Sámánovci

Sámánovci[1][2][3][4] bola iránska dynastia vládnuca v rokoch 819/874 – 999/1005 v Transoxanii, Iráne a Afganistane.

Sámánovci سامانیان ↓ 819 – 999/1005 ↓
Geografia Sámánovský štát v období najväčšieho rozmachu.
Hlavné mesto	Samarkand (819 – 892) Buchara (892 – 999)
Rozloha	2 850 000 km2 km² (okolo roku 928)
Najvyšší bod	Kúh-e Damávand (5 610 m.n.m.)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie	Peržania, turkické národy
Jazyky	perzština (lingua franca) arabčina (teológia) turkické jazyky
Náboženstvo	sunnitský islam menšiny: šiitizmus, kresťanstvo (najmä nestoriánstvo), zoroastrizmus, manicheizmus
Štátny útvar
Štátne zriadenie	monarchia
Predchádzajúce štáty: Saffárovci Abbásovci Alíovci Zijárovci Nástupnícke štáty: Ghaznovci Bújovci Karachánovský štát

Svoj pôvod odvodzovali od antickej dynastie Sásánovcov, ich skutočný pôvod zostáva predmetom dohadov, zrejme však vlastnili pozemky niekde v Sogdiane alebo Tocharistane (územie dnešného Tadžikistanu). Niekedy v 8. storočí pod vplyvom Umajjovcov prijali islam. K moci sa dostali za vlády Al-Ma’múna vďaka podpore Abbásovcov pri potlačovaní rebélie v Transoxianii. Naďalej sa rozvlíjali pod patronátom abbásovských vazalov Táhirovcov, pre ktorých od roku 819 spravovali územia za riekou Amudarja, Samarkand a kraj Fergána. V roku 875 bol Sámánovec Ahmad ustanovený kalifom Al-Mu'támom ustanovený za správcu Transoxianie.

Zakladateľom samostatného panstva bol Ahmadov syn Ismá‘íl ibn Ahmad, ktorý sa usadil v Buchare a zmocnil sa bývalých území Táhirovcov. Bojovať musel aj na severe, kde hrozili neústále útoky nomádskych kmeňov, obzvlášť karluckých Turkov a obsadil aj drobné panstvá Ušrusane a v okolí Syrdarji. V roku 900 získal Tabaristan, Rajj a Kazvín, ktoré dovtedy patrili Alíovcom a Zijárovcom. Tieto územia v dobytej strednej Perzii si Sámanovci udržali do vlády Abú-l-Hasan Nasra, keď územia znovu získal rod Alíovcov (al-Hasan ibn Alí al-Utruš získal Tabaristan a jeho nástupca al-Kásim získal od Sámánovcov Rajj, Džurdžán a Churásán. Moc na svojom pôvodnom území si dynastia udržala v priebehu celého 10. storočia. Oficiálne Sámánovci uznávali nadvládu kalifa a vládli ako jeho miestodržitelia, jeho meno bolo spomínané v piatkovej modlitbe chutbe a na miestnych minciach, inak však vládli pomerne samostatne.

V nasledujúcom období sa Sámánovci krajinu príliš teritoriálne nerozvíjali, naopak potrebné bolo riešiť vnútorné spory a snahy okrajových častí o samostatnosť. Protivníkom sunnitskej dynastie na západe sa stali šiitsky Bújovci. Dynastia významne podporovala umenie a literatúru. Sámánovská vláda bola významná z hľadiska oživenia peržštiny ako umeleckého jazyka, literáti sa však nevrátili k starej umeleckej perzštine, ale povzniesli ľudový novoperzský jazyk. Krajina prekvitala vďaka obchodu s Čínou, ktorému napomáhala Hodvábna cesta, významná bola ale aj domáca poľnohospodárska a remeselnícka výroba. V Samarkande sídlili známe dielne na výrobu zbraní, tkaných látok a papiera, ktorý vytvárali zajatí čínski umelci. Významný bol aj obchod so sibírskymi národmi a prekvital aj obchod s otrokmi. Obchod a prosperita napomáhala razeniu sámánovských mincí, ktoré sa našli aj vo vzdialených škandinávskych krajinách, v Británii, či na Islande.

Koncom 10. storočia sa v krajine prejavili vnútorné problémy. Prílišná benevolencia sámánovských panovníkov dovolila ich vazalom v odľahlejších častiach ríše príliš zosilnieť a stále väčšou hrozbou sa stávali aj turkické kočovné kmene za riekou Syrdarja. V roku 993 prekročil turkický Karachánovec Bugra Chán Hárún vládnuci v Ťanšane rieku Syrdarja, a v boji porazil Sámánovca Núha II. Nečakaná smrť Bugru Chána však Sámanovcov na čas zachránila. Problémom však naďalej bola odbojnosť vzbúrených miestodržiteľov. Núh preto požiadal o pomoc jedného z nich - svojho bývalého generála, Turka Sebüktegina, ktorý sa na úkor svojho pána ujal moci v Ghazne a neskôr dobyl aj Sistan. Sebüktegin sa stal akýmsi správcom (majordómom) sámánovskeho panstva. Nový nepriateľ krajine však vyvstal v ambicióznom nástupcovi karachánovského Bugra Chána - Nasr ibn Alímu (Ílak Chánovi), ktorý v roku 999 dobyl Bucharu a zosadil Abdulmalika II. Sámánovský štát sa následne v priebehu krátkeho času rozpadol.[5] Posledný Sámánovský panovník Ismá‘íl al-Muntasir bol Karachánovcami v roku 1005 zavraždený pri pokuse o útek,[6] a krajina sa rozdelila medzi Sebükteginových Ghaznovcov a Karachánovcov. Na západe zase oživla dynastia Bújovcov. Zánik Sámánovskej ríše znamenal začiatok vzostupu turkického prvku v dovtedy perzsko-arabskom moslimskom svete, ktorý vyvrcholil vytvorením Seldžuckej ríše o niekoľko desiatok rokov neskôr.[7]

Zoznam panovníkov[4]

• počiatok vlády od 819[4][6]
• Ahmad
• Ismá‘íl ibn Ahmad (892 – 907)
• Abú Nasr Ahmad (aj Nasr I.)[6] (907 – 914)
• Abú-l-Hasan Nasr (aj Nasr II.)[6] (914 – 943)
• Núh I. (943 – 954)
• Abdulmalik I. (954 – 961)
• al-Mansúr I. (961 – 976)
• Núh II. (976 – 997)
• al-Mansúr II. (997 – 999)
• Abdulmalik II. (999 – 1000)
• Ismá‘íl al-Muntasir (1000 – 1005)