Ulrike Meinhofová

Ulrike Meinhofová sa narodila roku 1934 v nemeckom Oldenburgu. Jej otec Dr. Werner Meinhof vstúpil do NSDAP v roku 1933 a v roku 1936 sa jej rodina presťahovala do Jeny, kde otec získal miesto riaditeľa múzea. Otec však v roku 1940 zomrel a jej matka sa k ním nasťahovala svoju priateľku, historičku a mierovú aktivistku Renate Riemeckovú. V roku 1946 sa celá rodina presťahovala späť do Oldenburgu, pretože Jena sa stala súčasťou Východného Nemecka pod správou Sovietskeho zväzu. V roku 1952 zmaturovala a začala študovať na Univerzite v Marburgu filozofiu, sociológiu a nemčinu. Ulrikina matka Dr. Ingeborg Meinhofová pracovala ako učiteľka a zomrela na rakovinu v roku 1954. Renate Riemecková sa tak stala pestúnkou pre Ulrike aj jej staršiu sestru. V roku 1957 prestúpila na univerzitu v Münsteri, kde sa zoznámila so španielskym marxistom Manuelom Sacristánom a vstúpila do Socialistického nemeckého študentského zväzu. Angažovala sa v ľavicových a protivojnových organizáciách.

V roku 1959 vstúpila do zakázanej Komunistickej strany Nemecka (KPD) a neskôr začala pracovať v časopise konkret, kde pôsobila ako šéfredaktorka od roku 1962 do roku 1964. V roku 1961 sa vydala za spoluzakladateľa a vydavateľa časopisu konkret Klausa Rainera Röhla.[1] Z ich manželstva vzišli dvojčatá Regine a Bettina, ktoré sa narodili 21. septembra 1962. Meinhofová a Röhl od roku 1967 spolu nežili a rozviedli sa o rok neskôr. Po atentáte na ľavicového študentského vodcu Rudiho Dutschkeho 11. apríla 1968 napísala vplyvný článok, v ktorom vyjadrila podporu protestom. Neskôr v roku 1968, pri písaní o podpaľačských útokoch vo Frankfurte, počas protestov proti vojne vo Vietname sa spoznala s ich organizátormi protestov Andreasom Baaderom a Gudrun Ensslinovou.

Prvá akcia RAF, na ktorej sa zúčastnila, bolo vyslobodenie Baadera z väzenia. Baadera vo väzení navštevovala a spolu s právnikom Horstom Mahlerom a Baaderovou priateľkou Ensslinovou plánovala jeho útek. Baader bol predvolaný 14. mája 1970 do Inštitútu pre sociálne otázky (nem. Deutsche Zentralinstitut für Soziale Fragen), pretože ho tam z väzenia vyžiadala práve Meinhofová pod zámienkou, že potrebuje získať informácie do pripravovanej knihy. Meinhofová a jej ozbrojená skupina, prepadla policajnú ochranku (ťažké strelné poranenie utrpel Georg Linke) a Baader utiekol zo študovne inštitútu oknom.

Útekom Baadera z väzenia vznikla prvá generácia RAF niekedy označovaná ako Skupina Baader-Meinhofová. RAF nebola nikdy formálne založená ale 5. júna 1970 v časopise Agit 883 vyšiel článok s názvom Vybudovať Červenú Armádu, ktorý sa pokladá za jej programové vyhlásenie. V tomto manifeste Meinhofová použila prvýkrát názov RAF a ako logo červenú hviezdu so samopalom Heckler & Koch MP5. Nová organizácia sa nazývala frakcia, pretože sama seba pokladala za súčasť medzinárodného hnutia utláčaných. Frakcia (novinármi nazývaná aj gang) sa rýchlo rozvinula do jednej z najlepšie organizovaných a najúčinnejších teroristických organizácií v západnej Európe. V roku 1970 skupina odcestovala do Jordánska, kde získala vojenský výcvik od palestínskej teroristickej organizácie al-Fatah.[2]

Počas nasledujúcich dvoch rokov až do zatknutia 15. júna 1972 sa Meinhofová podieľala na prepade bánk a bombových útokoch. Skupina pod jej vedením v apríli 1977 zavraždila generálneho prokurátora Nemeckej spolkovej republiky Siegfrieda Bubacka a v júli toho istého roku zastrelili predsedu predstavenstva Dresdner Bank Jürgena Ponta.[3] Vybrali si ich ako obete, pretože sa stali vysoko postavenými, napriek svojej minulosti v NSDAP a Wehrmachte. 

15. júna 1972 sa podarilo nemeckým orgánom Meinhofovú zatknúť.[1] Ďalšie 4 roky strávila vo väzení, kde ju našli 9. mája 1976 obesenú na stoličke. Nemecké úrady dospeli k záveru, že spáchala samovraždu. Časť verejnosti však verí, že úrady sa dopustili vraždy a to aj preto, že odmietli zverejniť úplnú správu o jej pitve. Na žiadosť Meinhofovej sestry bola vykonaná druhá pitva a Medzinárodný výbor pre politických väzňov vytvoril medzinárodnú vyšetrovaciu komisiu, aby preskúmala podmienky jej smrti. V roku 1978 komisia v správe dospela k záveru, že: „Oficiálne tvrdenie, že Ulrike Meinhofová spáchala samovraždu obesením, je neopodstatnené vzhľadom na skutočnosť, že výsledok vyšetrovania odôvodnene vedie k záveru, že sa nemohla obesiť sama. S najväčšou pravdepodobnosťou Ulrike Meinhofová už bola mŕtva predtým, než bola zavesená a existujú varovné príznaky naznačujúce účasť inej osoby na jej smrti.“[4] Oficiálna verzia tvrdí, že samovražda mohla byť dôsledkom ostrakizácie, ktorej obeťou bola Meinhofová zo strany ostatných väznených členov RAF. Meinhofovej príbuzní, priatelia, právnici, spolubojovníci a ďalší dôrazne odmietajú scenár samovraždy. Jej smrť je doteraz predmetom sporov.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ulrike Meinhofová

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ulrike Meinhof na anglickej Wikipédii.