Sojuz 9

• Andrijan Nikolajev (2), veliteľ
• Vitalij Sevastianov (1), palubný inžinier

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Udaná štartovacia hmotnosť bola 6 590 kg. Sedem metrov dlhá loď sa podobne ako ostatné lode Sojuz skladala z troch častí, guľovitého orbitálneho modulu, návratového modulu a servisného modulu. Loď nebola vybavená spojovacím zariadením. Mala svoj padákový systém a brzdiace motory.

Sojuz 9 vyštartoval 1. júna 1970 o 22:00:00 moskovského času (2. júna o 00:00:00 miestneho času a 1. júna o 19:00:00 svetového času) pomocou nosnej rakety Sojuz z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Išlo o prvý nočný štart v histórii pilotovaných kozmických letov. Kozmická loď bola úspešne navedená na obežnú dráhu Zeme vo výške 206,2 – 219,0 km nad povrchom. Hlavným cieľom misie bolo preskúmať účinky dlhotrvajúceho stavu beztiaže na posádku, stanoviť hodnotu času, ktorý mohli kozmonauti stráviť na obežnej dráhe jednotlivo a ako tím. Na programe boli tiež početné pozorovania Zeme kvôli potrebám národného hospodárstva, napr. búrky, snehové a ľadové polia, geologické snímkovanie. Po navedení kozmickej lode na obežnú dráhu sovietska tlač informovala verejnosť, že pôjde o let jednej kozmickej lode s dvoma kozmonautmi na palube, veliteľom Andrijanom Nikolajevom a palubným inžinierom Vitalijom Sevastianovom. Oficiálne správy sa však nezmienili o plánovanej dĺžke letu, ale len o tom, že bude zameraný na vedecko-technické účely. Sovietska tlač tiež oznámila, že Neil Armstrong posádke poprial všetko dobré. Armstrong bol vtedy na návšteve ZSSR a necelý rok predtým sa stal prvým človekom, ktorý vstúpil na povrch Mesiaca. Sovietska tlač ale túto skutočnosť nepripomenula.

Nikolajev a Sevastianov medzitým vykonali počas 5. a 6. obletu prvú korekciu obežnej dráhy, a to na výšku 214,7 – 269,8 km. Druhá korekcia dráhy sa uskutočnila po manuálnej orientácii lode počas 17. obletu na výšku 247 – 266 km. Kozmonauti odskúšali počas letu rôzne navigačné experimenty, t. j. orientácia posádky podľa hviezd či podľa zemského horizontu. Podrobili sa tiež rôznym fyziologickým a biomedicínskym experimentom, ale aj skúmaniu sociálnych dôsledkov predĺženého pobytu vo vesmíre. Nikolajev a Sevastianov trávili čas aj komunikáciou s ich rodinami pomocou televízneho kanálu, pozeraním Majstrovstiev sveta vo futbale, hraním šachu s pozemným strediskom či volením vo voľbách. Poslednú korekciu dráhy vykonali 15. júna počas 208. obletu na výšku 215,1 – 231,4 km.

Návratový modul kozmickej lode Sojuz 9 pristál 19. júna 1970 o 14:58:55 moskovského času (11:58:55 svetového času) v kazašskej stepi pomocou padákového systému a brzdiacich motorov. Miesto pristátia sa nachádzalo približne 75 km západne od mesta Karaganda, konkrétne pri dedinke Intumak. Profil dráhy počas zostupu bol upravený tak, aby preťaženie neprekročilo hodnotu 3 g, pretože sa nevedelo, čo urobí dlhodobý let s ľudským organizmom. Oboch kozmonautov museli z pristávacieho modulu vyniesť, pretože vlastnými silami nedokázali vystúpiť. Posádka bola značne oslabená a trvalo desať dní, kým sa im navrátila ich sila. Na obežnej dráhe obetovali čas na cvičenia v záujme vykonania ich vedeckej práce a reakcie ich tiel na predĺžený pobyt zdôrazňovali dôležitosť udržiavania pravidelného cvičenia. Celkovo strávili na obežnej dráhe 17,5 dňa (424 hodín), počas ktorých 286-krát obleteli Zem. Vo svojej dobe boli svetovými rekordmanmi v dĺžke pobytu vo vesmíre.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sojuz 9

• Sojuz 9 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Sojuz 9 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
• Film 424 hodín nad planétou (1970) o lete Sojuz 9 (po rusky)

• CODR, Milan. Sto hvězdných kapitánů. 1. vyd. Praha : Práce, 1982. 480 s. ISBN 24-033-82.
• VÍTEK, Antonín, LÁLA, Petr. Malá encyklopedie kosmonautiky. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 1982. 392 s. ISBN 23-079-82.