Nemecký idealizmus

Johann Gottlieb Fichte

Johann Gottlieb Fichte (1762 - 1814) reagoval na Kantov protiklad subjektívneho a objektívneho sveta (sveta Ja a sveta daností). Snažil sa prekonať dualizmus teoretického a praktického rozumu v Kantovom ponímaní, pričom dôraz kládol na praktický výkon a činnosť Ja. A teda vychádza nie z púheho faktu vedomia človeka, ale skôr zo skutku a konania ľudí. Ja je reálnou aktivitou, uskutočňuje seba samého prostredníctvom slobodnej činnosti. Nič mimo takéto činné Ja nie je relevantné, takže ani objektívny svet ako vec sama osebe nie je ničím iným, len akýmsi "nie-Ja", ktoré si voči sebe samému kladie naše vlastné činné Ja. Všetko, čo má nejaké opodstatnenie, sa nachádza v ľudskom Ja, vedomí a činnosti, praktickom rozume. Subjekt je teda absolútny, tvorivý, zvrchovaný a slobodný.

Zatiaľ čo sa Kantove nazeracie apriórne formy vzťahovali len na ľudskú zmyslovosť, Fichte tvrdil, že človek je schopný aj intelektového nazerania. Tým, že sme si istí samými sebou v akte vedomia, reflexívne sa vzťahujeme sami k sebe, čo Fichte označuje ako netematické intelektové nazeranie samého seba bez nutnosti svedectva zo zmyslových orgánov. Vedomie sa takto konštituuje aj bez senzuálnej skúsenosti, pričom v úplne postačujúcom intelektovom nazeraní vnímame svoje seba-uskutočňujúce Ja ako absolútnu realitu. Táto skutočnosť vie poslúžiť ako apriórne východisko pre odvodenie filozofického systému, čím dochádza k obratu v celej transcendentálnej filozofii.

Objavom absolútneho a slobodného Ja Fichte postavil proti sebe determinizmus na jednej strane a slobodu človeka na druhej strane. Podľa Fichteho človek nie je podrobený vonkajším okolnostiam; spoločenský, ba aj prísny prírodný determinizmus už stráca svoje miesto. Fatalizmus sa mu zdá ako prázdna filozofia. Obmedzenie zo strany Kantovho objavu "veci osebe" Fichte postulátom intelektového nazerania vlastného absolútneho Ja podľa svojich myšlienok prekonal. Všetok svet "Nie-Ja" je iba produktom sebaurčujúceho Ja, takže ak narazíme na protiklady, treba ich vnímať ako produkt vlastného rozumu, a teda ich ako antitézy postaviť k tézam, aby sa vzápätí mohlo pristúpiť k ich zjednoteniu v syntéze. Začlenením syntézy ako metódy klasického idealizmu sa otvoril vo filozofii priestor pre dialektické špekulácie, dôkladne systematizované neskôr Schellingom a Hegelom.

Schelling vo svojich prvých dielach nadväzuje na rozmach prírodovedných teórií svojej doby. Pozorne sledoval nové objavy v chémii, biológii a fyzike, pričom vo svojej filozofii chcel prírodovedné poznatky zjednotiť prostriedkami filozofickej špekulácie, aby tak umožnil predstaviť prírodu ako dynamický celok. Dynamika prírody podľa neho ukazuje na účelnosť univerza, ktorého vývoj nie je zďaleka ani slepý, ani náhodný, ani len čisto mechanický. Vývoj prírody je v zásade samohybný, smerujúci od objektívneho neuvedomeného procesu k životu vedomej identity nášho Ja. Vývin prírodného celku smeruje teda k naplneniu účelu: už od prvých prejavov prírodných síl je zameraný na vytvorenie inteligencie. Filozofické zovšeobecnenie prírodných procesov má mať v Schellingovom podaní za úlohu tzv. naturfilozofia. Tá študuje, ako príroda prostredníctvom jednotlivých vývinových stupňov dospieva k duchu, k inteligencii. Naturfilozofia dokladá, že na každom stupni stoja proti sebe dve protikladné sily, ktorých syntéza prechodom na vyšší stupeň pôvodné polarity prekonáva. Takýto naturfilozofický názor sa v nemeckej idealistickej filozofii nazýva dialektikou vývoja.

Schelling sa však nezaoberal len prechodom od objektívneho k subjektívnemu, keď popisuje účelový zrod inteligencie v procese vývoja prírody. Prezentuje aj systém transcendentálneho idealizmu, v ktorom sa východiskom stáva subjekt a z neho sa Schelling pokúša odvodiť základné určenia vonkajšieho sveta. Je možné povedať, že naturfilozofia a transcendentálny idealizmus predstavujú dva póly Schellingovej filozofie, pričom oba sledujú buď prechod od objektu k subjektu, alebo prechod od subjektu k objektu. Tieto dva póly dokladujú, že príroda je sama osebe inteligentná a speje k uvedomeniu sa v ľudskom rozume, zatiaľ čo sám subjekt prostredníctvom svojho rozumu sa akoby "vteľuje", pretavuje do objektívnej prírody svojím všestranným inteligentným a slobodným ovplyvňovaním. Jedinou skutočnou realitou je teda v podstate rozum ako taký, inteligencia, duch, v ktorom sa zjednocuje aj subjekt, aj objekt. Schellingova filozofia je takto významným stotožnením subjektívneho a objektívneho. Schelling takto vymanil nemecký klasický idealizmus zo sféry subjektívneho rozumu, ako to pôvodne pertraktovalo Fichteho myslenie.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel

Hegel ako pokračovateľ filozofie totožnosti subjektívneho a objektívneho využíva vo svojom myslení antitetický zákon, ktorého dialektickou schémou je triáda "téza - antitéza - syntéza". Identita subjektu a objektu v rozume resp. absolútne je nedokončenou špekuláciou, nakoľko základom absolútna (pojmu, idey, rozumu) musí byť niečo obsažné, z čoho sa dajú vyvodzovať konkrétnosti a danosti. Podľa Hegela Schellingov pojem absolútna je prázdny a príliš abstraktný. Podstata absolútna je práve vyjadriteľná v procese vývoja - nemožno ju považovať za zavŕšenú a hotovú, lebo by sme ju vytlačili z oblasti obsahovej rozmanitosti sveta, a tak by svet nemohol byť jej vlastným prejavom. Absolútna idea sa teda "stáva", resp. dialekticky sa vyvíja v spomenutých triadických cykloch. Hegel odmieta formálny princíp protirečenia; skôr vidí v protirečeniach nevyhnutné štádium myslenia a prechod na vyšší stupeň poznania. Zatiaľ čo um (nem. Verstand) sa snaží protirečeniam vyhnúť, rozum (nem. Vernunft) myšlienky vytrháva z nehybnosti a za základ pohybu vníma spor (tézy a antitézy). Hegel však nepostuluje proces vývoja pojmu a idey ako nekonečný, lež vidí zavŕšenie idey v účele celého dialektického vývoja. Ním je vyvodenie všetkých skutočných obsahov z idey tak, aby sa preukázalo, že všetka realita je rozumová.

Prakticky takto Hegel vybudoval noetickú základňu pre svoje ďalšie systematické filozofovanie. Syntézou kontradikcie subjektu a objektu je podľa neho všeobecný duch, všeobecný rozum a idea, v ktorej sa subjektívne a objektívne zjednocuje a prekonáva. Človek sa svojím myslením stáva súčasťou všeobecného ducha, jeho vedomie je čiastkou vedomia svetovej idey. Keďže už ľudstvo rozpoznalo úroveň absolútna, môže sa iniciovať systematická dedukcia obsahov skutočnosti z idey (absolútna), čo je vlastne programom vied.

Vývoj absolútneho ducha možno sledovať v stopách logiky, ktorú Hegel chápe ako náuku o ontologických kategóriách, systematizujúcich objektívne myslenie, ďalej v stopách prírodovedy, ktorá však odhaľuje, že vonkajšie, časovopriestorové znázornenie idey v prírode nedovoľuje v plnej miere prejaviť jej duchovný charakter. Napokon vrcholom vied je filozofia ducha, v ktorej ľudstvo rozpoznáva, že absolútny duch sa uvedomuje v ľudskom rozume a stelesňuje sa v ľudskej spoločnosti, resp. v spravodlivom a slobodnom štáte (konkrétne vrcholí v Pruskej konštitučnej monarchii). Do najvyššej formy sebapoznania prichádza svetový duch následne prostredníctvom umenia, náboženstva a filozofie.

• nemecká filozofia

• Coreth, Emerich; Ehlen, Peter; Schmidt, Josef (2003), Filosofie 19. století (1 vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN 80-7182-157-8
• Bocková, Anna; Ďurajková, Daniela; Feketeová, Katarína; Sakáčová, Zuzana (2004), Náuka o spoločnosti: Príprava na maturity a prijímacie skúšky na vysoké školy (3 vyd.), Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, ISBN 8010003883
• Störig, Hans Joachim (2000) [1950] (cs), Malé dějiny filosofie (7 vyd.), Kostelní Výdří: Karmelitánské nakladatelství, ISBN 8071925004
• Kol. autorov (2002), Filosofický slovník (2 vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN 80-7182-064-4

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.