Suchoj Su-33

Suchoj Su-33 (kód NATO: Flanker-D) je ruské palubné dvojmotorové viacúčelové stíhacie lietadlo 4 generácie. Ide o ďalší vývojový variant typu Su-27 s cieľom umožniť operovanie z paluby lietadlovej lode.[1]

Su-33

Suchoj Su-33 ruského námorného letectva
Typpalubný stíhač na vybojovanie vzdušnej nadvlády, viacúčelové stíhacie lietadlo
VýrobcaKomsomoľskoamurské letecké výrobné združenie
Prvý let17. augusta 1987
Zavedený31. augusta 1998
Charakteraktívny
Hlavný používateľRuské námorné letectvo
Výroba1989 – 1999
Vyrobenýchsériových: 26
VariantySu-33UB
 Portál letectvo

V súčasnosti pôsobia v zmiešanej letke s MiG-29K na palube ruskej lietadlovej lode Admirál Kuznecov. Pôvodne sa predpokladalo, že budú úplne nahradené modernými palubnými stíhačkami MiG-29K. Z posledných správ sa však dá usudzovať, že zostanú naďalej v službe, keďže sa znovuobnovila výroba motorov AL-31F, určených práve pre tieto stroje.[2] MiG-29K je na rozdiel od Su-33 viacúčelové stíhacie lietadlo, schopné nielen zabezpečiť pre námorné sily vzdušný priestor, ale aj ničiť námorné a pozemné ciele presne navádzanou muníciou. Su-33 má však v porovnaní s MiGom o 50% väčší dolet a unesie o 2 tony viac výzbroje.

Vývoj [3]
Suchoj Su-33
Su-33 vzlieta z paluby lode Admiral Kuznetsov
Su-33 so sklopenými krídlami na airshow MAKS 2007

V roku 1972 boli v Sovietskom zväze vypracované takticko-technické požiadavky na lietadlovú loď s katapultovacím zariadením (Projekt 1160). Palubnými lietadlami mali byť stíhačky MiG-23A (navrhnuté na základe MiG-23 ML), viacúčelové lietadlá Su-24K (na základe Suchoj Su-24) a podzvukové protiponorkové lietadlá P-42. V konštrukčnej kancelárii Suchoj však panovali opodstatnené obavy, že Su-24, ktorý má maximálnu vzletovú hmotnosť takmer 40 ton, je príliš ťažký pre pôsobenie na lietadlových lodiach. Z toho dôvodu prišli s návrhom viacúčelovej palubnej stíhačky, ktorá dostala označenie T-12. Tá mala vzniknúť na báze projektu lietadla T-10, neskôr známeho ako Su-27, ktoré bolo práve vo vývoji. Predstaviteľom OKB Suchoj sa nakoniec podarilo presvedčiť zástupcov námorníctva, aby bol Su-24K nahradený perspektívnejším Su-27K. V roku 1973 boli však všetky práce na projekte 1160 pozastavené a sovietske námorníctvo uprednostnilo výstavbu lietadlového krížnika „Kijev“ triedy Krečet.

V polovici 70. rokov vznikol na základe projektu 1160 návrh novej lietadlovej lode s výtlakom asi 70.000 ton a jadrovým pohonom (Projekt 1153). Pri tejto novej lodi sa opäť počítalo s lietadlami Su-27K a MiG-23K. Do roku 1985 malo námorníctvo dostať dve lietadlové lode tejto triedy. Avšak vývoj zahraničnej politiky a smrť vplyvných priaznivcov projektu (minister obrany Grečko a minister lodiarskeho priemyslu Butomy) výstavbu týchto lodí v roku 1976 ukončili. Namiesto toho bolo v roku 1977 prijaté rozhodnutie, pokračovať vo výstavbe ďalších ťažkých lietadlových krížnikov triedy Krečet (Projekt 1143). Z paluby týchto lodí operovali lietadlá s kolmým vzletom Jak-38, ktoré nedisponovali uspokojivými letovými vlastnosťami, ani dostačujúcou výzbrojou a avionikou. To viedlo koncom 70. rokov 20. storočia k rozhodnutiu, postaviť lietadlové lode, ktoré by boli schopné niesť moderné nadzvukové stíhacie lietadlá. Z tohto projektu, označeného číslom 11435, vzišla nakoniec lietadlová loď Admirál Kuznecov. Do súťaže o novú palubnú stíhačku sa zapojil Suchoj s lietadlom Su-27K a MiG s ľahším a menším stíhacím lietadlom MiG-29KVP. V prípade Admirála Kuznecova sa v roku 1982 upustilo od konceptu lietadlovej lode s katapultom a bol prijatý návrh, že stíhačky budú vzlietať z paluby prostredníctvom odrazového mostíka. Preto bol vybudovaný pozemný komplex „Nitka“, ktorý bol napodobeninou tohto palubného odrazového mostíka, a na ktorom sa testovala schopnosť lietadla vzlietnuť z lietadlovej lode. Dňa 21. augusta absolvoval prvý vzlet z odrazového mostíka v Nitke pilot MiGu-29KVP a o týždeň neskôr ho nasledoval aj prototyp Su-27K. Do 17. septembra 1982 absolvoval Su-27K z mostíka v Nitke celkovo 27 vzletov. Na základe výsledkov testovania sa zistilo, že Su-27K potrebuje pri vzletovej hmotnosti 18 000 kg vzletovú dráhu dlhú 142 m a vzletová rýchlosť lietadla je minimálne 178 km/h. O rok neskôr už boli Su-27K a MiG-29KVP vybavené záchytným hákom a začalo sa testovanie pristávania, zatiaľ ešte stále len na pozemnom testovacom stredisku. Schopnosť stíhačiek brzdiť bola testovaná pri pristávacej rýchlosti 180-240 km /h a hmotnosti lietadiel od 11 do 26 ton. Dňa 18. apríla 1984 vydalo ÚV KSSZ a Rada ministrov ZSSR dekrét, na základe ktorého mal Suchoj pokračovať vo vývoji Su-27K, určeného na vybojovanie vzdušnej prevahy. Ten istý dokument zaväzoval konštrukčnú kanceláriu MiG vyvinúť na báze MiG-29KVP viacúčelové palubné stíhacie lietadlo. Z toho neskôr vznikol MiG-29K, ktorý prvýkrát vzlietol vzlietol 23. júna 1988. Sovietsky zväz tak plánoval, nehľadiac na rozdielnosť konštrukcií, postaviť lietadlovú loď na princípe lodí amerického námorníctva, kde hlavnými typmi palubných lietadiel v 80. rokoch boli ťažké stíhačky F-14 na zabezpečenie vzdušného priestoru a ľahšie útočné F/A-18.

V roku 1984 začala ďalšia fáza letových skúšok s prototypom od Suchoja T-1025, ktorý mal v porovnaní s Su-27 zosilnený podvozok, väčšie flaperóny, pridaný záchytný hák a nástavec na tankovanie za letu.

Dňa 1. novembra 1989 sa pristúpilo k „ostrému“ testovaniu na palube lietadlovej lode Tbilisi, neskôr premenovanej na Admirál Kuznecov. Prvé pristátie uskutočnil V.G. Pugačev s lietadlom Su-27K a hneď po ňom úspešne pristál i T.O. Aubakirov na MiG-29K. Po tomto historickom pristátí na palube lietadlovej lode boli stíhačky Su-27K oficiálne premenované na Su-33. Letové skúšky trvali do 21. novembra 1989, pričom sa počas nich uskutočnilo celkovo 227 letov a 35 pristátí na palube lietadlovej lode. Väčšina z týchto pristátí, celkovo 20, bolo zrealizovaných na lietadle Su-33.

Sériová produkcia Su-33 začala v roku 1989 a 17. februára 1990 absolvovala „tridsaťtrojka“ z tejto výrobnej várky svoj prvý let. V priebehu roka 1990 bolo vyrobených ešte ďalších šesť strojov. Rozpad ZSSR a schodok armádneho rozpočtu však spôsobili nielen zmrazenie programu výstavby nových lietadlových lodí, ale aj pozastavenie financovania lietadiel MiG-29K. Všetky finančné prostriedky boli presunuté na výrobu Su-33 a pri MiGu-29K sa nepodarilo ukončiť ani fázu testovania. Nedostatok financií spôsobil, že štátne skúšky Su-33 trvali dlhšie, ako sa očakávalo. Dokončené boli až v decembri 1994 s odporúčaním prijať lietadlo do služby v Ruskom námornom letectve. V tej dobe už bolo vyrobených všetkých 24 lietadiel Su-33 a stroje boli prevedené do palubného stíhacieho leteckého pluku Severnej flotily, ale k oficiálnemu zavedeniu do služby došlo až 31. augusta 1998.

Konštrukcia
Su-33 s dobre viditeľnými kačacími krídlami a záchytným hákom
Kokpit Su-33
Elektro-optický senzor OLS-27K
Nástavec na tankovanie počas letu

Suchoj Su-33 má veľmi podobné parametre a letové charakteristiky ako Su-27. Od tohto stroja sa odlišuje predovšetkým kačacími krídlami pre zvýšenie vztlaku pred ťažiskom stroja, čo umožňuje vyšší uhol nábehu pri pristávaní a použitím väčších kompletne prepracovaných krídel s príslušnou mechanizáciou, ktorá umožňuje ich sklápanie (čím sa šetrí miesto na palube lietadlovej lode). Tieto úpravy prispeli k viditeľnému zníženiu pádovej rýchlosti, čo je pri štarte z paluby lietadlovej lode viac než potrebné. Ďalšie úpravy zasiahli podvozok. Podvozkové nohy boli zosilnené a vpredu je na rozdiel od štandardného Su-27 použitý dvojkolesový podvozok. Samozrejmosťou je inštalácia záchytného háku a ďalšieho vybavenia, ktoré je nevyhnutné pre palubné lietadlo. Pridaný bol tiež nástavec umožňujúci tankovanie paliva za letu. Prototyp lietadla, pilotovaný Viktorom Pugačevom letel prvýkrát 17. augusta 1987. V porovnaní s americkým F-14 Tomcat má Su-33 väčší ťah pri štarte, väčší pomer ťahu k hmotnosti a väčší generovaný vztlak, čo v roku roku 1996 ocenili aj americkí piloti na návšteve lode Admirál Kuznecov a vyzdvihli schopnosť Su-33 stúpať hneď po štarte, na rozdiel od amerických strojov, ktoré musia byť z paluby lietadlovej lodi katapultované.[4]

Avionika

Su-33 je vybavený rádiolokačným zameriavacím systémom RLPK-27 na báze radaru N001 Mječ. N001 je pulzný dopplerovský rádiolokátor, ktorý dokáže zachytiť stíhačku s rádiolokačnou odrazovou plochou 3 m² z prednej polosféry na vzdialenosť 80-100 km , zo zadnej polosféry na vzdialenosť 30-40 km . Radar dokáže súčasne sledovať až 10 vzdušných cieľov. RLPK-27 je na dnešnú dobu už pomerne zastaraný systém, ktorý sa nevyznačuje príliš vysokou odolnosťou voči rušeniu. Avšak jeho hlavnou nevýhodou je, že neumožňuje integráciu moderných rakiet stredného doletu R-77,[5] ktorými môžu byť vybavené iné ruské stíhačky, ako napríklad Su-27SM/SM3, Su-30M2/SM alebo Su-35.

Elektro-optický senzor OLS-27K pracuje v infračervenom spektre a umožňuje vyhľadávať lietadlá na základe ich tepelnej stopy.[6] Poskytuje horizontálne pokrytie +/− 60 a vertikálne pokrytie + 60 / −15. Cieľ, zameraný z prednej hemisféry, deteguje na vzdialenosť 40 km a zo zadnej hemisféry maximálne na vzdialenosť 90 km. Súčasťou zameriavacieho systému je aj prilba pilota Šeľ-3UM s integrovaným displejom.

V roku 2016 začala na leteckej základni Žukovskij modernizácia 10 - 12 lietadiel Su-33. Hlavným cieľom modernizácie je vybaviť stroje palubným zameriavacím systémom SVP-24 (Gefest).[7] Ide o špecializovaný výpočtový podsystém, ktorý umožňuje presné navedenie "hlúpej" munície na cieľ. Základná myšlienka je podobná ako pri amerických bombách JDAM, ktoré sú vybavené družicovým systémom a z neriadených bômb sa tak stáva riadená munícia. Avšak prístup je úplne odlišný, keďže zariadenie nie je montované na každú bombu zvlásť, ale nachádza sa na palube lietadla. SVP-24 prepočítava polohu lietadla a cieľa na základe systému GLONASS, rýchlosť a smer letu lietadla, trajektóriu letu bomby a hydrometeorologické podmienky. Súradnice môžu byť trochu skreslené pri ostrých manévroch lietadla v cieľovej oblasti alebo pri nedostatku informácií o hydrometeorologických podmienkach a stave ovzdušia. Pravdepodobnosť zničenia malých dobre chránených podzemných zariadení je 30 až 40%. Účinnosť pri ničení zle chránených nadzemných cieľov môže dosiahnuť až 60%.[8]

Motory

O pohon lietadla sa starajú dva motory Saturn-Ljulka AL-31F (Izdelije 99), aké poháňajú aj Su-27. AL-31F je dvojprúdový, dvojhriadeľový motor s modulárnou konštrukciou a so spoločnou komorou prídavného spaľovania pre oba prúdy. Každý motor dokáže vyvinúť maximálny ťah 75,22 kN a pri plnej forsáži až 122,6 kN. Hmotnosť motora je 1 540 kg. AL-31F je spoľahlivý v širokom rozsahu rýchlostí a výšok letu.[9]

Výzbroj

Samozrejmosťou je použitie štandardnej výzbroje lietadla Su-27. Hlavňovú výzbroj tvorí automatický letecký kanón GŠ-301 kalibru 30 mm, s palebným priemerom 150 ks streliva. Lietadlo má 12 závesných bodov (Su-27 má 10), z toho 8 podkrídlových, 2 podtrupové a 2 podgondolové, na ktoré je možné podvesiť celkovú výzbroj o hmotnosti 6 500 kg. Základným poslaním lietadiel Su-33 bolo zaistenie vzdušného priestoru a ochrana bojových lodí, preto majú integrované viaceré protilietadlové strely krátkeho a stredného dosahu. Na krátku vzdialenosť môžu použiť raketu R-73E s infračerveným navádzaním a doletom 30 km. Pre boj s nepriateľskými stíhačkami na vzdialenosť mimo vizuálny kontakt sú vybavené strelami R-27R1/ER1. Ide o rakety s polo-aktívnym rádiolokačným navádzaním a dosahom asi 60 km. Iným typom výzbroje stredného dosahu sú tepelne navádzané strely R-27T1 s doletom 65 km a R-27ET1 s doletom 80 km.

Niektoré zdroje uvádzajú, že súčasťou výzbroje Su-33 sú aj protilodné strely P-270 Moskit. Avšak strely boli zavesené len na prototypoch T-10K-5 a Т-10K-9 počas letových skúšok a do Su-33 neboli plne integrované.[10]

Operačné nasadenie

Ruská intervencia v Sýrii proti odporcom režimu Baššára al-Asada

Dňa 15. novembra 2016 došlo k prvému bojovému nasadeniu lietadiel Su-33. Stíhačky vzlietli z paluby lietadlového krížnika Admirál Kuznecov a uskutočnili nálety proti teroristickým organizáciám Islamský štát a Front za dobytie Sýrie (predtým známy ako Front An-Nusra).[11] Údery boli namierené proti skladom munície, továrňam na výrobu zbraní, veliteľským stanovištiam a výcvikovým centrám teroristov v provinciách Idlib a Homs.[12] Podľa zverejnených správ boli všetky lietadlá Su-33 plne vyzbrojené, pričom okrem protilietadlovej výzbroje niesli aj 500 kg bomby.[13] Konkrétne išlo o typ FAB-500-M54, zavesený na podtrupových závesníkoch v množstve jeden až dva kusy. Je pravdepodobné, že boli použité aj iné typy tejto hmotnosti, keďže na sa palube Admirála Kuznecova počas bojovej prípravy nachádzali aj bomby FAB-500-M62 a FAB-500. Protilietadlovú výzbroj stíhačiek tvorila dvojica riadených striel krátkeho dosahu s infračerveným navádzaním R-73 a dve rakety stredného dosahu s poloaktívnym rádiolokačným navádzaním R-27ER.[14]

Varianty
  • Su-33 – základná verzia (pôvodne označovaná ako Su-27K)
  • Su-33UB – cvične-bojová dvojmiestna verzia (pôvodne označovaná ako Su-27KUB)

Používatelia

Rusko

Incidenty a nehody
  • 17. júl 2001: Suchoj Su-33 ruského námorníctva havaroval počas airshow v Pskovskej oblasti. Pilot zahynul.[15]
  • 5. september 2005: Su-33 ruského námorníctva havaroval po tom, čo zlyhalo záchytné zariadenie na palube lode Admirál Kuznecov. Lietadlo padlo do vody a následne bolo zničené hlbinnými bombami, aby sa predišlo vyloveniu utajovaného vybavenia. Pilot sa stihol katapultovať a následne bol vytiahnutý na palubu lietadlovej lode.[16]
  • 3. december 2016: Po dokončení bojovej misie nad Sýriou havaroval Suchoj Su-33 ruského námorníctva po tom, čo zlyhalo záchytné zariadenie na palube lode Admirál Kuznecov. Došlo k pretrhnutiu záchytného lana a lietadlo prepadlo cez palubu. Pilot sa stihol katapultovať a následne bol vytiahnutý na palubu lietadlovej lode.[17][18]

Špecifikácie (Su-33)

Technické údaje
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 21,94 m
  • Rozpätie: 14,70 m
  • Výška: 5,72 m
  • Plocha krídel: 67,84 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 19 600 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 33 000 kg
  • Motor: 2x Saturn-Ľuľka AL-31F,
    • maximálny ťah: 75,22 kN každý
    • ťah s prídavným spaľovaním: 122,6 kN každý

Výkony
  • Maximálna rýchlosť: 2 300 km/h (2,17 M)
  • Dolet: 3 000 km
  • Dostup: 17 000 m
  • Maximálne preťaženie: +8,0 g

Výzbroj
  • Hlavňová: automatický letecký kanón GŠ-301 kalibru 30 mm (zásoba streliva: 150 ks)
  • 12 závesníkov s nosnosťou do 6 500 kg

Referencie
  1. Su-33 sukhoi.org
  2. ОДК возобновляет производство двигателей для палубных истребителей Су-33
  3. Су-33
  4. Su-33 Flanker-D (Su-27K) military.cz
  5. Су-33 остаётся в морской авиации: «длинная рука» ВМФ
  6. Sukhoi T-10 / Su-27 Flanker / Su-30 / Su-32 / Su-33 / Su-34 / Su-35 / Su-37
  7. Sea Flankers’ prepare for Syria
  8. От «возмездия» не уйти
  9. AL-31 leteckemotory.cz 2008-11-10
  10. Су-33. Палубный истребитель. (Россия)
  11. Russia's giant aircraft carrier Admiral Kuznetsov begins 'massive strikes' in Syria leading to fears of huge Aleppo assault
  12. Крейсер "Адмирал Кузнецов" впервые подключился к боям в Сирии
  13. 1st combat mission: RT crew witnesses Russian aircraft carrier’s Syrian op
  14. Авиакрыло "Адмирала Кузнецова" в сирийской операции
  15. News in Brief. The Moscow Times, 18. júl 2001. Dostupné online [cit. 2011-07-26].
  16. World's best naval flanker Su-33 crashed in Northern Atlantic. Pravda.ru, 6. september 2005. Dostupné online [cit. 2011-07-26].
  17. Kremlin comments on Su-33 bomber jet crash in Mediterranean. Tass.com, 5. december 2016. Dostupné online [cit. 2016-12-06].
  18. Russian Su-33 crashed in the Mediterranean while attempting to land on Kuznetsov aircraft carrier. Theaviationist.com, 5. december 2016. Dostupné online [cit. 2016-12-06].
  19. Су-33 Вооружение

Pozri aj

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Suchoj Su-33
Portál letectvo
Ruský portál
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.