Rytmus (verš)

Rytmus majú rozličné druhy umenia (hudba, spev, tanec, výtvarníctvo a pod.), rozličné typy reči, napr. i próza (literatúra patrí k časovému druhu umenia), ale ako estetická kategória je rytmus príznakový, vlastný iba veršu, pretože sa zakladá na zákonitostiach verša. Rytmus verša, keďže sa konštituuje na prozodických vlastnostiach jazyka, je slovesným rytmom. Založený je na určitej norme, schéme, ktorá určuje pravidlá a organizáciu prozodických prvkov jazyka, napr. počet slabík, usporiadanie dlhých a krátkych slabík, rozloženie prízvučných a neprízvučných slabík, striedanie taktov, opakovanie slov a slovných skupín, veršový a vetný paralelizmus a pod. Rytmickú schému, rozmer verša nazývame metrum.[2]

Nevyhnutnou podmienkou vnútorného usporiadania básnického textu je tzv. rytmický impulz, t. j. očakávanie, že po skupine rytmických jednotiek, organizovaných určitým spôsobom, bude nasledovať jednotka organizovaná podobne alebo zhodne. Najjednoduchšou zložkou rytmického impulzu je dvojdielna intonačná schéma, t. j. výrazné rozčlenenie verša na dve polveršia, čo charakterizuje aj voľný verš.[1]

Podkladom pre vznik rytmu môže byť rytmický impulz vyvolaný striedaním dlhých a krátkych slabík, opakovaním rovnakého počtu slabík alebo prízvukov vo verši, resp. kombinácia opakovania počtu slabík so striedaním prízvučných a neprízvučných slabík. Podľa toho rozlišujeme štyri konkrétne prozodické systémy:[1]

1. časomerný prozodický systém, založený na striedaní krátkych a dlhých slabík, obyčajne bez rýmov (predštúrovské obdobie),
2. sylabický prozodický systém, založený na výskyte rovnakého počtu slabík vo verši (štúrovské obdobie),
3. sylabotonický prozodický systém, ktorý sa buduje na striedaní prízvučných a neprízvučných slabík a na zachovaní rovnakého počtu slabík v jednotlivých veršoch (od Hviezdoslava až po voľný verš),
4. tonický prozodický systém, ktorý vyžaduje rovnaký počet prízvukov v jednotlivých veršoch (typický pre anglickú a čiastočnej aj ruskú poéziu).[3]

Rytmus v poézii je spätý nielen s tradíciou, s určitými formami verša, metrickými schémami, strofickými útvarmi, ale aj s tematikou a druhovými formami, žánrami.[4]

Už Aristoteles v Poetike na viacerých miestach upozornil na fakt, že „... sama prirodzenosť učí, aké metrum si voliť je pre ňu (rozumej: „skladbu“) vhodné“. Usudzoval, že: pre lyriku (pieseň) „najvhodnejšie“ metrum je trochejský tetrameter (predovšetkým katalektický), t. j. trochejský pätnásťslabičný verš rozdelený stálou (záväznou) dierézou na dve časti s počtom 8 + 7 slabík, pre epiku (epos) hexameter a pre drámu jambický trimeter (najčastejšie akatalektický), t. j. jambický dvanásťslabičný verš s cezúrou v 2. metre (i na inom mieste). Horatius v Liste Pisonovcom (O umení básnickom) dopĺňa, že elégii je „primerané“ dvojveršie, tzv. elegické distichon, útočným a satirickým veršom jamby, tragédii a veselohre jambický trimeter, lyrike rozličné metrá a strofické útvary. Treba doplniť, že všetky antické (grécke a latinské) epické básne, počnúc Homérom, sú zložené hexametrom.[4]

V slovenskej poézii v období klasicizmu najvýznamnejší reprezentant bernolákovcov básnik J. Hollý zložil svoje tri eposy (Svatopluk, 1833; Cirillo-Metodiada, 1835; Sláv, 1839) v tradičnom hexametri, cyklus Žalospevov dvojverším – elegickým distichom a cyklus Ódi čiže Pesňe až dvadsiatimi šiestimi rozličnými strofickými (veršovými) formami.[4] Hollý, ako aj J. Kollár, rešpektujúc normatívnu klasicistickú poetiku, využíval časomerný prozodický systém, t. j. časomieru, ktorej teoretickým zakladateľom bol už slovenský humanistický básnik Vavrinec Benedikt Nedožerský (1555 – 1615). Využívajúc kultúrnu západoslovenčinu Hollý však dosiahol, že jeho časomerný hexameter „príjemným ostáva, i keď sa číta prízvučne.“[5]

Estetickej koncepcii a poetike slovenskej romantickej poézie však už zodpovedal sylabický verzifikačný systém, ktorý mohol byť veršovou formou tak lyrickej piesne, ako aj romantickej balady.[4] Štúrovská poézia, ktorá je založená na výskyte rovnakého počtu slabík vo verši, je budovaná na prízvučnom základe.[6] Ako zistil literárny historik Š. Krčméry a básnik a prekladateľ V. Turčány, napríklad v Bottovej Smrti Jánošíkovej, sú jednotlivé časti básne napísané rozličným veršom cielene – dvanásťslabičníkom sú napísané spevy vyjadrujúce slobodný život na dedine a v prírode („ľudový živel, dedinský, slovenský živel“), vrátane veršov, v ktorých je Jánošík ešte na slobode, jeho úvahy vo väzení sú v trinásťslabičníku, rovnako ako verše vyjadrujúce pochmúrny život v meste („mestský život, cudzota“).[4][7] Spomienky na voľnosť sú opäť v dvanásťslabičníku a spevy víl v osemslabičníku. Dokladajú to napríklad verše z jej V. spevu (v trinásť- a dvanásťslabičníku):[4]

A hlas jeden preletí zimným víchrom cezeň:

„Bols´, Jánošík, voľný pán; ale si už väzeň!“

Voľnosti, voľnosti, mával som ťa dosti,

a teraz ťa nemám ani za dve hrsti![8]

V poézii P. O. Hviezdoslava, ktorou sa v slovenskej poézii začína obdobie využívania sylabotonického prozodického systému, má už programové postavenie exkluzívny a „umeleckejší“ jambický verš[9], hoci významne sa v nej uplatňujú aj trochejské veršové formy. V poézii I. Kraska v čase dozrievania jeho poetiky sa najčastejšie vyskytovali trochejské formy, v medzivojnovom období však hlavný smer vývoja viedol cez uvoľňovanie daktylotrochejských metier k voľnému veršu, ktorý konštituovala v slovenskej poézii nadrealistická poézia, napr. v tvorbe R. Fabryho. V tvorbe básnikov, ako P. Horov, J. Kostra, V. Mihálik, M. Rúfus či M. Válek zriedkavejšie sa vyskytujúce trochejské formy (ostatní traja tvorili vo veľkej miere aj voľným veršom) viažu sa na lyriku a spravidla majú „spevný“, prípadne „hovorový“ charakter. Ukazuje sa, že spoločné a jednotiace prvky trochejských foriem nevylučujú jedinečnosť funkcie a významu v konkrétnych prípadoch v celej tvorbe básnika, ale aj v jednotlivých druhoch a žánrových formách lyriky a osobitne v každej básni. Napríklad M. Válek vo svojich veršoch trochejských metier, ktoré sa viažu na okruh tragických zážitkov a stávajú sa nielen symbolmi vnútorných drám, ale i symbolom sveta, stratených vecí a stratenej istoty človeka, inštrumentuje samohláskami, a tým im dáva aj istú zvukovú podobu, ktorá sa spravidla „zapája“ na základné slová, nesúce význam básne, z ktorý jedno sa dokonca v rozličných tvaroch opakuje v strofe alebo v celej básni, ako je napr. jeho báseň Dážď:[4]

Bubny dažďa, lejak zlý a prudký,

bubny na stromoch a bubny na strechách,

vybubnujú ti všetky moje smútky,

celú tú tieseň, všetok hlúpy strach.[10]

Príkladom akcelerácie rytmu[11] vo voľnom verši je úryvok básne Jána Ondruša Kameň:

Sám / v karambole našich tvárí, // treskúci, sekera / na bozku zavesená, // označím ťa láskou, / mysleným hlasom, nedopoviem, // odídem, / zveziem sa na domových dverách, // odveziem sa na rastúcom konári, // vznesiem sa na lomení rukami...[12]

1. Rytmus (heslo). In: ŽILKA, T.: Poetický slovník, 1987, s. 156 – 157.
2. Rytmus a metrum. In: ŠTRAUS, F.: Základy slovenskej verzológie [online], 2003.
3. ŽILKA, T.: Metrum. In: Poetický slovník, 1987, s. 155 – 156.
4. Rytmus a sémantika verša. In: ŠTRAUS, F.: Základy slovenskej verzológie [online], 2003.
5. In: KRČMÉRY, Š.: Dejiny literatúry slovenskej I [online], 1976.
6. MIHÁLIK, Vojtech: O rytme, O rýme. In: mamtalent.sk [online]. [cit. 13. 1. 2010]. Dostupné na internete:
7. Na túto „najpodstatnejšiu umeleckú podstatu čudesnej básne Bottovej“ Smrť Jánošíkova upozorňuje Š. Krčméry v časti Romantizmus svojich Dejín slovenskej literatúry, kde ju charakterizuje ako rozpor medzi slovenskou dedinou, vidiekom a stredovekým mestom. In: KRČMÉRY, Š.: Dejiny literatúry slovenskej I [online], 1976.
8. BOTTO, Ján: Smrť Jánošíkova [online]. LIPA / Ed. Josef Viktorín. Pešť: Lauffer et Stolp, 1862, s. 251 – 278. In: Univerzitná knižnica v Bratislave. [cit. 13. 1. 2011]. Dostupné na internete: .
9. “Jeho najdôležitejším, avšak málo doceneným počinom bolo nastolenie otázky jambického sylabotonického verša.“ Gbúr, Ján: HVIEZDOSLAV, vl. m. Pavol Ország. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov, 2005.
10. VÁLEK, Miroslav: Štyri knihy nepokoja. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1971. In: Univerzitná knižnica v Bratislave. Dostupné na internete: .
11. “Tieto traumy prezentuje Ondruš v kratších i dlhších, sčasti lyrických a sčasti epických básňach prostredníctvom bohatej, veľmi osobnej, neraz až šokujúcej metaforiky a rýchleho, dalo by sa povedať náhlivého rytmu...“ (Ivan Čičmanec: O autorovi). ONDRUŠ, Ján (1932): Album spisovateľov – osobnosti slovenského literárneho života [online]. In: Literárne informačné centrum. [cit. 13. 1. 2011]. Dostupné na internete: .
12. ONDRUŠ, Ján: Posunok s kvetom, Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1968. Edícia Kruh milovníkov poézie. In: Zlatý fond Sme. [cit. 13. 1. 2010]. Dostupné na internete:

• KRČMÉRY, Štefan: Dejiny literatúry slovenskej I [online]. Bratislava: Tatran, 1976. [cit. 13. 1. 2011]. Dostupné na internete: .
• MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Edícia: Knižnica slovenskej literatúry. 2. vydanie. Bratislava: Kaligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. 653 s. ISBN 80-7149-801-7.
• ŠTRAUS, František: Základy slovenskej verzológie [online]. 1. vydanie. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2003. 251 s. ISBN 80-88878-81-0. [cit. 13. 1. 2011] Dostupné na internete: .
• ŽILKA, Tibor: Poetický slovník. 439 s. Bratislava: Tatran, 1987.