Vojtech Mihálik

Narodil sa v robotníckej rodine v Dolnej Strede a vzdelanie získaval v Seredi, Trnave a na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde študoval odbor slovenčina – filozofia.[1]

Po ukončení vzdelávania pracoval ako redaktor; v rokoch 1949 – 1950 vo vydavateľstve Kniha a v rokoch 1950 – 1951 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ; v rokoch 1952 – 1954 vo vojenskom časopise Československý voják, kde pôsobil počas základnej vojenskej služby. V rokoch 1954 – 1959 bol tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a v rokoch 1965 – 1967 bol prvým tajomníkom a predsedom tohto zväzu. V rokoch 1960 – 1964 sa vrátil do vydavateľstva Slovenský spisovateľ ako šéfredaktor, v rokoch 1968 – 1969 sa venoval výhradne literárnej činnosti, v rokoch 1971 – 1973 pracoval ako odborný poradca pri predsedníctve vlády, v rokoch 1974 – 1977 sa opäť pokúsil venovať výhradne svojej literárnej tvorbe a v rokoch 1977 – 1985, keď odišiel do dôchodku, bol riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ.

Okrem týchto zamestnaní sa angažoval i politicky. V rokoch 1964 – 1981 bol poslancom Slovenskej národnej rady, v rokoch 1969 – 1971 poslancom Federálneho zhromaždenia a v rokoch 1966 – 1981 bol členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.

Dlhé roky sa v Novom slove mladých, prílohe Nového slova, venoval mladým adeptom poézie, z ktorých chcel vychovať básnikov ozajstného komunistického razenia. Viacerí neskôr publikovali básnické zbierky v knižnej podobe, no iba 3 – 4 ostali v literárnom živote natrvalo. Mihálik zo svojej pozície „komunistického pápeža poézie na Slovensku“ bránil priamymi zákazmi i sprostredkovanými cez ÚV KSS v publikovaní viacerým básnikom vtedajšej mladšej a strednej generácie, napr. Ivanovi Štrpkovi, Štefanovi Moravčíkovi, Milanovi Richterovi, Jánovi Švantnerovi, ktorí pre jeho politické zásahy boli sčast, alebo úplne vylúčení z literárneho života 70. rokov 20. storočia a niektorí až do konca 80. rokov.

Slovenská spisovateľka Daniela Kapitáňová v rozhovoroch v 10. rokoch 21. storočia spomenula sexuálne obťažovanie, ku ktorému malo zo strany Vojtecha Mihálika údajne dôjsť v 70. rokoch pri stretnutí ohľadom jej tvorby.[2][3]

Písať básne začal vo svojich štrnástich rokoch, keď bol žiakom trnavského gymnázia a svoje diela uverejňoval v časopisoch Plameň, Rozvoj, Nový svet a Elán. Knižne debutoval v roku 1947 zbierkou Anjeli. Svojimi dielami otvorene podporoval myšlienky komunizmu a kritizoval kapitalizmus. Vyjadril i svoj odpor voči hrozbe vojnového konfliktu. V sociálne zameranej lyrike si všímal predovšetkým neradostné osudy žien – vdov, opustených a bezdetných žien, starých židoviek –, ktorých životy kruto poznačila vojna. Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladaniu antickej, gréckej a rímskej literatúry (Sofokles, Aristofanes, Publius Ovidius Naso), poľskej poézie (Julian Tuwim, Stanisław Jerzy Lec a i.), ale tiež talianskej, francúzskej a americkej literatúry.

• 1953 a 1960 – štátna cena Klementa Gottwalda
• 1976 – nositeľ Radu práce
• 1966 – zaslúžilý umelec
• 1978 – národný umelec

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Vojtech Mihálik
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vojtech Mihálik

• Vojtech Mihálik – Literárne informačné centrum
• Diela Vojtecha Mihálika v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice
• NAVRÁTIL, Martin. Pramene rannej poézie Vojtecha Mihálika (Varianty, revízie, interpretácie). Bratislava: VEDA, 2019. 205 s. ISBN 978-80-224-1776-1.