Teórie vzniku Pentateuchu

Tradičné poňatie pripisovalo autorstvo knihy Genezis (ako aj celej Tóry) Mojžišovi. Toto predpokladal Filón Alexandrijský, Flavius Iosephus, Nový zákon aj babylonský Talmud.[1]

V texte sa však objavuje príliš mnoho rozporov, ktoré ukazujú na to, že text nemá jedného jediného autora, ani nebol napísaný naraz. Medzi tieto javy patrí napr.:

• výskyt veľmi podobného textu na viac miestach (tzv. dublety);
• výskyt protirečiacich si textov (hlavne zákonov);
• vnútorné rozpory v texte, ktoré vznikli, keď bol do textu vsunutý nový odsek;
• texty zložené – niekedy dômyselne, inokedy naopak nešikovne – z dvoch rôznych predlôh, bez toho aby tieto predlohy boli zladené v jeden kompaktný celok.

Teórie vzniku Pentateuchu sa snažia objasniť skutočný vývoj a vznik tohto literárneho celku, ktorý by všetky tieto problémy objasnil.

Prvým človekom, ktorý racionálne spochybnil Mojžišovo autorstvo Pentateuchu, bol židovský učenec Abraham ibn Ezra (1092 – 1167). Kládol si zásadné, prosté, ale úplne logické otázky ako: Prečo Mojžiš hovorí o sebe v tretej osobe? Ako môže rozprávať o svojej vlastnej smrti? (Dt 34,5) apod., nemal však v tom čase nasledovníkov. Podobné otázky, vedúce k spochybneniu klasického chápania Mojžišovho autorstva Pentateuchu, začal znovu klásť až v období humanizmu na prelome 17. a 18. storočia Baruch Spinoza (bol exkomunikovaný a jeho knihy sa dostali na index medzi židmi i medzi kresťanmi), Thomas Hobbes a Richard Simon. Tí s podobnými argumentmi síce pripúšťali Mojžišovo autorstvo, ale dodávali, že text prešiel niekoľkými zmenami, z ktorých posledná nastala za doby Ezdrášovej.

Zlom v bádaní nastal vtedy, keď francúzsky dvorný lekár Jean Astruc (1684 – 1766) pri čítaní hebrejského textu zistil, že sa v nom používajú dve Božie mená: tzv. Tetragrammaton (JHVH) a Elohim (t. j. Boh). Na základe rozlíšenia týchto dvoch termínov rozlíšil aj dvoch nezávislých autorov a ich spisy, z ktorých neskorší text vznikol. Astruc sa zaoberal hlavne knihou Genezis. Pôvodné spisy (dokumenty) nazýval Mémoires. Na neho potom nadviazali ďalší autori, napr. Johann Gottfried Eichhorn. Obdobne si tento čiastočný rozpor všimol o niečo neskôr a nezávisle i Geddes (1737 – 1802), ten ho však interpretoval nie ako známku viacero prepletených prameňov, ale viacero prítomných samostatných zlomkov. Ewald potom vytvoril teóriu doplnkov, podľa ktorej existoval základný Grundschrift – základný spis, akási osnova, ku ktorej sa pripájali ďalšie a ďalšie celky, až vznikol dnešný Pentateuch. Pre neho týmto základným dokumentom bol Elohista, v neskorších teóriách nazývaný „Kňazský kódex“.[2]

V tejto dobe stále zostávali ľudia, ktorí zastávali Mojžišovo autorstvo, i keď pripúšťali, že Mojžiš použil staršie, už existujúce pramene.

Celkovo sa teda objavili tri druhy teórií:

• teória dokumentov (Pentateuch je zložený z niekoľko samostatných a úplných literárnych prameňov);
• teória zlomkov (Pentateuch je zložený z veľkého množstva nezávislých zlomkovitých príbehov);
• teória doplnkov (Pentateuch je zložený z jedného základného spisu, ktorý bol časom doplňovaný rôznymi menšími celkami).[2]

Ďalším prevratným zlomom v bádaní boli objavy de Wetteho. Wilhelm Martin Leberecht de Wette (1780 – 1849) tvrdil:

• Pentateuch obsahuje projekcie dôb ďaleko neskorších, než sú príbehy, ktoré obsahuje.
• Svet textov a svet reálny sa od seba líšia. Túto skutočnosť je vidieť napr. pri porovnaní Kníh kráľovských a Kníh Paralipomenon; oba celky popisujú to isté, ale z iného uhla pohľadu.
• Ďaleko vhodnejšie a presnejšie, než vychádzať z príbehov, je založiť štúdium na zákonníkoch v Pentateuchu, lebo tie oveľa lepšie odrážajú svoju dobu a sú lepšie datovateľné.
• Jadro deuteronomického zákonníka je zhodné s Joziášovou politicko-náboženskou reformou v roku 622 pred Kr., presadzujúcou aj centralizáciu kultu do Jeruzalema. Preto tie zákony a inštitúcie v Pentateuchu, ktoré túto reformu predpokladajú, sú neskoršieho dáta; naopak tie, ktoré ju nepoznajú, sú staršie.

Tým de Wette položil základ pre datáciu textov Pentateuchu.

Medzitým sa Astrucova teória stále rozvíjala. Tzv. Elohista, t. j. autor používajúci pre Boha označenie „Elohím“, bol rozdelený na dva pramene, tzv. E1 a E2. Autori tohoto rozdelenia boli nezávisle na sebe Karl David Ilgen (v roku 1798) a Hermann Hupfeld (v roku 1853). Riehm v roku 1854 začal navyše hovoriť o nezávislom prameni pre knihu Deuteronomium. Tým sa objavilo rozdelenie na štyri základné pramene Pentateuchu, ako ho neskôr nachádzame v klasickej Wellhausenovej práci.

Vrcholom tejto teórie bola štúdia Júlia Wellhausena (1844 – 1918). Wellhausen, silne poznačený romanticizmom, láskou k všetkému starému a pôvodnému, obdivom k pruskej monarchii a odporom k všetkému, čo bolo poznačené legalizmom, rozlišuje v starovekých dejinách Izraela tri obdobia:

1. monarchiu (cca 1000 – 622 pred Kr.);
2. Joziášovu reformu (622 pred Kr.);
3. dobu po babylonskom exile (po 532 pred Kr.).

Do týchto období tiež zaradil jednotlivých autorov dokumentov obsiahnutých v Pentateuchu, o ktorých sa domnieval, že ich napísali alebo redakčne upravili: 1. Jahvistická tradícia (J) Jahvista (používajúci pre Boha označenie JHVH (יהוה)) asi pôsobil v 10./9. storočí pred Kr. v južnom, Judskom kráľovstve a napísal prvé, najstaršie dejiny. Označuje sa písmenom J.

Autor rozpráva pekne, živo, konkrétne i s humorom. Prostredie je kráľovské s kráľovskou ideológiou. Boha oslovujú Jahve, Pán histórie plný dobroty. Históriu smeruje k univerzalizmu. Je blízky človeku. Horu, kde Mojžiš dostal zákony nazýva Sinaj. Predstavuje človeka, ktorý sa cíti nehodný a Boh mu dáva viac ako dúfa. Spisy tejto tradície boli napísané približne roku 1000 pred Kr. a zohrávajú v nich dôležitú úlohu ženy.

2. Eloistická tradícia (E) Elohista (kedysi E2; pre Boha používa označenie Elohím (אלהים)) asi žil v 8. stol. pred Kr. v severnom, Izraelskom kráľovstve a napísal od Jahvistu nezávislé dejiny. Označuje sa písmenom E.

Autor je moralizátor, nie je taký blízky človeku ako v jahvistickej tradícii a neskôr je až diskrétny. Je situovaný do prostredia Izraelského (Severného) kráľovstva. Horu zákonov nazýva Chóreb a pre Boha používa výraz El, Elohim. Spisy tejto tradície boli napísané pred rokom 721 pred Kr. (pád Samárie). Boh človeka skúša, vyžaduje rešpekt a žiada od neho veľa. Je plný milosti a má priateľov i nepriateľov. Kladie sa dôraz na zákony.

3. Deuteronomistická tradícia (D) Deuteronomista, autor Deuteronómia, je predpokladane zviazaný s Joziášovou reformou v roku 622 pred Kr. Označuje sa písmenom D.

Autor je dobrý kazateľ a vie presviedčať. Knihy tejto tradície sa odohrávajú v prostredí Severného, neskôr Južného (Júdskeho), kráľovstva. Ideológia je prorocká. Boli napísané medzi rokmi 721 – 586 pred Kr. Boh, Jahve alebo Elohim, je jeden jediný, nenávidí modloslužbu, je plný lásky a zvolil si židovský národ za vyvolený medzi ostatnými. Možno ho adorovať v Jeruzaleme. Človek má odpovedať na lásku Boha láskou, má poslúchať a zachovávať zákon, lebo len vtedy bude šťastný. V tejto tradícii je napísaná celá kniha Deuteronómium.

4. Kňazská tradícia (P) Autor tzv. kňazského kódexu, označovaný písmenom P (z nemeckého Priestercodex), asi pôsobil po exile a jeho dielo je silne poznačené poexilným legalizmom. Pôsobil niekedy na prelome 6. a 5. stol. pred Kr.

Autorom je systematický teológ, ktorý píše v slávnostnom štýle a v Jeruzalemskom chráme v rokoch 644 – 633 pred Kr. Boh, Jahve alebo Elohim, Pán sveta, histórie a človeka od svojho ľudu vyžaduje veľa. Žiada separáciu svojho národu (čo je definíciou svätosti v SZ) a až neskôr sa otvára všetkým a hlása univerzalizmus. Je neviditeľný a treba ho adorovať v Jeruzaleme. Človek má manifestovať svoju židovskú identitu, čistotu rasy, manželstva, pôvod. Veľký dôraz sa kladie na Mojžišov zákon.

Pentateuch podľa tejto teórie vznikal nasledovne: Jahvista napísal svoje dejiny, po ňom ich nezávisle na ňom napísal i Elohista. Istý redaktor potom obe rozprávania spojil, pravdepodobne po páde Izraelského kráľovstva v roku 722 pred Kr., a to tak, že text J doplnil textom E. Text E je preto neúplný. Neskôr bol napísaný deuteronomický zákonník, pripojený opäť nejakým redaktorom k celku JE. Nakoniec počas exilu a po ňom pôsobiaci kňazi spísali svoj „kňazský kódex“ a pripojili ho k celku JED, takže vznikol dnešný Pentateuch.[3] Táto Wellhausenova teória vysvetľovala mnoho nezrovnalostí v dnešnom texte Pentateuchu, ale čoskoro sa objavili pochybnosti.

Wellhausenova teória doplnená a rozvinutá ďalšími bádateľmi, je predovšetkým od 70. rokov 20. storočia silne spochybňovaná, najmä pokiaľ ide o pramene J a E. Boli spochybnené snáď všetky východzie body, ktoré v 19. storočí viedli k vytvoreniu liberálneho pohľadu na Pentateuch. Dnes sa pochybuje o oprávnenosti priraďovania textov k jednotlivým autorom podľa ich používania Božieho mena. Navyše tituly Jahve a Elohim sa vyskytujú aj súčasne ako Jahve Elohim. Na tento jav nebola dosiaľ zo strany liberálnych teórií poskytnutá uspokojivá odpoveď. Aj v súčasnej dobe, keď lingvistom pomáhajú počítače sa ukazuje, že množina slov, ktorá je prisudzovaná príslušným autorom je príliš malá na to, aby mohla spoľahlivo identifikovať svojho autora. Vyskytujú sa aj pochybnosti či nájdená "kniha zákona" v Jeruzalemskom chráme, ktorá spustila Joziášovu reformu bola skutočne časť Deuteronómia.

E – Elohista pri rozdeľovaní textov Pentateuchu slúžil často ako autor, ktorému sa prisudzovali texty nezaraditeľné inde. Preto nie je ťažké si všimnúť, že tieto texty netvoria ucelené dielo a že ide o zmes zlomkov najrôznejšieho druhu.

J – V prípade jahvistu bol Wellhausen príliš ovplyvnený svojím obdivným postojom k Prusku a k Dávidovskej dynastii, ako i romantizmom. Keď archeológia spochybnila existenciu mocnej dávidovskej a šalamúnovskej ríše v 10. storočí pred Kr., vytratila sa i možnosť existencie tak mohutného literárneho a teologického autora, akým mal byť jahvista. K jeho spochybneniu prispel i objav ďaleko nejednotnejšieho a pokojnejšieho obsadenia kanaánskej zeme Izraelom približne v 12. – 13. storočí pred Kr. Z literárneho hľadiska na veľa miestach Jahvista netvorí najstarší, ucelený text, ale doplňuje iné texty, hlavne P (napr. príbeh o potope), a je teda mladší než tieto texty. Z toho plynie opustenie teórie existencie jahvistického prameňa ako uceleného a najstaršieho dokumentu. Za tretie, po prácach Hermanna Gunkela bolo zrejmé, že jahvista má skôr povahu „zberateľa príbehov“ než teológa. Proti tomu sa klasickej Wellhausenovej teórie zastával hlavne Gerhard von Rad. Táto nezhoda však bola len ďalším motívom k spochybneniu teologického spisu jahvistu. Konečne, po bližšom skúmaní textov sa zistilo, že prvé zmienky, ktoré spájajú patriarchov dohromady v jednu genealógiu, sa nachádzajú až v Deuteronómiu. Je možné, aby o nich jahvista písal niekoľko storočí pred Deuteronómiom? Okrem toho prepojenie príbehov o patriarchoch s príbehom o vyjdení z Egypta prostredníctvom rozprávania o Jozefovi, ktoré je svojím charakterom úplne odlišné, pôsobí trochu umelo.

P – Kňazský kódex už takisto nie je považovaný za celkom ucelený text. Ale na rozdiel od Wellhausena, pre ktorého mal pre svoju zákonnosť a starosť o kult ďaleko menšiu hodnotu než nap. J alebo E, tvorí P os a kostru rozprávania Pentateuchu. Na neucelenosť dokumentu P ukazuje napríklad skutočnosť, že Mojžiš nie je čitateľovi predstavený, chýba svadba Jákobova či zápas medzi Jákobom a Ezauom.[4]

Rozdelenie prvých štyroch kníh Pentateuchu na Jahvistu, Elohistu, Kňazský zdroj a Redaktorské vsuvky podľa teórie dokumentov v podaní Richarda Friedmana

Okrem jednotlivých prameňov býva spochybňovaný i celý koncept tejto teórie. Erich Zenger uvádza tieto námietky:

• Metodické slabiny modelu – určovanie jednotlivých literárnych prameňov viedlo až k absurdnému deleniu na polverše a slová prislúchajúce rôznym vrstvám textu. Táto námietka sa ale týka skôr až Wellhausenových nasledovníkov.
• Apórie pri konkrétnej aplikácii – Wellhausenova teória vznikla pre knihu Genezis a časť Exodu, vznik ostatných kníh, hlavne Numeri, nie je schopná objasniť.
• Pochybnosti o predpokladoch z dejín náboženstva a spoločnosti – existujú pochybnosti, či sa predstavy o Bohu a spoločnosti, ktoré bývajú spájané s jednotlivými prameňmi, neobjavili neskôr. Príkladom môže byť monolatria spájaná s J.
• Metóda kritiky v iných textoch – napríklad na iné staroveké orientálne spisy vytvára absurdné výsledky.[5]

Wellhausenova teória je teda od 70. rokov 20. storočia značne spochybňovaná, ale stále tvorí základ pre teórie nové. Nové prístupy je možné rozlíšiť do štyroch prúdov:

1. Zrieknutie sa snahy o rozlíšenie prameňov: Zloženie Pentateuchu je natoľko komplikované, že nie je možné v súčasnej situácii pátrať úspešne po jeho dejinách. Preto sa autori obmedzujú na synchrónny výklad textu, t. j. tak, ako text vyzerá dnes, bez ohľadu na jeho vývoj. Tento výklad však nie je schopný čeliť vecným rozporom vo vnútri textu.
2. Doplňovanie Wellhausenovej schémy: Keďže Wellhausenova schéma má mnoho „dier“, pokúšajú sa niektorí bádatelia túto schému zachovať a doplniť o nové prvky, pramene a dokumenty. Schéma sa však komplikuje a vo svojej konečnej, veľmi zložitej forme sa zdá mnohým veľmi nedôveryhodná.
3. Návrat k teórii doplnkov: Niektorí bádatelia (M. Rose, J. van Seters, N. Whybray) sa vracajú k inému poňatiu, než je teória dokumentov, a to k teórii doplnkov. Predpokladajú základný spis, doplňovaný postupom doby o ďalšie vrstvy a doplnky. Základným spisom im je okolo roku 560 pred Kr. existujúce „Deuteronomické dejepisné dielo“, skladajúce sa z kníh Dt – 2 Kráľ. Určitou „predstavbou“ či prípravou pre tento text sú ne-kňazské texty kníh Gn – Nm, v ktorých sa v dnešnej podobe objavujú deuteronomické prvky. Následne bol tento ucelený „deuteronomický“ text doplnený a rozšírený o texty kňazského kódexu, ktoré sú teda nie samostatným dielom, ale redakčnou vrstvou.
4. Návrat k teórii zlomkov: iní bádatelia (R. Rendtorff, E. Blum, R. Albertz) sa domnievajú, že je najlepšie vychádzať z teórie, že Pentateuch sa skladá z veľkého množstva rôznych nezávislých fragmentov. Vychádzajú zo skutočnosti, že väčšie i menšie časti jednotlivých kníh majú vlastnú povahu a štruktúru a sú od iných častí nezávislé. Vznikli teda nezávisle a neskôr boli spojené do jedného celku, ktorým je Pentateuch. Celková teológia, ktorú text získal po svojom spojení, je úzko príbuzná s duchom Deuteronómia, ktorým sa inšpiruje. Otázka, ktorá rozdeľuje týchto bádateľov, je, akej povahy sú texty P. Pre niektorých ide o samostatný dokument, vytvorený paralelne alebo dokonca ako protiváha k vzniknutému komplexu a neskôr k nemu pripojený (Blum a Albertz), podľa iných ide o redakčnú vrstvu (Rendtorff).

Všetky tieto prístupy môžu byť rôzne kombinované. Niektorí bádatelia pod vplyvom nových archeologických i literárnych objavov prehodnocujú Wellhausenovu schému a kombinujú ju s ďalšími prvkami, aby jej platnosť mohli i naďalej zachovať. Zenger napríklad redukuje teóriu dokumentov s tromi prameňmi (J, P a D) a kombinuje ju s teóriou zlomkov.

Iní bádatelia (J. Blenkinsopp) sa síce držia Wellhausenovej teórie v prípade prameňov D a P, ale texty pripisované hlavne J a E chápu ako fragmenty, pochádzajúce z kmeňových tradícií. Tie boli odovzdávané predovšetkým v jednotlivých svätyniach, každý kmeň/rod mal svojho patriarchu a svoje tradície. Tieto príbehy sa neskôr združovali do väčších cyklov. So vznikom jedného Izraelského národa a neskôr s centralizáciou kultu v 7. storočí pred Kr. došlo i k zjednoteniu všetkých týchto miestnych tradícií. Jednotliví patriarchovia boli zaradení do jediného rodokmeňa, boli k nim pridané tradície o putovaní púšťou, odchode z Egypta a obdržaní zákona na Sinaji. Tým vznikol ucelený dej, tak ako ho poznáme dnes. Ako nepriamy svedok slúžia predexilné prorocké knihy, ktoré tradície o patriarchoch síce poznajú, ale zmieňujú ich len sporadicky a nikdy nie spoločne. To znamená, že patriarchovia boli známi, rovnako ako exodus a cesta púšťou, ale tieto tradície netvorili kompaktný celok. Prvé prepojenie patriarchov nachádzame až v Deuteronómiu, teda v texte zo 7. storočia pred Kr. Panuje preto vážne podozrenie, že jednotlivé tradície boli spojené práve deuteronomistami. Mnoho textov je i mladších než P, predovšetkým textov právnických (či rozprávačských s právnickým podtextom), napr. niektoré kapitoly v druhej polovici knihy Numeri. Tieto texty upravujú staršie zákony a vysvetľujú ich (interpretujú) pre novú dobu a nové životné podmienky, ktoré nastali po vybudovaní druhého chrámu a obnove židovského kultu na konci 6. stol. pred Kr. Podobne nájdeme na rôznych miestach s rozprávaním značné zásahy a doplnky neskorších autorov, ktorí opravujú a dopĺňajú P alebo D (napr. v rozprávaní o potope v knihe Genezis či inde). Základnými vrstvami pre Blenkinsoppa zostávajú teda D (ktorému pripisuje mnoho nekňazských textov z knih Gn – Nm) a P.[4]

To znamená, že konečná podoba Pentateuchu, ktorá je mladšia než jeho najmladšia časť, spadá najskôr do prvej polovice 5. st. pred Kr. Výskum však naďalej pokračuje.

Erich Zenger sa snaží určiť šesť charakteristík platiacich pre nové prístupy k vzniku Pentateuchu:

1. Dôraz na živý proces podania oproti „mechanickému krájaniu“ textu.
2. Vznik Pentateuchu je treba sledovať v spojitosti so vznikom celej starozákonnej literatúry, zvlášť kníh Józue až Druhá kráľovská. Je tiež potrebné sa zamerať na opomínané právne texty.
3. Teórie vzniku Pentateuchu musia byť dôveryhodné z pohľadu dejín náboženstva i spoločnosti. To vylučuje príliš skoré i neskoré datovania jednotlivých etáp.
4. Ukazuje sa ako prínosné, keď sa skombinujú teórie dokumentov, zlomkov i doplnkov.
5. Súhrnné rozprávanie zahŕňajúce dejiny od praotcov po príbeh Mojžiša a Exodu je s najväčšou pravdepodobnosťou neskoršie, než ako ho datuje Wellhausenova teória do 10. až 9. storočia.
6. Viac je treba zohľadniť texty neskoršie než deuteronomistická a kňazská redakcia. I záverečnú redakciu je treba chápať ako viacstupňový proces.[6]

Mojžišovo autorstvo zastávajú dodnes ortodoxní židia a konzervatívni kresťania. Ich stanovisko sa dočkalo v modernej dobe podpory najmä od archeológov a znalcov starovekých literatúr, ktorí porovnávali Pentateuch s inými starovekými prameňmi, ako napr. William F. Albright alebo Percy J. Wiseman. Zastávajú ho najmä archeológovia a znalci iných starovekých textov. Najznámejšia je teória tabuliek navrhnutá P. J. Wisemanom. Text Genezis je možné rozdeliť na 12 častí. Hranicou medzi nimi je veta „…toto je rodopis…“; hebr. תוֹלְדוֹת tóledót, „rodopis“, „rodová kniha“, "história", "príbeh". P. J. Wiseman po archeologických vykopávkach a porovnaní s inými starovekými textami tvrdí:[7]

• Genezis je zostavená z príbehov, ktoré zapísali samotní patriarchovia
• príbehy boli zapísané na hlinené tabuľky (snáď klinovým písmom)
• Mojžiš z týchto tabuliek zostavil Genezis
• táto veta „…toto je rodopis…“ udáva majiteľa tabuľky, z ktorej čerpal a vzťahuje sa na časť textu, ktorý je pred ňou

Wiseman ďalej uvádza, že moderná (myslí sa 19. storočie) kritika Pentateuchu vychádzala z predpokladov, ktoré archeológia už vyvrátila (napr. predpoklady týkajúce sa existencie písma, rozšírenie gramotnosti v dobe patriarchov a iné).[8]

Josh McDowell, detailne rozoberá liberálnu teóriu dokumentov a systematicky vyvracia jej tvrdenia. Tvrdí, že nie sú dôvody neveriť, že bola spísaná Mojžišom v dobe Exodu z Egypta.[9]

Zmiešaný izraelsko-nemecký tím vedcov podrobil text Genezis počítačovej analýze. Vedúci tímu Y. T. Radday referoval, že autorom jej textu je jeden človek.[10]

Veľmi obsiahly komentár napísal Gordon Wenham. Podrobne sa zaoberá štruktúrou a historicitou jednotlivých častí Genezis. Mnohé často uvádzané protirečenia v texte Genezis považuje za zdanlivé. Jej text treba brať ako rozprávačský, nie právnický. V 1. kapitole je dovolené jesť ľuďom každú bylinu. V 2. kapitole im je zakázané jesť zo stromu poznania dobrého a zlého. Nemusí ísť o rozpor. Prvá kapitola je písaná zo širšieho pohľadu (etapy stvorenia), druhá kapitola sa zameriava na detaily o prvých ľuďoch. Opakovania niektorých častí textov vysvetľuje ako bežný rys hebrejského jazyka.[11]

Profesor B. Waltke sa zameral na obsahovú štruktúru Genezis. Rozdelil prvých 11 kapitol nasledovne:

1. stvorenie, začiatok; Hospodinovo požehnanie … Gn 1,1 – 2,3
2. hriech Adama: nahota; uvidenie nahoty a prikrytie nahoty; kliatba … Gn 2,4 – 3,24
3. zabitý mladší syn (spravodlivý Ábel), nemá potomkov … Gn 4,1 – 16
4. potomkovia hrešiaceho syna Kaina … Gn 4,17 – 26
5. potomkovia vyvoleného syna Šéta, desať generácií od Adama k Noachovi … Gn 5,1 – 32
6. nezákonné spojenie … Gn 6,1 – 4
7. stručný úvod k Noemu … Gn 6,5 – 8

1. potopa, nový začiatok; Hospodinovo požehnanie … Gn 6,9 – 9,19
2. hriech Noacha: nahota; uvidenie nahoty a prikrytie nahoty; kliatba … Gn 9,20 – 29
3. potomkovia mladšieho syna Jáfeta … Gn 10,1 – 5
4. potomkovia hrešiaceho syna Cháma … Gn 10,6 – 20
5. potomkovia vyvoleného syna Šéma, desať generácií od Noacha k Terachovi … Gn 10,21 – 32
6. nezákonné spojenie (Babylonská veža) … Gn 11,1 – 9
7. stručný úvod k Abrahámovi, skrz ktorého Boh požehná ľudstvu … Gn 11,27 – 32

Je jasne vidieť, že kniha je zostavená podľa určitého plánu. Postupne sa opakujú tie isté motívy. Profesor B. Waltke tvrdí, že ju teda určite písal jediný autor, celú naraz a neporušená sa zachovala dodnes.[12]

Čo sa týka vzťahu teológie a archeológie napr. pri knihe Exodus, Douglas K. Stuart uvádza, že archeologické nálezy sú tak nejednoznačné (Kenneth Kitchen potvrdzuje historicitu Biblie, na druhej strane archeológovia Israel Finkelstein a Neil Asher Silberman historicitu Biblie vyvracajú), že je na samotnom čitateľovi, aby rozhodol o pravdivosti histórie v Biblii. Napríklad pokiaľ berieme do úvahy tzv. nepriame dôkazy historickej vernosti, kniha Exodus hovorí o tom, že Mojžiš bol vrah (Ex 2,12), t. j. nezamlčuje tie udalosti v živote vodcu Izraela, ktoré na neho vrhajú zlé svetlo. To je jeden z dôkazov pravosti historického prístupu.

1. napríklad Biblia: Mk 12,26
2. Nový‎ biblický‎ slovník. Ed. J.D. Douglas; preklad Alena Koželuhová et al. 1. vyd. Praha : Návrat domů, 1996. 1243 s. ISBN 80-85495-65-1. S. 103–105.
3. Nový‎ biblický‎ slovník. Ed. J.D. Douglas; preklad Alena Koželuhová et al. 1. vyd. Praha : Návrat domů, 1996. 1243 s. ISBN 80-85495-65-1. S. 760–767.
4. Nový‎ biblický‎ slovník. Ed. J.D. Douglas; preklad Alena Koželuhová et al. 1. vyd. Praha : Návrat domů, 1996. 1243 s. ISBN 80-85495-65-1. S. 762–764.
5. ZENGER, Erich: Einleitung in das Alte Testament. Verlag W. Kohlhammer 2006
6. ZENGER, Erich: Einleitung in das Alte Testament. Verlag W. Kohlhammer 2006
7. WISEMAN, P. J.: Vznik knihy Genesis. Havířov: JAMI 1993. str. 108 – 111
8. WISEMAN, P. J.: Vznik knihy Genesis. Havířov: JAMI 1993. str. 75 – 79
9. MCDOWELL, J.: The New Evidence That Demands a Verdict. Thomas Nelson Publishers 1999.
10. RADDAY, Y. T. et al.: Genesis: An Authorship Study in Computer-Assisted Statistical Linguistics. Rome: Biblical Institute Press, 1985. xx+235 strán
11. WENHAM, G.: Genesis 1--15. Nelson Reference 1987, edícia Word Bible Commentary – zväzok 1. ISBN 0-8499-0200-2. 352 strán. WENHAM, G.: Genesis 16--50. Nelson Reference 1994, edícia Word Bible Commentary – zväzok 2. 560 strán.
12. WALTKE, B. K., FREDRICKS, C. J.: Genesis: A Commentary. Zondervan 2001. 656 strán

• FINKELSTEIN, I.; SILBERMAN, N. A. Objevování Bible: svatá Písma Izraele ve světle moderní archeologie. Praha: Vyšehrad, 2007 – 329 strán
• KITCHEN, K.A.: On the Reliability of the Old Testament. Eerdmans Publishing Company 2006. 662 strán
• Nový‎ biblický‎ slovník. Ed. J.D. Douglas; preklad Alena Koželuhová et al. 1. vyd. Praha : Návrat domů, 1996. 1243 s. ISBN 80-85495-65-1.
• MCDOWELL, J.: The New Evidence That Demands a Verdict. Thomas Nelson Publishers 1999.
• ALEXANDER, David, ed; ALEXANDER, Pat, ed. Průvodce Biblí. Preklad Rostislav Matulík, Jan Dus. 1. české vyd. Praha : Česká biblická společnost, [2003]. 816 s. ISBN 80-85810-26-3.
• RADDAY, Y. T. et al.: Genesis: An Authorship Study in Computer-Assisted Statistical Linguistics. Rome: Biblical Institute Press, 1985. xx+235 strán
• WALTKE, B. K., FREDRICKS, C. J.: Genesis: A Commentary. Zondervan 2001. 656 strán
• WENHAM, G.: Genesis 1--15. Nelson Reference 1987, edícia Word Bible Commentary – zväzok 1. ISBN 0-8499-0200-2. 352 strán.
• WENHAM, G.: Genesis 16--50. Nelson Reference 1994, edícia Word Bible Commentary – zväzok 2. ISBN 0-8499-0201-0. 560 strán.
• WISEMAN, P. J. Vznik knihy Genesis: první kniha Bible očima archeologa. Preklad Jan Štifter. Havířov : Jami, [1993]. 113 s.
• ZENGER, Erich: Einleitung in das Alte Testament. Verlag W. Kohlhammer 2006, edícia Studienbücher Theologie – zväzok 1,1. ISBN 978-3-17-019526-4. 598 strán

• Genezis
• Exodus (Biblia)
• Levitikus
• Numeri
• Deuteronómium
• Pentateuch
• Starý zákon
• Biblia
• Biblická kritika
• Biblia a história