Genezis

Začal ním v stredoveku židovský učenec Abraham Ben Meir Ibn Esra (1092 – 1167), ktorý spochybňoval Mojžišovo autorstvo. Kládol otázky: Ako môže písať o vlastnej smrti? Prečo o svojej dobe hovorí „kedysi“? V časoch renesancie Mojžišovo autorstvo spochybňovali Baruch Spinoza, Thomas Hobbes a Richard Simon. Poukazovali na protirečenia v texte, opakovanie rovnakého textu na viacerých miestach a rôzne nekonzistencie v textoch, ktoré vyzerali akoby boli zložené z rôznych predlôh. Uznávali Mojžišovo autorstvo podstatných častí textu, ale tvrdili, že text bol upravovaný až do Ezdrášovej doby.

Francúzsky dvorný lekár Jean Astruc mal hebrejský text Genezis. V ňom sa na rôznych miestach vyskytovali dve formy Božieho mena: Elohim a J-H-W-H. Preto predpokladal, že predlohou pre súčasný text Genezis boli dva pramene. Ich autori používali rôzne Božie meno. Ďalší učenci hlavne Eichhorn, Gottfried, De Wette a Wellhausen sa podrobne zaoberali ďalšími detailami v texte. Tak vznikla známa teória dokumentov. Pomocou nej sa vysvetľujú mnohé nezrovnalosti v texte. Tvrdí, že Genezis sa skladá zo 4 prameňov. Označujú sa Elohista, Jahvista, Deuteronomista a Kňazský kódex. Tvrdí, že tieto pramene boli postupne napísané, skladané a upravované mnohými pisármi a kňazmi počas dlhých stáročí až približne medzi 10. – 2. storočím pred Kr. vznikla dnešná Genezis. Zároveň z nej priamo vyplýva, že z historického a faktického hľadiska je Genezis nespoľahlivá. Vylučuje Mojžišovo autorstvo a na Genezis pozerá ako na zbierku rôznych tradícií.
Najpopulárnejšia bola táto teória v 19. storočí, v súčasnosti je voči nej veľa námietok. Vychádzala v podstate len z analýzy textu Genezis. Nebola preverená archeologickými nálezmi ani porovnaním s inými starovekými dokumentmi, lebo úroveň archeológie to v tej dobe ešte neumožňovala. Rozpory medzi učencami vznikajú pri prideľovaní jednotlivých častí textu jednotlivým prameňom. Takmer každý bádateľ ich priraďuje inak. Niekedy sa priraďujú aj jednotlivé polverše alebo dokonca slová. Je otázne, nakoľko je takáto analýza spoľahlivá. Aj v samotných prameňoch sa stále nachádzajú rôzne nezrovnalosti. Nasadenie tejto metodiky na iné texty (napríklad Korán) sa ukázalo nepoužiteľné. Ak na Genezis pracovali toľkí redaktori po stáročia, ako je možné, že ju neočistili od jasných protirečení a dubletov. Každé slovo Genezis bolo toľkokrát skúmané, že len špecialisti si dokážu udržať prehľad o aktuálnom stave výskumu. V súčasnosti je medzi liberálnymi vedcami zhoda len v tom, že Genezis sa skladá z viacerých prameňov. Z akých, kto ich napísal, kto spojil a kedy je nejasné.

Zastávajú ho najmä archeológovia a znalci iných starovekých textov. Najznámejšia je teória tabuliek navrhnutá P. J. Wisemanom.[1] Text Genezis je možné rozdeliť na 12 častí. Hranicou medzi nimi je veta „…toto je rodopis…“; hebr. תוֹלְדוֹת tóledót, „rodopis“, „rodová kniha“, "história", "príbeh". P. J. Wiseman po archeologických vykopávkach a porovnaní s inými starovekými textami tvrdí:

• Genezis je zostavená z príbehov, ktoré zapísali samotní patriarchovia
• príbehy boli zapísané na hlinené tabuľky (snáď klinovým písmom)
• Mojžiš z týchto tabuliek zostavil Genezis
• táto veta „…toto je rodopis…“ udáva majiteľa tabuľky, z ktorej čerpal a vzťahuje sa na časť textu, ktorý je pred ňou

Podopiera to nasledovnými argumentmi:

• archeologické výskumy potvrdili, že údaje Genezis o vtedajšej dobe sú správne a pravdivé
• archeológia dokázala, že písmo bolo všeobecne známe a používané už dávno pred Mojžišom
• vykopávky z tej doby potvrdzujú, že dôležité veci sa zapisovali a nenechávali len ústnej tradícii
• v texte Genezis sú náznaky, že jej prvé kapitoly boli zapísané veľmi skoro po udalostiach
• je veľmi pravdepodobné až isté, že príbehy v Genezis boli zapísané nejakým starým písmom na hlinené alebo kamenné tabuľky
• vedci sa zhodujú v názore, že veta „toto je rodopis...“ tvorí prirodzený rámec knihy
• vykopávky odhalili, že veta „toto je rodopis...“ je odkaz v závere príbehu na príslušnú tabuľku alebo sériu tabuliek, ktorá bola použitá ako prameň do Genezis (podobne, ako sa dnes používa zoznam použitej literatúry na konci každej kapitoly v knihe)
• ani na jednej tabuľke sa nenachádza nič, čo by osoba uvedená v záverečnej vete „toto je rodopis...“ nemohla vedieť
• každá tabuľka končí rozprávanie pred správou o smrti osoby uvedenej ako jej autor alebo majiteľ
• určité miesta v Genezis používajú rovnaký spôsob určenia dátumu dokumentu ako objavené tabuľky v Mezopotámii
• nikde v Genezis nie je náznak, že bola ústne tradovaná. Nachádzame detaily, že texty boli pravdepodobne písomne zachytené už veľmi skoro (napríklad Gen 5:1)
• sú spomínané miesta, ktoré v Mojžišovej dobe už neexistovali alebo pod iným názvom. Preto je uvedená aj vysvetlivka, o ktoré mesto ide a kde sa nachádza (napríklad Chebrón). Je to znamenie, že Mojžiš mal pred sebou veľmi staré texty, keď zostavoval Genezis pre Izraelcov ešte pred vstupom do Kanaánu
• to, že sa v Genezis nachádzajú archaické výrazy a stopy starovekých literárnych zvyklostí, je dôkazom vernosti s akou bol text zachovaný
• starobabylonské a sumerské správy o potope vznikli bezpochyby pokrivením biblického textu. Nedá sa považovať zodpovedajúce oddiely v Genezis za očistené odpisy z nájdených babylonských tabuliek
• archeológia dokázala existenciu osôb, miest a udalostí ranej doby, o ktorých sa tvrdilo, že sú iba mýtické
• používanie rôznych Božích mien v Genezis bolo vynútené prekladom prastarého Božieho mena (titulu) „El Šadaj“ na tabuľkách, ktoré mal Mojžiš. V jeho dobe už existoval polyteizmus a doslovný preklad by mohol viesť k zámene s okolitými božstvami.
• Často uvádzané textové problémy sa dajú oveľa prirodzenejšie vysvetliť Mojžišovou kompiláciou a korektúrou prastarých textov ako teóriami liberálnych vedcov

Ďalší autor – Josh McDowell, detailne rozoberá liberálnu teóriu dokumentov a systematicky sa pokúša vyvrátiť jej tvrdenia. Tvrdí, že nie sú dôvody neveriť, že bola spísaná Mojžišom v dobe Exodu z Egypta.[2]

Zmiešaný izraelsko-nemecký tím vedcov podrobil text Genezis počítačovej analýze. Vedúci tímu Y. T. Radday referoval, že autorom jej textu je jeden človek.[3]

Veľmi obsiahly komentár napísal Gordon Wenham. Podrobne sa zaoberá štruktúrou a historicitou jednotlivých častí Genezis. Mnohé často uvádzané protirečenia v texte Genezis považuje za zdanlivé. Jej text treba brať ako rozprávačský, nie právnický. V 1. kapitole je dovolené jesť ľuďom každú bylinu. V 2. kapitole im je zakázané jesť zo stromu poznania dobrého a zlého. Nemusí ísť o rozpor. Prvá kapitola je písaná zo širšieho pohľadu (etapy stvorenia), druhá kapitola sa zameriava na detaily o prvých ľuďoch. Opakovania niektorých častí textov vysvetľuje ako bežný rys hebrejského jazyka.[4][5]

Profesor B. Waltke sa zameral na obsahovú štruktúru Genezis. Rozdelil prvých 11 kapitol nasledovne:

1. stvorenie, začiatok; Hospodinovo požehnanie … Gn 1,1 – 2,3
2. hriech Adama: nahota; uvidenie nahoty a prikrytie nahoty; kliatba … Gn 2,4 – 3,24
3. zabitý mladší syn (spravodlivý Ábel), nemá potomkov … Gn 4,1 – 16
4. potomkovia hrešiaceho syna Kaina … Gn 4,17 – 26
5. potomkovia vyvoleného syna Šéta, desať generácií od Adama k Noachovi … Gn 5,1 – 32
6. pád: nezákonné spojenie … Gn 6,1 – 4
7. stručný úvod k Noemu … Gn 6,5 – 8

1. potopa, nový začiatok; Hospodinovo požehnanie … Gn 6,9 – 9,19
2. hriech Noacha: nahota; uvidenie nahoty a prikrytie nahoty; kliatba … Gn 9,20 – 29
3. potomkovia mladšieho syna Jáfeta … Gn 10,1 – 5
4. potomkovia hrešiaceho syna Cháma … Gn 10,6 – 20
5. potomkovia vyvoleného syna Šéma, desať generácií od Noacha k Terachovi … Gn 10,21 – 32
6. pád: nezákonné spojenie (Babylonská veža) … Gn 11,1 – 9
7. stručný úvod k Abrahámovi, skrz ktorého Boh požehná ľudstvu … Gn 11,27 – 32

Je presvedčený, že kniha je zostavená podľa určitého plánu. Postupne sa opakujú tie isté motívy. Profesor B. Waltke tvrdí, že ju teda určite písal jediný autor, celú naraz a neporušená sa zachovala dodnes.[6]

V Knihe Genezis je opísané ako Boh stvoril svet za šesť dní – v šiestich časových rozpätiach alebo fázach (svetlo – nebesá – zem, voda, rastliny – nebeské telesá – morská zver a vtáky – ľudia a suchozemská zver), a potom oddychoval.

Boh stvoril Adama ("človek"), prvého človeka, zo zeme („Adama“) a ubytoval ho v rajskej záhrade. Aby nebol osamelý, stvoril z jeho rebra Evu, prvú ženu. Vzbura voči Bohu, pri ktorej Adam a Eva jedia zo zakázaného „stromu poznania dobra a zla“ (pred čím ich Boh varoval),[7] má za následok ich vyhnanie z raja. Boh totiž nechcel aby jedli aj zo susedného stromu života.[8]

Narodia sa Kain a Ábel, prvé dve deti Adama a Evy. Kain zabije svojho brata a je vyhnaný, ale Boh ho označkuje, aby ho ľudia (ktorých pôvod sa však neuvádza) kvôli jeho previneniu nezabili. Kain, potom ako sa mu narodil syn Henoch (Enoch), založí prvé mesto.[9]

Príbeh sa začína útržkovitou poznámkou o Božích synoch.[10] V tom čase boli na zemi obri, ktorí mali s ľudskými dcérami deti.[11] V knihe Genezis je uvedené, že pred potopou sa ľudia dožívali aj vyše 900 rokov, boli však hriešni. Boh sa rozhodne ich zničiť potopou, zachráni však Noema s rodinou, ktorý si na tento účel postaví loď (Noemova archa), kam vezme aj pár z každého druhu zvieraťa. Hoci Boh potom zistí, že aj Noemova rodina je hriešna, sľúbi už nikdy nezničiť ľudstvo potopou.

Najprv sa opisujú národy, ktoré sú potomkami Noema, a potom zrazu nasleduje opis stavby Babylonskej veže (Bawel; Gn 11,1 – 9).[12] Ľudia sa vzbúria proti Bohu a za trest sú roztrúsení po Zemi a ich jazyky zmätené, čo má byť vysvetlením existencie početných jazykov sveta.

Kočovníka Abrama z Uru (neskôr nazývaný Abrahám) zavolá Boh do krajiny Kanaán, ktorá je krajinou jemu a jeho potomkom prisľúbenou. Sprevádza ho manželka Sarai (Sáraj, neskôr nazývaná Sára) a jeho rodina spolu s jeho synovcom Lotom s rodinou. Aby sa zabránilo konfliktom o pastviny, rozdelia sa Abrahám a Lot, pričom Lot presídli do údolia Sodomy.

Abramovi sa zjavia traja anjeli a oznámia mu, že napriek ich vysokému veku budú mať so Sarai do roka syna. Navyše informujú o pláne Boha zničiť hriešne mestá Sodoma a Gomora. Abram prosí Boha o nezabitie nevinných, ale Boh zachráni len Lota s rodinou. Lotova žena sa pri úteku obzrie a pri pohľade na miesto skazy sa zmení na soľný stĺp. Lotove dcéry, asi v domnení, že bolo zničené celé ľudstvo, porodia s ich otcom deti, ktoré sa stanú otcami kmeňov Amon (Ammon) a Moab.

Zo strachu, že nebudú mať dieťa, nechá Sarai (Sáraj) Abrama splodiť dieťa so svojou slúžkou Agar (Hagar). Dieťa dostalo meno Izmael. Keďže sa Agar (Hagar) po narodení Izmaela povýšila nad Sarai – Abrahámovu ženu, začala ju Sarai trápiť a Agar (Hagar) utiekla do púšte. Tam ju našiel Pánov anjel a povedal jej, že sa má vrátiť späť a pokoriť sa pred svojou pani. Boh napomína Abrama a Sarai (Sáraj) pre neveru a uzavrie s nimi zmluvu, podľa ktorého sa premenujú na Abrahám a Sára a musí sa vykonať obriezka všetkých mužských potomkov na znak potvrdenia.

Sára potom predsa len porodila syna Izáka. Izmael sa stal praotcom Arabov. Boh potom skúša Abrahámovu vieru tým, že požaduje, aby obetoval svojho syna, no Abrahám obstojí. Izák sa stal právoplatným dedičom Abrahámových zasľúbení, stal sa otcom Jakuba (pozri nižšie), ktorý neskôr prijal meno Izrael. Izrael mal 12 synov, z ktorých pochádza 12 kmeňov Izraela.

Izák sa ožení s Rebekou a majú dvojičky: Ezaua (Ezava), ktorý sa stane lovcom, a Jakuba (Jakoba), ktorý sa stane kočovníkom. Nasleduje príbeh o práve prvorodeného, ktoré si Jakub kúpi od Ezaua za šošovicové jedlo. Keď Jakub ľsťou získa ešte aj požehnanie Izáka, poradí mu matka, aby utiekol a unikol Ezauovmu hnevu. U brata svojej matky sa potom ožení s oboma jeho dcérami (Ráchel a Lia, resp. Lea). S oboma ženami a ich dvomi slúžkami mal potom dvanásť synov (Ruben, Simeon, Lévi/Levi, Júda/Juda, Dan, Neftali/Naftali, Gad, Aser/Ašer, Isachar, Zabulon/Zebulon, Jozef a Benjamín) a dcéru menom Dina.

Po Jakubovom návrate k jeho rodičom sa jednej noci ocitne v súboji so záhadnou bytosťou (interpretovaná buď ako Boh, anjel, alebo ako človek). Jakub vyhrá a prinúti protivníka, aby ho požehnal. Tento mu nato dá aj nové meno „Izrael“ (=bojujúci s Bohom).

Jozef je Jakubov najobľúbenejší syn a často udáva svojich bratov u otca, za čo ho títo nenávidia. Predajú ho ako otroka karaváne tiahnúcej do Egypta, ale Jakubovi povedia, že ho zabila divá zver.

Jozefa v Egypte predajú za otroka dvorskému úradníkovi faraóna. Jeho manželka nechá Jozefa s falošnými obvineniami uvrhnúť do väzenia, keď odmieta s ňou spať. Vďaka svojej schopnosti vykladať sny sa však Jozef oslobodí a stane sa vplyvným mužom Egypta. Potom, čo správne predpovie 7 bohatých a 7 suchých rokov v Egypte a krajinu zachráni pred hladomorom prípravou plánu na tvorbu zásob, má istú pozíciu vezíra.

Pretože jeho rodina v Kanáane trpí spomínaným suchom a chce v Egypte kupovať obilie, podarí sa mu priviesť ju k sebe do Egypta. Zmieri sa so svojimi bratmi a podarí sa mu ešte sa rozlúčiť so svojim umierajúcim otcom. Celá Jakubova (Izraelova) rodina (asi 70 ľudí) sa presťahovala do Egypta. Kniha Genezis sa končí správou o Jozefovej smrti.