Zijárovci

Zijárovci[1] bola menšia perzská panovnícka dynastia vládnuca zhruba v rokoch 931 – 1090 na území Tabaristanu na južných brehoch Kaspického mora. Svoj pôvod odvodzovali od starovekých gílánských panovníkov.

Zijárovci
زیاریان
↓ cca 931 – asi 1090 ↓
Geografia

Mapa Zirájovského panstva, bledomodrou najväčší rozsah.
Isfahán (931 – 935)

Rajj (935 – 943)
Gorgán (943 – 1035)

Ámol (1035 – 1090)
Najvyšší bod
Kúh-e Damávand (5 610 m n. m.)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
sunnitský islam (vládnuca vrstva)
populácia a menšiny aj: kresťanstvo (najmä nestoriánstvo), šiitizmus, zoroastrizmus
Štátny útvar
dedičná monarchia
Predchádzajúce štáty:
Abbásovci
Sámánovci
 Nástupnícke štáty:
Bújovci
Asasíni
Seldžucká ríša

V ranom období existencie svojho panstva boli Zijárovci schopní viesť relatívne nezávislú politiku, zakladateľ rodu, žoldniersky veliteľ Mardávidž ibn Zijár využil mocenské vákuum v Perzii a vytvoril vlastné panstvo. Dobyl Rajj, Kazvín a rozšíril svoje panstvo až po Hamadán, Dínavar a Esfahán, v roku 934 sa jeho vojská dostali do Ahvázu. Po jeho smrti v roku 935 Zijárovci prišli o južné územia, ktoré ovládli bývalí zijárovskí velitelia, bratia Bújovci. V druhej polovici 10. storočia, po smrti jeho brata Vušmgíra sa Zijárovci navyše priamo dostali pod striedavý vplyv Sámánovcov a Bújovcov umocnený spormi v rámci dynastie. Niekedy v rokoch 1011/2 sa stali vazalmi Ghaznovcov a okolo roku 1037 nakoniec vazalmi Seldžuckej ríše. O posledných 90 rokoch existencie vazalského zijárovského panstva sa historické zdroje zmieňujú pomenej, po vláde Manúčihra miznú aj zijárovské mince. Koniec dynastie je zahmlený, pravdepodobne sa datuje približne k roku 1090 a je spojený s rozvojom sekty assassínov.[2][3]

Zoznam panovníkov[1]

  • Mardávídž ibn Zijár (928 – 935), vyznával zoroastrizmus
  • Vušmgír ibn Zijár (935 – 967)
  • Bísutún ibn Vušmgír (967 – 1012)
  • Manúčihr ibn Kábús (1012 – 1029)
  • Anúširván ibn Manúčihr (1029 – 1049)
  • Kábús ibn Dárá (1049 – 1069)
  • Gílánšáh[2]

Referencie
  1. TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 386.
  2. ZIYARIDS In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. P. J. Bearman, TH. Bianquis, C. E. Bosworth, E. Van Donzel, W. P. Heinrich. 2. vyd. Zväzok 11. New York : Leiden, 2002. 575 s. ISBN 90-04-09419-9. S. 539 – 540. (po anglicky)
  3. ZIYARIDS In: Encyclopaedia Iranica [online]. www.iranicaonline.org, [cit. 2020-02-22]. Dostupné online.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.