François Villon

Villon pochádzal z chudobných pomerov. Otca stratil ešte v detstve, jeho matka žila ešte v období, keď mal François tridsať rokov. Ujal sa ho jeho strýko, vzdelaný kňaz Guillaume de Villon, ktorý mu vo veľmi mladom veku (12 rokov) umožnil absolvovať štúdium umení na parížskej Sorbonne. Roku 1449 sa Villon stal bakalárom a roku 1452 magistrom.

Po absolvovaní Sorbonny sa z neho stal sveták. Rád sedel v hostincoch, zabával sa so ženami a zúčastňoval sa rôznych krčmových bitiek. Bol kumpánom rôznych dobrodruhov z parížskeho podsvetia, výtržníkom, bitkárom, zlodejom... Jeho život bol plný škandálov, útekov pred spravodlivosťou a pobytov vo väzení. Mal však styky s najvyššou francúzskou vrstvou, ktoré mu pomáhali dostať sa na slobodu pri prípadných uväzneniach, niekedy aj spod šibenice. Prvý veľký incident absolvoval, keď pri súboji smrteľne zranil mnícha Sermaisa, za čo mu hrozil trest smrti. Ušiel z Paríža do Orleansu. Dostal však amnestiu od kráľa Karla VII. Po návrate do Paríža sa zúčastnil vykradnutia študentských ubytovní. Po jeho vyhostení z Paríža roku 1463 sa stratili všetky správy o ňom.

Ilustrácia (drevoryt) knihy François Villon:
Veľký testament (1489)

Život a dielo Françoisa Villona je stálou inšpiráciou pre literárnu, prekladateľskú, či divadelnú tvorbu. Počas väznenia napísal podstatnú časť zbierky básní, ktoré nazval Testamenty, ktoré mali dve časti: Malý testament, v ktorom sa lúčil sa so svojimi priateľmi pri odchode z Paríža a Veľký testament, ktorý je spomienkou na mladosť, lásku, študentskú veselosť... Villon svoj strach zo smrti zakrýva iróniou. Jeho básnické príbehy sú viazané na témy parížskej krčmovej spodiny i palácovej šľachty, často ide o odkazy jednotlivým osobám.

Vo svojom diele kritizuje spoločnosť, dokázal aj zo vznešených stredovekých tém urobiť paródiu. Vysmieval sa z pastierskej poézie písanej šľachtou. Považoval ju za pokrytecké diela, nakoľko autori žili v mestách v luxuse a o vidieku nemali poňatia. Jeho verše sú drsné, pôsobia starobylo. V jeho dielach bojuje dobro so zlom, vážnosť s vtipnosťou, pobožnosť s cynizmom, pocit z krutej reality života sa strieda s prežívaním jeho darov. Do svojich diel Villon zašifroval osudy neznámych ľudí, ale aj mená svojich priateľov, či nepriateľov.

Najcharakteristickejšími odkazmi, ktoré nájdeme vo Villonových básňach sú „carpe diem“ (Užívaj dňa), „ubi sunt“ (Kde sú tí, čo tu boli pred nami?), „memento mori“ (pamätaj na smrť) a "danse macabre" (smrť všetkých spája).

Niektorými literárnymi kritikmi je Villon označovaný za prvého prekliateho básnika.

François Villon písal verše pod pseudonymom Vaillan. Známe sú aj jeho balady, ktoré boli zložené zo štyroch slôh. Prvé tri sú zo 7 až 12 veršov a posledná je zložená z piatich veršov. Táto forma veršovania sa po ňom nazýva villonská balada.

Pre Villona je typický oxymoron - básnický obraz, kde spája nezlučiteľné.

O znovuobjavenie vo svojej dobe takmer neznámeho Villona, sa v 16. storočí zaslúžil francúzsky renesančný básnik Clément Marot.

Roku 1960 grécky umelec NONDA (s podporou vtedajšieho francúzskeho ministra kultúry André Malrauxa) venoval celé divadelné vystúpenie jedného herca Françoisovi Villonovi. Na scéne boli sochy, drevorezby a predmety venované Villonovi a obrovské, desať metrov vysoké plátno s nápisom Hommage à Villon (Pocta Villonovi) na ktorom bol zobrazený básnik na hostine so svojimi konkubínami.

Citát z knihy François Villon" Dielo, vydavateľstvo TATRAN, rok 1981, editor: Dr. Anton Vantuch, podľa filologickej interpretácie starofrancúzskeho textu Dr. Jozefa Felixa, zo zbierky balád „Kodicil” prebásnil Ivan Mojík:

• François Villon: Malý testament (preložil Ján Kostra)
• François Villon: Veľký testament (preložil Ján Smrek)
• Balady v žargóne
• Rôzne básne (väčšinou formou villonskej balady a ronda)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému François Villon.

• The Société François Villon
• Biografia, Bibliografia, Analýzy... (francúzsky)