Sanssouci

Hneď ako sa Fridrich II. stal 31. mája 1740 po smrti svojho otca pruským kráľom, začal s prípravami na premenu celého územia dnešného Parku Sanssouci. Najskôr 10. augusta 1744 rozhodol Fridrich o založení viničných a okrasných terás na južných svahoch návršia Bornstedt. Predtým bol celý pahorok porastený dubmi, ktoré za panovania Fridricha Viliama I., otca Fridricha Veľkého, boli vyrúbané a použité v Postupime k založeniu stavieb vybudovaných na málo únosných pôdach bývalých mokradí. Fridrich Veľký sa preto rozhodol vzniknutú holinu (Wüsten Berg – Holý vrch) skultivovať a premeniť na francúzsky park so zámkom na najvyššom mieste. Prácou poveril staviteľa Georga W. von Knobelsdorfa, ktorý sa pri projektovaní riadil skicami a pokynmi kráľa.

Svah bol rozčlenený do šiestich širokých terás situovaných tak aby bolo čo najlepšie využité dopadajúce slnečné lúče. Oporné múry poslúžili na osadenie treláži po ktorých sa rozrastali kríky vinnej révy dovezené z Portugalska, Talianska, Francúzska, ale aj z nemeckého Neuruppinu. Murivo bolo prerušované 168 zasklenými nikami v ktorých rástli figovníky. Pozdĺž hrany každej terasy bol pruh udržiavaného trávnika v ktorom rástli tvarované tisy. Trávniky boli ohraničené nízkym živým plotom zo zákrskov ovocných stromov. Stredovú osu terasovej záhrady tvorí schodište so 120 schodmi, (dnes ich má 132), prerušované v úrovni jednotlivých terás a z oboch strán pahorku boli k terasám prístupové rampy.

Zámok – skica Fridricha Veľkého

Parter zámku tvorí baroková kvetinová záhrada založená v roku 1745. V jej strede je od roku 1748 Veľká fontána, (nem. Grosse Fontäne), ktorej sú rozmiestnené mramorové sochy božstiev Venuše, Merkúra, Apolóna, Diany, Junóny, Jupitera, Marsa a Minervy spolu s alegorickým zobrazením štyroch elementov – ohňa, vody, vzduchu a zeme. Sochy Venuše a Merkúra, práce francúzskeho sochára Jean-Baptisty Pigalla a lovecké skupiny predstavujúce Vzduch a Vodu od Lamberta Sigisberta Adama sú darom francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. Ostatné postavy pochádzajú z dielne Françoisa Gasparda Adama, ktorý viedol v Berlíne francúzsky sochársky ateliér založený Fridrichom Veľkým. Dokončenie celého súboru sôch sa datuje k roku 1764. Kúsok odtiaľ bola zeleninová záhrada, ktorú už v roku 1715 založil Fridrich Viliam I. Svoju jednoduchú úžitkovú záhradu nazýval tento sporivý pruský kráľ ironicky „moje Marly“ čím narážal na nákladnú záhradu v Marly-le-Roi francúzskeho „Kráľa Slnko“ Ľudovíta XIV. Fridrich Veľký si ale spojenie kvetinovej a úžitkovej záhrady veľmi cenil. Podľa neho sa tak názorne ukázalo zjednotenie jeho záľub, lebo miloval ako umenie, tak čerstvú zeleninu.

Výkres pohľadov na zámok zo severu a juhu vypracovaný stavebnou kanceláriou von Knobelsdorffa, cca 1744 – 1745
(Sever je na dolnom okraji plánu)
Označenie miestností
1 vestibul, 2 mramorová sála, 3 audienčná sála, 4 koncertná sála, 5 kabinet a spálňa, 6 knižnica, 7 galéria, 8 9 10 izby pre hostí, 11 izba pre hostí «Voltairova izba», 12 izba pre hostí «Rottenburgova izba», 13 miestnosti pre služobníctvo

Stred južného (záhradného) priečelia zámku s atlantami a karyatídami.

Príprava stavby zámku začala 13. januára 1745 kedy Fridrich II. vládnym nariadením prikázal vybudovať „Lust-Haus zu Potsdam“. Podľa jeho skíc vypracoval dvorný architekt Georg Wenzeslaus von Knobelsdorff stavebný projekt. Pretože kráľov návrh predpokladal len prízemnú stavbu, navrhol mu von Knobelsdorff budúci zámok podpivničiť, zdvihnúť tým úroveň prízemia a presunúť celý objekt bližšie k okraju najvyššej terasy, aby bol viac exponovaný pri pohľadoch z parteru. Fridrich ale jeho návrhy odmietol, neželal si reprezentatívny palác, pretože dával prednosť intimite nízkej budovy v rokokovom štýle bez väčších nárokov na reprezentáciu. Požadoval priame spojenie vnútorných zámockých priestorov so záhradnými terasami bez zbytočných schodov. Jeho víziou bolo zapojenie prírody do kultúry bývania.

Fridrich Veľký u všetkých stavieb vykonávaných na jeho príkaz v Postupime a Berlíne osobne zasahoval do ich administratívneho vedenia i ich umeleckého výrazu. To samozrejme krížilo predstavy architektov a tak nakoniec rozpory medzi kráľom a jeho architektom vyústili v roku 1746 v odstránenie von Knobelsdorffa z prác na stavbe zámku (oficiálne však rezignoval zo zdravotných dôvodov). Stavbu dokončil holandský staviteľ Jan Bouman, ktorý stavbu riadil už od roku 1745.

Po dvoch rokoch výstavby bol 1. mája 1747 zámok vysvätený napriek tomu, že niektoré izby neboli ešte dokončené. Ak Fridrich Veľký nebojoval, trávil letné mesiace na svojom zámku koncipovanom tak, aby vyhovoval jemu a ním pozvaným hosťom. Od svojej manželky Alžbety Kristíny Brunšvicko-Bevernskej zostával odlúčený už od svojej korunovácie v roku 1740. Kráľovná bývala na zámku Schönhausen, zatiaľ čo Sanssouci bol aj „sans femmes“ (bez žien).

Fridrich II. Veľký žil relatívne skromne. Nad plesmi, maškarnými bálmi a loveckými zábavami víťazili v Sanssouci filozofické diskusie, prechádzky, literatúra a koncerty. Palácu hovoril „môj vinohradnícky domček“ (Mein Weinberghäuschen) a určil ho k pobytom len od konca apríla do začiatku októbra. V tejto letnej rezidencii (tzv. maison de plaisance) chcel pobývať sám, prípadne so svojimi hosťami, a bezstarostne (sans souci) sa venovať svojim koníčkom a umeleckým záľubám. Zámok Fridrichovi úplne vyhovoval a tak odmietal návrhy na modernizačné a udržiavacie práce.

Hrob Fridricha II. Veľkého

Fridrich II. zomrel na zámku Sanssouci 17. augusta 1786. Prial si byť pochovaný skromne, vedľa zámku na najvyššej terase vedľa svojich pochovaných psov. Napriek výslovnému kráľovmu prianiu usporiadal Fridrichovi jeho bratanec a nástupca na tróne Fridrich Viliam II. obradný pohreb v posádkovom kostole v Postupime, kde boli kráľove ostatky uložené vedľa hrobu jeho otca Fridricha Viliama I.

Truhly oboch kráľov boli počas druhej svetovej vojny vyzdvihnuté z hrobov a v marci 1943 boli uschované do bunkru v Postupime – Eiche, odkiaľ ich v marci 1945 pred postupujúcou Červenou armádou previezli a ukryli v soľnej bani Bernterode v Eichsfelde (Durínsko). Tu ich objavili americkí vojaci a premiestnili do kostola sv. Alžbety v Marburgu (Hesensko). V auguste roku 1952 boli truhly pruských kráľov prevezené na hrad Hohenzollern v Bádensku-Württembersku. Po páde východnej Nemeckej demokratickej republiky a zjednotení Nemecka konečne mohli Fridrichove ostatky podľa jeho poslednej vôle spočinúť na Sanssouci. Vo výročný deň jeho smrti 17. augusta 1991 bola truhla s eskortou Bundeswehru dopravená do Postupimu a v noci uložená do hrobu, ktorý si Fridrich v roku 1744 nechal pripraviť. Kedysi povedal "quand je serai là, je serai sans souci", (až tu budem, budem už bez starostí), ale jeho želanie sa mu splnilo až po 205 rokoch.