Kultúrna západoslovenčina

Kultúrna západoslovenčina (iné názvy: kultúrna západná slovenčina, západoslovenská kultúrna slovenčina) bol variant kultúrnej predspisovnej slovenčiny – nekodifikovaná nadnárečová forma slovenčiny od vrcholného stredoveku do konca 18. storočia, ktorá vznikla na západnom Slovensku na základe západoslovenských nárečí, mestskej reči a reči vzdelancov.

Písaná podoba kultúrnej západoslovenčiny vznikla a formovala sa v západoslovenskej oblasti na základe ústnych kultúrnych prejavov, ktoré nadnárečový charakter začali nadobúdať už v čase vzniku miest asi v 11. alebo 12. storočí. Výraznejšiu nadnárečovú podobu získala v 13. – 14. storočí. Písomne doložená je v 16. storočí. V 17. – 18. storočí sa písané prejavy v kultúrnej západoslovenčine zdokonaľovali.

Zo žánrov ju najčastejšie reprezentujú dokumentárne žánre (záznamy v mestských knihách, súdne protokoly, korešpondencia a iné), ale nechýbajú ani literárne žánre, záznamy ľudových a poloľudových piesní a podobne. V hláskovej, gramatickej a lexikálnej stavbe tohto jazykového kultúrneho útvaru sa odrážajú základné znaky živej reči nižšej i vyššej honorácie, ktorá pôsobila na západnom Slovensku. Reč tejto vzdelanej vrstvy geneticky súvisela s exponovanými nárečiami, t. j. s nárečiami v okolí Trnavy, Trenčína a Žiliny a s rečou mešťanov týchto miest.

Postupne sa ustálili v zásade dva hlavné typy kultúrnej západoslovenčiny – južný (trnavský) a severný (trenčiansky). Južný typ charakterizovali osobitosti reči vzdelancov, ktorí pôsobili v Trnave a v jej okolí alebo v Skalici (reč bez dvojhlások, bez mäkkých spoluhlások alebo s ich minimálnym výskytom, s menším počtom deklinačných i konjugačných vzorov a podobne). Severný typ charakterizovali zasa osobitosti reči vzdelancov, ktorí pôsobili v Trenčíne a Žiline a v okolí týchto miest (napríklad výskyt dvojhlások, častejší výskyt mäkkých spoluhlások atď.). Okrem mestskej reči a západoslovenských nárečí písanú formu kultúrnej západoslovenčiny ovplyvňovala čeština (najmä v syntaxi), latinčina a v lexike aj maďarčina a nemčina. Možno však hovoriť aj o ďalších variantoch (idiolektoch); najdôležitejší z nich bol bohemizovaný variant (niekedy interpretovaný ako silne slovakizovaná čeština), ktorý sa formoval v 18. storočí v prostredí katolíckych intelektuálov (R. Hadbavný – kamaldulská slovenčina, H. Gavlovič a iní).

Južný (trnavský) variant poslúžil spolu s inými vplyvmi ako základ kodifikácie slovenčiny Antona Bernoláka.