Karavanserail

• chán alebo dár[1], poprípade v turečtine han[8]
• vakála[1]
• funduk[1] či fundak[9]

Tieto termíny sa môžu vzťahovať na iné pomenovanie podobných štruktúr. Používanie viacerých výrazov bolo iba odrazom regionálnych rozdielov. Nie všetky budovy tohto typu a funkcie sa nazývali karavaserail. V Iráne, Sýrii a Anatólii sa môžeme stretnúť s názvom chán alebo dár.[10] S termínmi vakála a funduk sa môžeme stretnúť v Severnej Afrike (Maghrebe).[11][12]

V slovenskej literatúre sa možno stretnúť aj s pojmami: karavánseráj[9][13], karavanseráj[14][15] a karavanseraj[8][16].

Termín karavanserail sa všeobecne používa, ako zastrešujúci výraz pre viac príbuzných typov stavieb. Pochádza z perzských slov کاروان‎ kárván = karavána a سرای saráj = palác / budova s uzavretým nádvorím.[17] Slovo saráj má podobný význam ako slovo sergalio z osmanskej turečtiny.[18] V iránčine má slovo thraja význam chrániť, ktorý pochádza z koreňa slova tere čo znamená prejsť alebo prekonať.[17]

Mestský karavanserail Chán al-Mirdžan v Bagdade, Irak

Architektonický typ stavieb podobných karavanserailom sa vyvinul pravdepodobne v 1. tisícročí pred Kr. v urartskej a mezopotámskej architektúre. Následne sa vyvíjal počas celej antiky v palácovej architektúre starých Grékov. Príkladom je napríklad palác Demetrias nazývaný aj Anaktoron, ktorého izby ústili do veľkého nádvoria s kolonádami. Obdobne boli situované aj grécke a rímske domy so stĺporadiami či rímske pevnosti. Na Blízkom východe tento typ pretrvával aj v štruktúrach ako napríklad Dura Európos z 3. storočia. Najväčší rozmach však nastal v islamskej architektúre.[19]

Klasické karavanserialy spravidla budovali vysoko postavení úradníci, bohatí jednotlivci alebo dokonca panovníci. Zvyčajne boli situované v mestách, často dokonca priamo v bazároch. Vzdialenosť medzi karavanserailmi tvorila približne jeden deň cesty karavány, čo bolo spravidla približne 30 – 40 km, v ťažšie zvládnuteľných horách bývali úseky medzi nimi menšie. Podporovali rozvoj obchodu a zároveň poskytovali potrebné služby a bezpečnosť cestujúcim. Počas väčšiny islamského obdobia boli karavanseraily bežným typom hostincov pre obchodné karavány.[1][19]

Najstaršie karavanseraily pochádzajú z 8. storočia z oblasti Sýrie. Výstavbu podporovali kalifovia Abbásovskej dynastie, ktorí ich umiestňovali pozdĺž pútnických ciest do Mekky. Ďalej sa výstavba rozšírila v 11. a 12. storočí počas vlády Seldžukov. Mnohé zo stavieb tohto obdobia dodnes zachovali v Turecku a Iráne. Boli bohato zdobené kamennými reliéfmi a zložito architektonicky riešené. Karavanseraily slúžili hlavne na podporu medzinárodného obchodu. Mestské karavanseraily sa tiež stali dôležitými centrami hospodárskej činnosti v mestách. K najstaršie zachovaným príkladom mestského karavanserailu patrí Chán al-Mirdžan v Bagdade zo 14. storočia.[1][3]

Plán jednoho zo sáfíjovských karavanserailov

V mnohých častiach moslimského sveta poskytovali karavanseraily príjmy, ktoré sa používali na financovanie charitatívnych alebo náboženských funkcií či budov. Tieto príjmy a funkcie boli riadené prostredníctvom chránenej dohody vakf. Mnoho významných náboženských komplexov v Osmanskej ríši a Mamlúckom sultanáte zahŕňalo karavanseraily, ako napríklad Sulejmanova mešita v Istanbule. Do Európy tento typ stavby preniesli križiaci. V cudzom prostredí bol skombinovaný s prvkami kresťanskej architektúry, ktoré sa používali v architektúre Rádu nemeckých rytierov a stavbách renesančnej a barokovej architektúry.[19] Výstavbu v 16. a 17. storočí rovnako podporovali aj panovníci z perzskej dynastie Safíjovcov, pričom stavby vznikali predovšetkým na obchodných cestách do Indie. Od 16. storočia sa budovali karavanseraily aj na balkánskych územiach dobytých Osmanskou ríšou. Väčšinou boli postavené na cestách do Dubrovníckej republiky.[4] Najviac karavanserailov zo 16.až 20. storočia sa zachovalo v Halabe, Damasku, Burse, Edirne a Istanbule.[1][3]

Karavanserail má najčastejšie štvoruholníkový pôdorys a zväčša pevnostný charakter. Spravidla majú jeden hlavný chránený vstup, ktorý v perzskej architektúre tvorí pištak. Zvonka boli obohnané múrmi, ktoré boli posilnené baštami na rohoch. V hornej časti sa nachádzajú malé okná a v dolnej časti iba niekoľko menších priezorov. Vo vnútri bolo veľké nekryté nádvorie, ktoré lemovali po obvode arkády s ubytovacími a skladovacími priestormi, bežným vybavením boli stajne pre zvieratá. Niektoré boli dvoj alebo viac poschodové budovy. Súčasťou týchto stavieb bývala aj mešita, madrasa alebo mauzóleum. Väčšie a bohatšie karavenseraily neraz obsahovali aj kúpele (hamamy), viacero nádvorí alebo bohato zdobené portály. Uprostred nádvoria sa nachádza menšia centrálna stavba chrániaca prameň alebo cisternu na vodu.[1][3]

• 
  Karavanserail (Koza Hanı), 14. storočie, Bursa, Turecko
• 
  Karavanserail v Kermáne, 16. storočie, Irán
• 
  Karavanserail neďaleko mesta Izadchást, 17. storočie, Irán
• 
  Karavanserail v Akku, Izrael
• 
  Karavanserail neďaleko mesta Aksaray, Turecko
• 
  Ruiny karavanserialu v Kirgizsku
• 
  Karavanserail v Damasku, 18. storočie, Sýria
• 
  Karavanserail v Şəki, Azerbajdžan
• 
  Karavanserail neďaleko Jazdu, Irán

• islamská architektúra
• pištak

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karavanserail

• Karavanseráj – kde odpočívaly karavany
• UNESCO-Caravanserai