Transcendentálny idealizmus

Transcendentálny idealizmus je Kantov kritický idealizmus a idealizmus jeho pokračovateľov. Ide najmä o špecifickú teóriu poznania (epistemológiu), ktorá skúma možnosti skúsenosti a poznania subjektu prostredníctvom tzv. transcendentálnej metódy, a teda pomocou pochopenia východzej a apriórne danej štruktúry skúsenostného aparátu vedomia človeka. Kant obrátením sa k podmienkam skúsenosti hľadal odpoveď na možnosť pravdivého, nutného a všeobecného ľudského poznania, ako aj na možnosť poznania metafyzického charakteru, ktorých možnosti dosiahnutia ľudským vedomím pred ním spochybnil najmä skeptický osvietenský filozof David Hume.[1]

Immanuel Kant (1724 – 1804), tvorca hlavnej a prvotnej koncepcie transcendentálneho idealizmu.

Záverom Kantovej reakcie je epistemológia tzv. idealizmu, nakoľko objavil idey, ktoré majú byť základnými podmienkami všetkej možnej ľudskej skúsenosti, a zároveň trascendentálneho idealizmu preto, lebo zistenie týchto podmienok je dané transcendentálnym (kopernikánskym) obratom – nie objekty poznávania definujú našu skúsenosť, ale štruktúra nášho skúsenostného aparátu definuje, ako sa nám budú objekty poznávania javiť (tzv. fenomén – javenie pre nás; nem. für uns).[2] Poznanie objektov, ako sú samé osebe (nem. Ding an sich), teda zostáva nemožné. Tým sa aj určuje kladná odpoveď na možnosť prírodovedeckého platného a pravdivého poznania, pretože je možné zoskupovať závery a súdy z empirických výskumov a experimentov (tzv. syntetický charakter súdu, rozširujúci poznanie), ale vzhľadom na to, že ide len o opis a syntentiku javov, ktoré sú predsa definované naším apriórnym poznávacím aparátom, môžeme týmto opisom a syntetike prisúdiť charakter nutnosti a všeobecnosti u všetkých ľudí (tzv. syntetický súd apriori).[3] Teoretická metafyzika je však nemožná, pretože nesumarizuje javy, lež ašpiruje vyjadrovať sa k veci osebe. Východiskom môže byť len praktická metafyzika, v ktorej rozum rozpoznáva všeobecné a nutné (apriórne) idey, regulujúce našu skúsenosť, a to bez toho, aby rozhodol o tom, či k oným ideám prislúcha aj reálne jestvujúca vec sama osebe[2] (idea slobody, idea nesmrteľnosti, idea Boha). Okrem toho vo všeobecnosti je metafyzika možná práve len ako skúmanie apriórnych podmienok skúsenosti a poznania, nakoľko ani u Kanta sa rozum nevie s istotou vyjadriť o niečom neempirickom mimo toho, čo sa apriórneho pred-empirického premieta do javenia empirického. Metafyzika má teda v epistemológii Kantovho idealizmu transcendentálny charakter, pričom jej Kant priznáva dôležitý mravný význam, stavajúc ju do pozície meta-morálky.[4]