Frakcia Červenej armády

Pôvod skupiny sa dá nájsť v študentskom hnutí v západnom Nemecku koncom 60.rokov. Pokojné protesty sa zmenili na nepokoje 2. júna 1967, keď Mohammad Rezá Pahlaví, iránsky šách so svojou manželkou Farah Diba, navštívil Západný Berlín. Po jednom dni prudkých protestov exilových Iráncov podporovaných nemeckými študentmi, navštívil šách Berlínsku operu, kde sa zhromaždili demonštranti. Počas demonštrácie policajt Karl-Heinz Kurras zozadu zblízka zastrelil bývalého študenta, 25 ročného Benna Ohnesorga.[1] (V roku 2009 sa ukázalo, že Kurras bol tajným spolupracovníkom východonemeckej Stasi). Reakciou na to bol vznik niekoľkých radikálnych skupín ako Hnutie 2. júna, či skupina okolo Andreasa Baadera. Neskôr (11. apríla 1968) bol spáchaný atentát na najpopulárnejšieho vodcu študentov Rudiho Dutschkeho. Dutschke atentát prežil s ťažkým poranením mozgu. Okrem toho, k radikalizácii tiež prispelo, že policajt Kurras bol v roku 1967 oslobodený pre nedostatok dôkazov ale demonštranti boli odsúdení na mesiace väzenia.

Andreas Baader, jeho priateľka Gudrun Ensslinová, Thorwald Proll a Horst Söhnlein na protest proti vojne vo Vietname v noci 2. apríla 1968 časovanými zápalnými bombami podpálili dva obchodné domy Schneider a Kaufhof vo Frankfurte nad Mohanom. Spôsobili škodu 673 204 mariek ale nikto nebol zranený. O dva dni boli zatknutí a následne odsúdení na 3 roky. Ich advokáti Otto Schilly (neskorší minister vnútra) a Horst Mahler (neskorší člen RAF) dosiahli revíziu procesu a po 14 mesiacoch podpaľačov prepustili. V novembri 1969 však súd potvrdil pôvodný rozsudok ale Baader a Ensslinová už utiekli do Francúzska, neskôr do Talianska.

V apríli 1970 bol pri fingovanej dopravnej kontrole zatknutý Baader. Ako sa ukázalo neskôr, zradil ho Peter Urbach, ktorý mu zaobstaral prvú pištoľ Browning kalibru 9 ale zároveň bol tajným spolupracovníkom (V-Mann) Úradu na ochranu ústavy (nem. Verfassungsschutz). Baadera vo väzení navštevovali právnik Horst Mahler, sympatizujúca novinárka Ulrike Meinhofová a pod falošnou identitou aj hľadaná Gudrun Ensslinová, ktorí plánovali jeho útek. Baader bol predvolaný 14. mája 1970 do Inštitútu pre sociálne otázky (nem. Deutsche Zentralinstitut für Soziale Fragen), pretože ho tam vyžiadala novinárka Meinhofová pod zámienkou, že potrebuje získať informácie do pripravovanej knihy. Meinhofová a jej ozbrojená skupina, prepadla policajnú ochranku (ťažké strelné poranenie utrpel Georg Linke) a Baader utiekol zo študovne inštitútu oknom.

Útekom Baadera z väzenia vznikla prvá generácia RAF niekedy označovaná ako „Skupina Baader-Meinhofová“. RAF nebola nikdy formálne založená ale 5. júna 1970 v časopise Agit 883 vyšiel článok s názvom Vybudovať Červenú Armádu, ktorý sa pokladá za jej programové vyhlásenie. V tomto manifeste Meinhofová použila prvýkrát názov "RAF" a ako logo červenú hviezdu so samopalom Heckler & Koch MP5. Nová organizácia sa nazývala frakcia, pretože sama seba pokladala za súčasť medzinárodného hnutia utláčaných.

Frakcia (novinármi nazývaná aj gang) sa rýchlo rozvinula do jednej z najlepšie organizovaných a najúčinnejších teroristických organizácií v západnej Európe. V júni a júli 1970 dostali v Jordánsku od palestínskej organizácii Fatah vojenský výcvik, potom sa vrátili do Nemecka a v rokoch 1970 – 1972 uskutočnili sériu prepadnutí bánk a bombových útokov. Pobyt v Jordánsku priniesol zmenu v štruktúre RAF, keď vedenie od Mahlera prevzal výbušný Andreas Baader, na ktorého však mala výrazný vplyv už od začiatku jeho priateľka Gudrun Ensslinová.[2] Práve ona je preto niektorými považovaná za skutočnú vedúcu osobnosť prvej generácie RAF.

Novinárka Meinhofová sa však ako verejne známa osobnosť stala najviac hľadanou členkou RAF, pretože jej fotografie mali všetky médiá. Časopis Bild zverejnil aj röntgenovú snímku operácie hlavy, ktorej sa Meinhofová podrobila. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru ľavičiar Heinrich Böll do časopisu Spiegel napísal článok o "boji 6 proti 60 000 000", v ktorom pre Ulriku žiadal istý druh imunity a férový proces, ak by sa rozhodla vzdať sa. Kritizoval križiacke ťaženie časopisu Bild proti RAF, ktoré nazval "čistý fašizmus".[2] Výzva k zloženiu zbraní nepadla na úrodnú pôdu. 11. mája 1972 spustila RAF sériu bombových útokov, ktoré si vyžiadali štyroch mŕtvych a desiatky zranených. Cieľom útoku bolo aj vydavateľstvo Bildu - firma Axel Springer v Hamburgu.

Po intenzívnom pátraní boli v roku 1972 všetci ústrední predstavitelia RAF pozatýkaní.

Od roku 1975 boli teroristi RAF prevážaní do špeciálneho väzenia Stammheim, ktoré sa nachádza v severnej časti Stuttgartu a ktorého rekonštrukcia práve pre tieto účely trvala tri roky a vyžiadala si postavenie súdnej budovy priamo vo väzení. Štát to stálo 12 miliónov mariek. Budova bola opancierovaná a vládli tam najprísnejšie bezpečnostné opatrenia. V deň začatia procesu s teroristami (21. mája 1975) uzavreli nad ňou vzdušný priestor a v uliciach hliadkovala jazdecká polícia. Nem­ci považovali vodcov RAF Andreasa Baadera, Ulriku Meinhofovú, Gudrun Ensslinovú a Jana-Carla Raspeho za najnebezpečnejších ľudí v krajine.[4] Ukázalo sa však, že Nemecko nebolo na takýto súd pripravené. Ohľadom väznenia členov RAF totiž už dlho predtým vznikali veľké kontroverzie, keďže väznení teroristi sa snažili budiť dojem, že sú politickými väzňami, čo sa im aj vďaka záujmu médií darilo aspoň u časti spoločnosti. Často držali protestné hladovky. Už predtým (v novembri 1974) na následky jednej z nich zomrel Holger Meins.

Súd neprebiehal hladko. Obhajoba predniesla desiatky námietok proti zaujatosti súdu (85-krát do januára 1977). Aj štát siahol k menej vyberaným prostriedkom. Odvolal takmer všetkých obhajcov, ktorých si vybrali obžalovaní, pokračoval v procese aj za neprítomnosti obvinených a nechal odpočúvať rozhovory obhajcov s ich klientmi.[4]

Napriek prísnemu režimu a väzneniu v samotkách (ako sa neskôr ukázalo tiež odpočúvaných) sa Meinhofová 9. mája 1976 v cele obesila. Špekuluje sa, že dôvodom bolo, že bola ostrakizovaná ostatnými z RAF, predovšetkým Gudrun Ensslinovou, síce menej slávnou, ale v skutočnosti vedúcou postavou RAF. O príčinách jej smrti však vtedy medzi verejnosťou kolovali pochybnosti, mnohí verili, že ju dali zavraždiť nemecké úrady.

Pred začiatkom procesu schválil nemecký parlament Bundestag zmeny v trestnom poriadku, ktoré umožnili aby obhajcovia, u ktorých bolo podozrenie, že pôsobili ako spojky medzi väznenými a druhou generáciou RAF, mohli byť vylúčení z procesu. Bol na to dobrý dôvod. 7 apríla 1977 bol zavraždený Federálny generálny prokurátor Siegfried Buback, ktorý bol zodpovedný za podmienky vo väzení. 28 apríla 1977 sa po 192 dňoch skončil proces rozsudkom, v ktorom boli zostávajúci traja (Baader, Ensslingová, Raspe) odsúdení na doživotie za viacnásobné vraždy, pokusy o vraždu a zosnovanie teroristickej skupiny.

Ako sa neskôr ukázalo, niektoré výpovede proti obžalovaným boli krivé (Karl-Heinz Ruhland, Gerhard Müller) a vedené Nemeckou spolkovou kriminálnou políciou (nem. Bundeskriminalamt - BKA). Obžalovaní sa bránili tím, že bojovali proti vojne vo Vietname a zapojenia sa Nemecka do vojny ako partnera USA, čo spôsobilo, že sa s nimi údajne vo väzení stretli aj agenti americkej CIA aj NSA. Nezhody vo výpovediach, pochybnosti o spravodlivom priebehu procesu, ako aj konšpiračné teórie o smrti niektorých členov RAF prispeli k tomu, že napriek odsúdeniu mali teroristi stále dosť veľa sympatizantov, ktorí sa snažili o ich prepustenie, čo vyvolalo vážnu krízu nazvanú Nemecká jeseň (1977).

Práve v súvislosti s väznením a procesom proti členom RAF vzišla s radov jej odhodlaných sympatizantov druhá generácia RAF, ktorej aktivity súviseli hlavne s pokusom o prepustenie väznených členov. Medzi jej ústredných predstaviteľov patril spočiatku napr. právnik Siegfried Haag, ktorý pôvodne pracoval ako Baaderov a Meinsov obhajca, neskôr to boli hlavne Brigitte Mohnhauptová, či Christian Klar. Aktivity druhej generácie vyvrcholili udalosťami, ktoré sa stali súhrnne známe ako Nemecká jeseň. 30 júla 1977, bol zastrelený Jürgen Ponto, šéf Dresdner Bank. V septembri 1977 uniesli Hannsa-Martina Schleyera, prezidenta Nemeckého zväzu zamestnávateľov a požadovali prepustenie väznených členov RAF. V rovnakom čase skupina arabských teroristov uniesla lietadlo spoločnosti Lufthansa na ceste z Malorky a ich požiadavkou bolo takisto prepustenie členov RAF a tiež dvoch členov Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny. Požiadavky neboli splnené a v noci zo 17. na 18. októbra 1977 na letisku v Mogadiši oslobodila rukojemníkov z lietadla špeciálna protiteroristická jednotka GSG 9. Nasledujúci deň ráno boli vo svojich celách nájdení mŕtvi vodcovia prvej generácie Baader, Ensslinová a Jan-Carl Raspe (Irmgard Möllerová s vážnymi bodnými zraneniami v hrudi prežila). Podľa neskorších vyšetrovaní v noci spáchali samovraždu (sú spoločne pochovaní na cintoríne Dornhaldenfriedhof v Stuttgarte). Unesený Schleyer bol zastrelený a jeho mŕtvola bola nájdená 19. októbra 1977 v kufri auta vo Francúzsku. Skupina neskôr pokračovala v útokoch proti policajným a americkým vojenským cieľom, hoci už v menšej miere. Začiatkom 80. rokov skupinu opustilo mnoho členov, niektorí z nich dostali novú identitu vo Východnom Nemecku. V roku 1982 bolo tiež viacero vedúcich členov zatknutých, vrátane Brigitte Mohnhauptovej a Christiana Klara.

Tretia generácia RAF spustila svoje aktivity v polovici 80. rokov a zamerala sa hlavne na atentáty. Medzi ich obete patrí priemyselník Ernst Zimmermann, člen predstavenstva Siemensu Karl-Heinz Beckurts a vedúci odboru na ministerstve zahraničia Gerold von Braunmühl. Obeťou posledného úspešného atentátu RAF sa 1. apríla 1991 stal Detlev Karsten Rohwedder, riaditeľ štátnej organizácie Treuhand zodpovednej za privatizácie východonemeckých podnikov. V marci 1993 podnikla RAF bombový útok na stavbu novej väznice vo Weiterstadte. Krátko potom mali byť na základe udaní tajného agenta, ktorý prenikol do RAF zatknutí Birgit Hogefeldová a Wolfgang Grams. Pri zatýkaní na stanici v meste Bad Kleinen bol zabitý jeden policajt a Wolfgang Grams, ktorý ho zastrelil, údajne spáchal samovraždu. Po týchto udalostiach RAF už svoje aktivity nikdy neobnovila a podľa faxu poslaného agentúre Reuters 20. apríla 1998 bola definitívne rozpustená. Na zozname najhľadanejších osôb v Nemecku sú stále ešte traja členovia z 3. generácie RAF: Ernst-Volker Staub, Daniela Kletteová a Burkhard Garweg.

Následky útoku z 24. mája 1972

Nasledujúci zoznam neobsahuje všetky násilné činy spájané s RAF (ako napr. náhodné prestrelky s policajtmi, či prepady bánk), ale len plánované teroristické akcie proti konkrétnym cieľom.

• 11. máj 1972 – bombový útok na veliteľstvo americkej armády vo Frankfurte nad Mohanom, 1 americký vojak mŕtvy, 13 zranených
• 12. máj 1972 – útoky na policajné stanice v Augsburgu a Mníchove, 5 zranených
• 16. máj 1972 – bombový útok na auto federálneho sudcu Wolfganga Buddenberga, zranená jeho žena
• 19. máj 1972 – útok na budovu vydavateľstva Axela Springera v Hamburgu, 17 zranených
• 24. máj 1972 – dva bombové útoky na základňu americkej armády v Heidelbergu, 3 mŕtvi vojaci, 5 zranených
• 24. apríl 1975 – 6-členné komando RAF prepadlo západonemeckú ambasádu v Štokholme a zobralo jej zamestnancov ako rukojemníkov, požadujúc prepustenie zadržiavaných členov RAF, akcia sa po záťahu polície skončila smrťou dvoch rukojemníkov a dvoch teoristov
• 7. apríl 1977 – vražda generálneho prokurátora Siegfrieda Bubacka a jeho dvoch spolujazdcov
• 30. júl 1977 – pri pokuse o únos zavraždený riaditeľ Dresdner Bank Jürgen Ponto
• 5. september 1977 – únos prezidenta Nemeckého zväzu zamestnávateľov Hanns-Martina Schleyera, pri únose boli zabití všetci štyria členovia jeho ochranky, samotný Schleyer bol zavraždený 18. októbra 1977
• 13. október 1977 – príslušníci Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny uniesli let Lufthansa 181, nešlo teda priamo o útok RAF, bol však nimi objednaný
• 25. jún 1979 – útok na amerického veliteľa NATO Alexandra Haiga, dvaja jeho bodyguardi zranení
• 31. august 1981 – bombový útok na americkú základňu Ramstein, 14 zranených
• 15. september 1981 – raketometný útok na auto veliteľa pozemných síl USA v Európe, generála Fredericka J. Kroesena, ktorý spolu s jeho troma bodyguardmi vyviazol so zraneniami

Po útoku na základňu Ramstein z 31. augusta 1981

• 18. december 1984 – neúspešný pokus o bombový útok proti dôstojníckej škole NATO v Oberammergau, bomba bola odhalená a zneškodnená
• 1. február 1985 – vražda šéfa MTU Aero Engines Ernsta Zimmermanna v Gautingu
• 8. august 1985 – bombový útok na americkú leteckú základňu Rhein-Main neďaleko Frankfurtu nad Mohanom, 2 mŕtvi a 11 zranených, deň predtým bol kvôli získaniu vstupnej identifikačnej karty unesený a zavraždený americký vojak Edward Pimental
• 9. júl 1986 – zavraždenie manažéra firmy Siemens Karla Heinz Beckurtsa, pri útoku zahynul aj jeho vodič
• 10. október 1986 – vražda tajomníka ministerstva zahraničia Gerolda von Braunmühla
• 30. november 1989 – vražda riaditeľa Deutsche Bank Alfreda Herrhausena, vzhľadom na vysokú sofistikovanosť útoku a alibi podozrivých sa už v súčasnosti RAF neuvádza ako podozrivá z tohto činu, páchatelia ostávajú neznámi
• 1. apríl 1991 – vražda Detleva Karsten Rohweddera v jeho dome v Düsseldorfe
• 27. marec 1993 – 4-členné maskované komando RAF preniklo do novopostavenej väznice vo Weiterstadte, premohlo 10 strážnikov a rozložilo po budove 200 kg výbušnín, ktoré následne odpálili a budovu takmer úplne zničili, útok sa zaobišiel bez zranených, materiálne škody sa odhadujú na vyše 50 mil. eur

Je známe, že minimálne časť teroristov druhej generácie RAF bola tajne podporovaná východonemeckou tajnou službou Stasi, ktorá im umožnila ujsť práve do NDR, kde im poskytla novú identitu. Československé spravodajské služby sa údajne podieľali na druhotnej podpore, napríklad tým, že v prvej polovici 80. rokov umožnili trom teroristom z RAF útek z SRN do NDR cez ČSSR.[5] Podľa tvrdení niektorých autorov však bola rola socialistického Československa (ŠtB) v podpore ľavicových extrémistov v západnej Európe ešte väčšia (vyzbrojovanie a stretnutia s palestínskymi teroristami v Prahe), tieto obvinenia sa však doteraz nepodarilo jednoznačne potvrdiť.

V roku 1994 český maliar Josef Žáček vystavil v pražskej galérii Behémót sériu kontroverzných portrétov hľadaných členov poslednej generácie R.A.F.[6], ktoré vytvoril rok pred tým pri svojom pobyte vo Švajčiarsku a ktoré boli inšpirované udalosťami v Bad Kleinen v júni 1993. Výstava vzbudila veľký ohlas.

1. Der Tod des Benno Ohnesorg, ZDFmediathek (video nemecky)
2. Otto Kovarik: RAF: Vojna 6 proti 60 000 000 (3), blog.sme.sk, 16.6.2012 (upravené 6.7.2012)
3. SERIÁL: Keď Cruyff obral Adidas o pásik. A Nemci boli zrelí do blázinca. Pravda.sk, 2018-05-23. Dostupné online [cit. 2018-05-23].
4. ZSILLEOVÁ, Miriam. RAF - Frakcia Červenej armády | Udalosti | encyklopedia.sme.sk. http://encyklopedia.sme.sk, 27. 4. 2007. Dostupné online [cit. 2018-05-23].
5. PACNER, Karel – Československo ve zvláštních službách (1961 – 1989) díl IV., Themis, 2002, ISBN 80-7312-013-5, s. 478
6. Cyklus obrazů Hledání ve ztraceném prostoru 1993 , kontroverzni sérii portrétů hledaných členů poslední generace R.A.F

• Hnutie 2. júna
• Revolučné bunky
• Červené brigády

• Šárka Daňková: „RAF - Frakce Rudé armády",  Vydavateľstvo: Nakladatelství Lidové noviny, 2007, ISBN: 8071060017

• Kristýna Juroszová: RAF a aktuální diskuze v Německu, UNIVERZITA KARLOVA V PRAZE, FAKULTA SOCIÁLNÍCH VĚD, Institut mezinárodních studií, Bakalářská práce, Praha 2008

• This is Baader-Meinhof

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Frakcia Červenej armády