledovaný bol verziou Seafire IIc, ktorá mala podobný dizajn, avšak išlo o novopostavené stroje pre použitie na lietadlových lodiach. Do služby sa obe verzie dostali v rovnakom čase. Poslednou verziou, ktorá sa zúčastnila vojny bola Seafire Mk.III, ktorá zároveň ako prvá používala sklápacie krídla.

Práce na stroji Seafire poháňanom motorom Griffon boli začaté ešte počas vojny, avšak Seafire Mk.XV sa už bojov nezúčastnil. Nasledovala séria Seafirov, poháňaných motormi Griffon, ktoré mali vyplniť medzeru do príchodu Hawkeru Sea Fury. Celkovo bolo vyrobených približne 2 000 ks Seafirov, z toho 1 200 poháňaných motormi Merlin a 800 ks poháňaných motormi Griffon.

Seafire Mk.IIC 885. námornej leteckej perute Fleet Air Arm na palube lietadlovej lode HMS Formidable v Stredozemnom mori, december 1942

Prvou jednotkou vyzbrojenou stíhačkami Seafire sa stala 807. letka, ktorá nimi 23. júna 1942 nahradila svoje stroje Fairey Fulmar. Zanedlho sa k nej pridala aj 801. letka a v júli boli obe letky nalodené na lietadlovú loď HMS Furious, ktorá sa podieľala na zásobovaní ostrova Malta počas augusta toho roku. V Septembri 1942 sa aj 801. letka prezbrojila na Seafiry a po nalodení na HMS Furious vyplávala do severnej Afriky, kde sa podieľala na operácii Torch.

Nakoniec bol Seafire používaný 28 riadnymi a záložnými letkami a slúžil na viac než 20 britských lietadlových lodiach. Zúčastnil sa bojov v Severnom a Stredozemnom mori, Indickom oceáne a v Pacifiku. Po vojne bol nasadený v Malajzii a Kórei. Na vrchole svojej kariéry v lete 1942 slúžil v 18 letkách.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Supermarine Seafire

• Rickard,J.. Supermarine Seafire: Development and Service Record [online]. historyofwar.org, [cit. 2012-06-30]. Dostupné online. (po anglicky)

Portál letectvo