Michaél Psellos

Michaél Psellos (iné prepisy: Michael Psellos[1][2], Michal Psellos[3][4], Michail Psellos[5], alebo Michal Psellós[6], starogr. Μιχαὴλ Ψελλός – Michaél Psellos, lat. Michaël Psellus; * 1018[2] Konštantínopol[7] – † 1078[2]/po 1081[1]/1096)[2], Konštantinopol) bol byzantský mních, rétor, právnik, filozof, najvýznamnejší systematik byzantskej filozofie, polyhistor, literát a politický činiteľ. Jeho pôvodné meno bolo Konštantín. Za vlády cisára Konštantína IX. Monomacha viedol Konštantínopolskú univerzitu a bol mu udelený titul hypatos tón filosofón (konzul filozofov).[1]

Michaél Psellos
Byzantská filozofia
Stredoveká filozofia

Michael Psellos a Michael VII. Dukas
Biografické údaje
MenoMichael Psellos
Narodenie1018, (Konštantínopol)
Úmrtie1078/po 1081/1096 Konštantínopol (?)
Dielo
Škola/tradíciaByzantská filozofia
Oblasť záujmurétorika, teológia, logika, právo, epistemológia, etika, politická filozofia, história
Význačné myšlienkylogický štvorec
Ovplyvnený
Ovplyvnil
Odkazy
Michaél Psellos
(multimediálne súbory na commons)
 Biografický portál

Život

Michael Psellos sa narodil ako tretie dieťa priemernej meštianskej rodiny pravdepodobne v Konštantínopole. Vychovávaný bol svojou vzdelanou a nábožnou matkou Theodotou, ktorá dbala na to, aby bol aj Psellos vychovávaný k zbožnosti a rozumnosti.[8] Ako päťročný začal v Konštantínopole navštevovať nižšiu školu, ktorú ukončil ako osemročný. Psellova rodina chcela, aby sa Psellos venoval remeslu, proti čomu výrazne vystúpila jeho matka, podľa Psella údajne vedená mystickými zážitkami.[8] Psellos teda pokračoval v štúdiách. Pretože však Psellova rodina potrebovala peniaze na veno Psellovej staršej sestry, Michael sa ako zhruba šestnásťročný stal pomocníkom provinčného sudcu. Po nečakanej smrti Psellovej sestry sa Michael vrátil do Konštantínopola, kde pokračoval v štúdiách. Jeho učiteľom bol významný byzantský učenec Ján Mavrópous. Počas štúdií sa spoznal s neskoršími patriarchami Konštantínom Lauchoudom a Jánom Xifilinom. Po ukončení štúdií opäť pracoval v štátnej správe, tentoraz ako sudca. Po ľudovej revolúcii proti Michalovi V. sa v roku 1042 vrátil do Konštantínopola, kde ako nižší sekretár (ὑπογραμματεύς) započal svoju kariéru v cisárskej kancelárii. Počas vlády Konštantína IX. Monomacha sa stal vedúcim učiteľom na Konštatínopolskej univerzite, kde za svoju činnosť od cisára získal titul konzul filozofov (ὕπατος τῶν φιλοσόφων, hypatos tón filosofón).

Krátko pred koncom vlády Konštantína Monomacha (1054) Psellos pre podporu cisárovho plánu na zmier so Západom upadol do nemilosti a rozhodol sa odísť z cisárskeho dvora do kláštora na hore Olymp v Bytýnii. Tu prijal svoje mníšske meno Michael. Na cisársky dvor sa vrátil na pozvanie cisárovnej Theodory, počas ktorej vlády pôsobil ako dvorský minister. Svoju pozíciu si udržal aj za vlády Michala VI. a svoj význam preukázal pri nástupe Izáka I. Komnena a Konštantína Duka na cisársky trón. Neskôr spolu s cézarom Jánom Dukom pomáhal cisárovnej regentke Eudokii. V nasledujúcom období Psellov vplyv pre cisársky prevrat upadol. Na výslnie dejín sa na krátku dobu znovu dostal po zajatí a neskoršej smrti Romana IV., keď sa moci ujal Michal VII., ktorého učiteľom Psellos bol. Psellos však krátko na to znovu upadol do nemilosti a musel sa stiahnuť do ústrania, kde zvyšok svojho živote prežil v skromných podmienkach.[9][1]

Učenie

Byzantská filozofia nikdy neinklinovala k aristotelizmu tak ako západné kresťanské učenia a i napriek odporu niektorých ortodoxných cirkevných autorít sa byzantskí myslitelia skôr opierali o Platóna. Psellos podobne ako jeho učiteľ Ján Mavrópous taktiež obracal svoje štúdium na Plátónove dialógy a na učenie jeho žiakov - najmä novoplatonikov. Predovšetkým Prokla, Psellos chápal ako predstupeň ku kresťanskému učeniu. Psella označujú ako kresťanského humanistu, ktorý organicky spájal antickú a kresťanskú tradíciu. Pre poznanie systému Psellovho filozofického myslenia sú dôležité jeho komentáre ku Gregoriovi z Nazianzu a ďalším cirkevným otcom. Psellos sa zaujímal aj o iné prírodné vedy, najmä o matematiku a logiku. Psellos navrhol logický štvorec. Bol presvedčený, o tom, že prírodné javy sa riadia prírodnými zákonmi a možno ich vysvetliť rozumom, avšak zároveň tento racionalizmus spájal s teologickým a stredovekým myslením.[10] Psellos sa snažil filozofiu podľa platónskeho vzoru systematizovať, rozdelil ju na dve časti - prvú bez citu, rozumovú a druhú spoločenskú - vyznačujúcou sa láskou k človeku. Výrazne odmietal astrológiu.[8]

Psellovo učenie sa viackrát dostalo do rozporu s inými byzantskými autoritami, ktoré sa zväčša pridŕžali pre Byzantskú ríšu typického mysticizmu. Dokonca bol svojim bývalým priateľom, neskorším patriarchom Xifilinom obvinený z pohanstva - helénizmu, na čo Psellos reagoval plamennou obhajobou svoje snahy o prepojenie Platóna a kresťanského učenia.[10] Jeho žiak a nástupca Ján Italos v učení platonizmu zašiel ešte ďalej a z helénizmu bol aj verejne obvinený a postihnutý cirkevnou kliatbou.

Compendium mathematicum (Prehľad matematiky) 1647

Významné diela
  • historiografia: Chronografia (aj Chronographia[2], Letopisy), Historia syntomos
    • Chronografia je Psellovým vrcholným dielom a predstavuje jedno z najlepších byzantských historických diel. Zachytáva udalosti rokov 976 (začiatok vlády Bazila II.) až 1078 (koniec vlády Michala VII.). Dielo pútavo podáva informácie nielen o politickom dianí v krajine, ale aj o osobnostiach byzantských cisárov a cisárovien, či ich obľúbencov.[1]
  • filológia: Homérove alegórie, Alegória o sfinge, Právnická terminológia, Prehľad zákonov (veršovaný) Zbierka rétorických myšlienok,...
  • filozofia: O Platónových ideách, Zhrnutie podľa Aristotelovej logiky Komentár k Aristotelovej fyzike, Krátka prednáška o chaldejských dogmách,...
  • teológia: Stvorenie sveta za šesť dní, Komentár k spisom Gregora Naziánskeho, Komentár k spisom Bazila Veľkého, komentár k spisom Gregora z Nyzy, O názvoch žalmov, Timotheos é peri daimonón (Timotheos alebo a démonoch) - autorstvo posledného býva spochybňované[10],...
  • teologicko-filozofické dielo : Didaskalia pantodapé (Všelijaké učenie[1]/Celé učenie[2])
  • matematika: O geometrii, Prehľad matematiky
  • medicína: Stručný prehľad lekárskych vied, O kúpaní, O nových názvoch chorôb
  • diela o vojne: Vojenská taktika
  • epitafy: pre: Michaela Keroularia, Konštantína III. Leichouda, Ján Xifilina, jeho matku Theodotu...
  • homílie, hagiografie, liturgické hymny, dogmatické, exegetické spisy,..
  • asi 500 listov[1]

Referencie
  1. Psellos, Michael In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 407.
  2. Psellos In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. 1. vyd. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 286.
  3. Slovenské pohľady. Martin : Matica slovenská, 2006. Dostupné online. S. 48, 122.
  4. Historický časopis. Zväzok 29. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1981. Dostupné online. S. 585.
  5. FERKO, Milan. Veľkomoravské záhady. Bratislava : Tatran, 1990. Dostupné online. ISBN 978-80-222-0195-7. S. 143.
  6. ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2016. 224 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 55.
  7. PSELLOS, MICHAEL In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1754 – 1755. (po anglicky)
  8. DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2009. 246 s. ISBN 978-80-8061-373-0. S. 216.
  9. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. 1. vyd. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 245 – 246.
  10. DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. ISBN 80-7021-034-6. Kapitola Vývoj teologie a filozofie, s. 189 – 194. (český jazyk)

Ďalšia literatúra
  • PSELLOS, Michael. Chronografie : (976 – 1077). Preklad Jaroslav Skalický. 1. české vyd. Stará Ríša na Morave : Marta Florianová, 1940. 268 s. (Dobré dílo; zv. 139.)
  • PSELLOS, Michal. Byzantské letopisy. 2. české vyd. Praha : Odeon, 1982. 352 s.
  • DE LIBERA, Alain. Středověká filosofie. Preklad Martin Pokorný. 1. české vyd. Praha : OIKOYMENH, 2001. (Dějiny filosofie.) ISBN 80-7298-026-2. S. 40 – 44.

Pozri aj

Iné projekty
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.