Persius

Persiov život možno čiastočne rekonštruovať na základe životopisu pochádzajúceho pravdepodobne od gramatika Valeria Proba. Jeho otec zomrel, keď mal Persius iba šesť rokov. Vo veku 12 alebo 13 rokov bol poslaný v súlade s rímskymi štandardmi vzdelania na štúdia do Ríma, kde ho vyučovali poprední odborníci svojich oborov – gramatik Quintus Remmius Palaemon, rečník Verginius Flavus a stoický filozof Lucius Annaeus Cornutus, vychovávateľ iného významného literáta doby, Marca Annaea Lucana. Vďaka týmto stykom vstúpil Persius do prostredia rímskej intelektuálnej elity, ku ktorej sa radili ešte filozof a štátnik Seneca a básnik Caesius Bassus. Obzvlášť priateľstvo medzi Persiom a Lucanom sa malo stať veľmi silné. Ďalším Persiovým životným spoločníkom, ktorý ho sprevádzal na jeho cestách, sa stal spisovateľ Thrasea Paetus.

V mladosti Persius údajne zložil praetextu a niekoľko básní menšej kvality. Po prečítaní diela veľkého satirika Lucilia sa rozhodol obrátiť sa k tvorbe satiry. Životopisec o ňom tvrdí, že písal len málo a pomaly (scriptavit et raro et tarde). Náhla smrť roku 62, vo veku 27 rokov, mu nedovolila svoje dielo dokončiť. O vydanie Persiových satír sa postaral jeho učiteľ Annaeus Cornutus a priateľ Caesius Bassus. Satiry sa okamžite po vydaní stretli s úspechom.

Dôveryhodnosť anonymného Persiovho životopisu je, podobne ako v prípade každého takéhoto životopisu, pochybná. V určitých bodoch sa ale zdá podávať taký obraz básnika, ktorý súhlasí s tým, čo o sebe prezrádza Perisus v svojom diele. Početné odkazy na satirikov predošlého obdobia a na literatúru vôbec dokazujú, že na svoj vek bol Persius veľmi sčítali. Takto ho zobrazuje i životopisec, podľa ktorého bol Persius utiahnutý mladý muž, milovník literatúry, ktorý vlastnil veľké množstvo kníh (na smrteľnej posteli ich odkázal svojmu učiteľovi Cornutovi).

Spomedzi troch ďalších predstaviteľov rímskej satiry, Lucilia, Horatia a Iuvenala, Persius zdieľa najviac spoločných čŕt s Horatiom, ktorého tvorba ho výrazne ovplyvnila (napríklad mená postáv Persiových satír sú prevzané od Horatia). Persiovi je vlastný aj Horatiov šetrný, moralizujúci štýl. Satira sa nestáva prostriedkom osobného útoku proti spoločnosti, ale vyjadrením vlastných filozofických postojov. Na jednej strane v nej stojí básnik-filozof, ktorý sa pokúša poučiť svoje publikum, na strane druhej hlúčik hlupákov, ktorí sa filozofovmu moralizovaniu vysmieva. Vzniká tak schéma rozhovoru, v ktorom adresát odmieta morálne pravdy, tým sa znemožňuje a potvrdzuje ich pravdivosť. Persiove filozofické postoje sa blížia stoicizmu, ako ho hlásal Seneca, takže básnik musel byť oboznámený so Senecovým učením.

Senecu pripomína Persiovo dielko ešte v jednom ohľade, a to jazyku. Obaja autori Neronovho obdobia stavajú na prirodzenom jazyku hovorovej reči (v kontraste s Ciceronovskou uhľadenou latinčinou rétorického prednesu), nechýba im expresívnosť a skratkovitosť, ktorá v Persiovom prípade prechádza až do nečitateľnosti. Persius rád používa novotvary a neobvyklé asociácie.

Persiove satiry pozostávajú z prológu (niekedy uvádzaného na konci zbierky ako epilóg) písaného cholijambom, metrom útočnej poézie, a šiestich satír zložených v daktylskom hexametre. Témami jednotlivých satír sú:

• kritika mondénnej literatúry a jej autorov, ktorí bažia po sláve
• falošná zbožnosť a filozofická otázka, čo je správne žiadať od bohov
• márnivý život mládeže, básnik-filozof odporúča adresátovi-mladému bohatému mužovi, aby sa pridržiaval zásad stoicizmu
• potreba poznať sám seba (nosce se ipse) pre tých, ktorí chcú pôsobiť vo verejnom politickom živote
• filozofický monológ adresovaný Annaeovi Cornutovi, v ktorom kladie Persius do protikladu zlozvyky zväzujúce človeka a oslobodenie, ktoré prináša stoická filozofia
• chamtivosť, satira má podobu listu, ktorý píše Persius svojmu priateľovi Caesiovi Bassovi a nabáda ho, aby oprostil od tejto vlastnosti

V diele sú zrejmé niektoré zmeny a medzery, ktoré možno pričítať jednak jeho nedokončeniu a jednak redaktorským zásahom Annaea Cornuta a Bassa. Cornutus údajne vybral tie pasáže diela, ktoré mohli pôsobiť ako kritika režimu.

• CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.