Pitvaroš

Vznik Pitvarošu je úzko spätý s obyvateľmi Nadlaku, Slovenského Komlóša a Békešskej Čaby. Tá existovala už dávno pred vpádom tureckých vojsk a bola v tejto oblasti prvou osadou do ktorej prichádzajú už v roku 1718 desiatky slovenských poddaných z Novohradu a Hontu. Keďže sa relatívne rýchlo stala husto osídlenou, jej obyvatelia spolu s niekoľkými rodinami zo Slovenského Komlóša a Sarvaša založili okolo roku 1880 osadu Nadlak, dnes menšie mesto v Rumunsku. Slovenský Komlóš bol založený ešte skôr, keď v roku 1746 osadníci zo Sarvaša osídlili pustatinu Komlóš. Pretože nových osadníkov prichádzalo čoraz viac a pôdy nepribúdalo, rozhodli sa obyvatelia vyššie spomenutých dedín hľadať iné miesto pre život, ktoré by im ponúkalo lepšie podmienky a najmä viac pôdy. Mnohým novopríchodzím sa už totiž pôda neušla a tak zväčšovali už i tak dosť veľké rady želiarov. Vhodné miesto našli na pitvarošskej pustatine, kam sa v rokoch 1815 až 1816 vybrali najmä títo chudobní slovenskí želiari. Priniesli si so sebou svoj predošlý spôsob obživy, ktorým bolo pestovanie tabaku. Nebola to ľahká práca, ale kvôli svojmu nevýhodnému rozpoloženiu boli donútení ju prijať. Neskôr, keď prestali s tabačiarstvom, začali sa venovať pestovaniu plodín potrebných pre obživu alebo sa nechávali najímať ako pomocníci na veľkostatkoch. Odmietnutie pestovať tabak, v roku 1843, bolo spojené s bojom za vytvorenie urbárskej obce. Pitvarošania sa obrátili so žiadosťou o zrušenie príliš namáhavej povinnosti na kráľovskú erárnu komoru, ba i na samotného panovníka. Komora však odmietala ustúpiť so slovami, že „práva panstva, vyplývajúce z prenájmu pustatiny majú byť zachované v ich plnom rozsahu“. Za neposlušnosť mali byť potrestaní zrušením nájmu, ale v ťažkej situácii sa za nich postavilo župné valné zhromaždenie. Pitvarošania síce prišli o dve tretiny pôdy, na ktorej iní želiari, ochotní podriadiť sa požiadavkám komory, založili osady Albert a Ambróz, ale aspoň sa nemuseli úplne odsťahovať.

Počet obyvateľstva Pitvaroša vzrástol do polovice 19. storočia na dve tisíc. Už v prvom roku osídlenia si Pitvarošania zvolili obecné predstavenstvo, ktoré bolo v tomto období konečne uznané aj komorou. Po upokojení sporu z roku 1843 viedli i naďalej boj o urbár. V roku 1848 sa obrátili na Ministerstvo financií so žiadosťou o presídlenie na inú pustatinu. Keďže sa zdalo, že okolnosti sú im naklonené, v roku 1. mája 1849 opätovne predložili svoje žaloby na ľudovom zhromaždení v Temešvári. Hlavné body sťažnosti zneli : „Obec znášala takmer pol storočia okovy rakúskej nadvlády “ a „…obrovským nájomným, ktoré platili ročne za pustatinu, splatili jej hodnotu snáď i trojnásobne.“ Úspech však nezískali a po potlačení revolúcie ostala obec aj naďalej osadou, platiacou nájomné kráľovskej komore. Odkúpenie pôdy sa jej podarilo dosiahnuť až na základe zákona z roku 1875, podľa ktorého si osadníci mohli kúpiť od štátu pozemky. Nasledujúci rok sa stal v živote obce najvýznamnejším z celého 19. storočia, pretože kúpou pôdy sa splnila dlhotrvajúca túžba jej obyvateľov. Splácanie vysokej ceny pôdy však mnohé sedliacke rodiny, už i tak dosť zadlžené, úplne zničilo a niektorí ju dokonca po niekoľkých rokoch stratili. Situácia v Pitvaroši sa tak kúpou pôdy príliš nezlepšila a zväčšila sa sociálna diferenciácia obyvateľstva.

Začiatok dvadsiateho storočia bol poznamenaný prvými pokusmi o vytvorenie robotníckeho hnutia, vysťahovalectvom do Ameriky a odtiaľ prinesenými novými náboženskými podnetmi. Na prelome storočí bola v obci chudoba a nezamestnanosť horšia než kedykoľvek predtým a v priebehu niekoľkých rokov sa do Ameriky natrvalo vysťahovalo niekoľko desiatok ľudí a iní odišli za more len dočasne, s predsavzatím vrátiť sa zo zarobenými peniazmi. Toto predsavzatie sa nie vždy splnilo, ale tí, ktorí sa vrátili, neraz priniesli do dediny rôzne novoty a zvláštnosti. Jednou z takýchto zvláštností, ktorá výrazne poznačila život v obci bolo založenie kresťanského spoločenstva letnično-charizmatických cirkví Misia apoštolskej viery. Pre mnohých obyvateľov priniesli misionári nádej na lepší život v obnove kresťanskej viery a lásky. Pre utrápených ľudí znamenala útek z tvrdej reality a poskytovala im novú nádej - nádej v Bohu. Jej členovia veľa obetovali pre výstavbu modlitebne a počas bohoslužieb sa v nej úprimne a doslovne modlili za kus mäsa ku chlebu, za pár nových čižiem, atď. Členovia tohoto spoločenstva po presídlení na Slovensko naďalej vyznávali svoju vieru a v súčasnosti sa mnohí z nich, spolu so svojimi potomkami, hlásia k Apoštolskej cirkvi.

Blížiacu sa vojnu mohli Pitvarošania pocítiť na vlastnej koži už v lete roku 1912, keď sa v ich blízkosti odohrali rozsiahle vojenské manévre a dedina bola plná vojakov. Už o dva roky neskôr začali pociťovať skutočné strasti vojny. Front ich našťastie nezasiahol, ale tak ako zvyšok krajiny, aj obyvatelia Pitvaroša trpeli veľkým nedostatkom spotrebného tovaru a odlúčením od svojich synov, manželov a otcov, z ktorých sa 173 do rodnej dediny nikdy nevrátilo a vyše dvesto bolo ranených. Po skončení vojny a krátkej existencii Maďarskej republiky rád nastala nová situácia. Okolie obsadili rumunské vojská a bola zriadená rekviračná rada. Obyvatelia sa pred škodami na hnuteľnom majetku bránili zakopávaním cenností – takmer v každej záhrade bola jama s ukrytými vecami. Toto opatrenie sa ukázalo ako veľmi predvídavé, lebo rumunské vojská pri svojom odchode vzali so sebou množstvo koní, dobytka, obilia a dokonca i poľnohospodárske stroje. Nasledujúce obdobie bolo poznačené celosvetovou hospodárskou krízou a silnou maďarizáciou, prejavujúcou sa nielen v zrušení vyučovania v slovenskom jazyku, ktoré malo v Pitvaroši dlhú tradíciu, ale aj v pomaďarčení mien niektorých obyvateľov.

Druhá svetová vojna sa obce dotkla ešte ničivejšie než prvá. V dedine zostali len ženy, deti a starí ľudia. Povolané boli dokonca ročníky, ktoré bojovali už aj v prvej svetovej vojne. Koniec vojny poznamenala udalosť, ktorá sa stala pre mnohých Pitvarošanov impulzom pre neskoršie vysťahovanie sa na Slovensko. Koncom septembra 1944 sovietska Červená armáda prekročila hranice a posúvala sa smerom na Makov a Orosházu. 26. septembra maďarskí žandári a vojaci ušli z dediny. Obyvatelia obce vediac, že Sovieti sú blízko, údajne vyvesili na kostol bielu zástavu. Sovietske vojská skutočne prišli, no ešte v ten deň boli za podpory nemeckých lietadiel vytlačené maďarskými jednotkami. 2. októbra prišli do dediny maďarskí vojaci s príkazom na jej vyprázdnenie, pričom ich nadávky miestnemu obyvateľstvu mali silný národnostný podtón. V otázke okolností vedúcich k tomuto rozkazu sa literatúra rozchádza s niektorými pamätníkmi, ktorí tvrdia, že maďarskí vojaci prišli do dediny po tom, čo zazreli dve pitvarošské deti na území obsadenom Sovietmi a považovali ich za zvedov. Každopádne, 3. októbra bola dedina vyprázdnená a jej obyvatelia poslúchli vojenský rozkaz a niektorí na vozoch, väčšina však pešo, pohli sa cez premoknutý chotár smerom na Nagyszénás. Tam ich umiestnili na majere a do panských maštalí, kde ich strážili žandári. Po niekoľkých dňoch začala byť situácia kritická, pretože väčšine obyvateľov sa míňali potraviny prinesené z domu. 7. a 8. októbra sa nakoniec po oslobodení Červenou armádou Pitvarošania začali vracať do svojich domovov.

Napriek komplikovanej životnej situácii a neľahkým podmienkam Pitvarošania pochopili dôležitosť vzdelania a istého duchovného aspektu vo svojom živote. Tak ako snáď vo všetkých dedinách, ale neraz aj mestách 19. storočia, i tu sa kultúra sústreďovala okolo školy a kostola. Prvého učiteľa si zvolili krátko po výstavbe obce, v roku 1824. Vtedy na vyučovanie postačoval súkromný dom, pretože tu žilo stále pomerne málo obyvateľov. Už v roku 1832 však bolo potrebné postaviť samostatnú školskú budovu a pretože počet obyvateľstva stále prudko narastal, v roku 1846 sa škola presťahovala do väčšej novostavby. Spolu so slovenským učiteľom pôsobil vo všetkých dolnozemských dedinách ako silne stmeľujúci faktor aj kňaz. Pitvaroš bol po problematických skúsenostiach so životom v nábožensky zmiešaných obciach založených ešte v 18. storočí, osídlený len evanjelikmi. Prvú modlitebňu si postavili v roku 1834 a roku 1872 sa pustili aj do výstavby kostola, ktorá im trvala desať rokov. Ako všetci evanjelici, aj dolnozemskí Slováci používali počas služieb Božích biblickú češtinu a modlitebný spevník Tranoscius, ktorý si mnohí priniesli ešte zo svojich pôvodných domovov, a pretože bol zvyčajne opatrovaný s veľkou úctou, v niektorých rodinách sa zachoval až do dnešných čias. Skutočný kultúrny život však do Pitvaroša prišiel až na začiatku 20. storočia. Pričinil sa o to miestny učiteľ Pavol Veselovský, ktorý v roku 1907 založil populárny spevokol a o rok neskôr ešte obľúbenejší divadelný krúžok. Prvou hrou, ktorou sa ochotníci predstavili bol Škriatok. Do roku 1914 stihli nacvičiť viacero predstavení, z ktorých najväčší úspech zožal Kamenný chodníček od Ferka Urbánka.

Obdobie rokov 1914 – 1918 znamenalo stagnáciu pre akékoľvek kultúrne úsilie. Vzápätí po skončení vojny však P. Veselovský obnovil divadelnícku činnosť aj spevokol. Po nástupe maďarizačných tendencií však bolo slovenské divadlo zrušené. Nečinnosť divadelného krúžku aspoň čiastočne kompenzovali rozličné hudobné zoskupenia. Pitvarošská dychová kapela, založená pánom Veselovským už v roku 1883 a pôsobiaca do roku 1947, sa stala známou nielen doma, ale aj v okolitých slovenských obciach. Hrávali najmä na ľudových veseliciach a svadbách, ktoré v Pitvaroši aj v prvej polovici 20. storočia trvali tri dni a bývali veľmi honosné. V roku 1930 vznikol tamburášsky súbor, ktorý sa čoskoro zmenil na sláčikový. O sedem rokov bol založený prvý balalajkový súbor, ktorý hral veľa slovenských piesní. Noty mali od hudobníkov zo Slovenského Komlóša, ktorí ich tajne získavali zo Slovenska. V rokoch 1935-1936 bol Ondrejom Franciscim obnovený aj spevokol. Po skončení druhej svetovej vojny sa obnovilo vyučovanie v slovenčine. Pretože maďarskí učitelia cez vojnu dedinu opustili, vyučovať začali miestni študenti. Veľkou pomocou im boli slovenské učebnice privezené z rumunského Nadlaku, vzdialeného len asi šesť kilometrov. Riaditeľom školy sa stal farár Bulík, Slovák zo Sarvaša, ktorému pre jeho národniarstvo biskupský úrad zakázal vykonávať kňazskú činnosť. V rokoch 1945–47 odišlo z Pitvaroša do Česko-Slovenska niekoľko mladých ľudí s cieľom ďalej študovať.

Keď Benešove dekréty vytvorili možnosť presťahovať sa do Československa, bol Pitvaroš spomedzi slovenských obcí v Maďarsku prvý, ktorý sa v roku 1946 prihlásil na - presídlenie. 11. apríla 1947 odišiel z dediny prvý transport presídlencov a do 14. mája ju opustilo spolu 2442 osôb, čiže asi dve tretiny všetkého obyvateľstva. Na Slovensku sa Pitvarošania pôvodne usídlili v obciach Senec, Sládkovičovo,Sereď, Veľké Úľany, Reca, Malá a Veľká Mača.

1. Exonymá obcí [online]. Bratislava : Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, rev. 2011-06-01, [cit. 2015-08-01]. Dostupné online.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pitvaroš