Machu Picchu
Machu Picchu (vyslov: maču pikču; po kečuánsky: Machu Pikchu Starý vrch), známe aj ako Stratené mesto Inkov je mesto, ktoré vytvorili Inkovia, vo výške 2 430 m n. m. na horskom hrebeni nad údolím Urubamba v Peru asi 70 km severne od Cusca.
| Historic Sanctuary of Machu Picchu* | |
|---|---|
| Lokalita Svetového dedičstva UNESCO | |
 | |
| Huayna Picchu nad ruinami Machu Picchu | |
| Štát | .svg.png.webp){kind=small} Peru |
| Typ | zmiešaný |
| Kritériá | i, iii, vii, ix |
| Identifikačné č. | 274 |
| Región** | Latinská Amerika a Karibik |
| História zápisu | |
| Zápis | 1983 (7. zasadnutie) |
| * Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO. | |
Mesto objavil 24. júla 1911 havajský rodák Hiram Bingham spolu so svojím sprievodcom Melchorom Arteagaom v husto porastených peruánskych Andách. Nachádza sa na východných svahoch Ánd v južnom Peru, 112 km severozápadne od vtedajšieho hlavného mesta „ríše Slnka“ – Cusco vo výške 2 350 metrov nad morom pri vstupe do údolia rieky Urubamby. Obklopujú ho dve pohoria – Machu Picchu a Huayna Picchu.
Hiram Bingham sa o stratenom meste dozvedel náhodou z ústnych legiend starých Indiánov. Od National Geographic Society a Yale University v USA získal peniaze, vrátil sa do džungle v Peru spolu s celou expedíciou amerických archeológov a antropológov. Mesto z údolia nebolo vidieť, vchod bol už dávno zničený, pravdepodobne zemetrasením. Po strmom a tropickou vegetáciou zarastenom svahu vystúpili na Machu Picchu, kde objavili početné rozvaliny starobylého mesta zarastené trávou, obklopeného terasovitými políčkami a rozdeleného na chrámovú a obytnú štvrť.
Stratené mesto nazval kečuánskym jazykom – Machu Picchu (Starý vrch). Netušil, že jeho objav raz UNESCO vyhlási za súčasť svetového kultúrneho dedičstva.
Pôvodný názov Machu Picchu sa už zrejme nikto nedozvie. Mesto Inkovia postavili ďaleko od kráľovských ciest „ríše Slnka“ okolo rokov 1460 – 1470. Vtedy prekvitajúca civilizácia Inkov bola najsilnejším štátom predkolumbovských čias. Rozprestierala sa od dnešnej severnej Argentíny a Čile cez Bolíviu a Peru až po Ekvádor.
Machu Picchu nemalo administratívnu, vojenskú ani obchodnú dôležitosť. Prečo mesto Inkovia postavili, nikto nevie. Historici sa dohadujú, že chceli byť bližšie k svojmu božstvu – Slnku, pričom v meste žili najkrajšie ženy, ktoré sa s ním zosobášili. Dokazuje to aj 136 kostier, prevažne žien, ktoré na mieste našli americkí archeológovia. Možno išlo o „ajillas“, ako sa hovorilo mladým dievčatám, špeciálne vybraným pre slnečné rituály. Išlo o kráľovské a kultové sídlo, ktoré sa vybudovalo pravdepodobne počas vlády Pachacutiho.
Architektúra
Všetky stavby na Machu Picchu sú postavené v klasickom inckom architektonickom štýle s leštenými stenami pravidelného tvaru. Inkovia boli majstrami techniky nazývanej ashlar, ide o spájanie mohutných blokov kameňov bez použitia malty tak, že medzi jednotlivé bloky nemožno vložiť čepeľ noža.
Celý priestor je zložený zo 1400 stavieb vrátane chrámov, parkov, rezidencii a obranných útočisk, ktoré sú navzájom pospájané kamennými chodníkmi a schodmi. Dodnes sa tu nachádzajú funkčné vodné fontány prepojené s kanálmi, ktoré slúžili ako zavlažovací systém.
Machu Picchu je vybudované bez použitia drevených a medených nástrojov, ťažných zvierat a malty. Pravdepodobne slúžilo ako útočisko pre viacerých Inkov, ktorí sa tu utiahli po krutom prenasledovaní a vraždení svojho národa, a zabití vládcu Atahualpu, pod vedením jeho brata Capaca.
V centre mesta sa nachádza chrámový komplex s najkrajším kamenným výtvorom – pyramídou nazývanou Chrám Slnka, jej najvyšším bodom je slávna posvätná plošina – žulový monolit Intihuatana, v jazyku Kečuáncov „miesto, na ktorom je pripútané Slnko“. Slúžila ako hodiny a ukazovala obdobia rovnodenností ako aj ďalšie významné opakujúce sa javy na nebeskej sfére. Na poludnie 21. marca a 21. septembra stĺpy stojace v bezprostrednej blízkosti monolitu prestali vrhať tieň. Intihuatana slúžila aj na rituálne a náboženské účely. Susedia s ňou dva jednoduché chrámy – Chrám troch okien a Hlavný chrám.
Ďalšou pozoruhodnou stavbou v palácovej časti meste je Torreón, pologuľovitá veža s obetným stolom, pod ktorým sa nachádza priestor, ktorý Bingham pomenoval "Kráľovské mauzóleum".
V iných menej okázalých štvrtiach na spodných terasách pravdepodobne bývali bežní obyvatelia, vojaci a remeselníci, zatiaľ čo na vyšších terasách stáli domy a úradovne šľachty. Ploché otvorené námestie, ktoré sa dnes nazýva Plaza Principal, bolo zrejme miestom, kde sa obyvatelia zhromažďovali počas slávností. Stovky stupňovitých terás, ktoré vedú do centra mesta slúžili na pestovanie rastlín. Na malých terasovitých políčkach obklopených skalnými stenami sa pestovali zemiaky, kukurica a rôzne druhy zeleniny. Úrodná pôda potrebná na pestovanie týchto plodín sa pravdepodobne získavala o 500 metrov nižšie, v údolí rieky Urubamby. Podľa dnešných výpočtov dokázali úrodné terasy v Machu Picchu uživiť asi 10 000 obyvateľov.
Najvyššou horou na Machu Picchu je Huayna Picchu. Na jej vrchole sa nachádza rozvalina strážnej budovy s niekoľkými terasami.
Prečo sa až do roku 1911 o „stratenom meste“ nič nevedelo? Tajomstvo si starí Inkovia odniesli do záhrobia a vytvorili tak priestor na špekulácie historikov z celého sveta. Hovorí sa, že mesto sa po dobytí ríše postupne dostalo do zabudnutia preto, že Inkovia nepoznali písmo. Komunikovali iba prostredníctvom diagramov a uzlov – kipa. Mali prísne hierarchicky usporiadanú spoločnosť a fakt, že španielski conquistadori nevyhľadávali učencov, ktorí písmu rozumeli, prispel k tomu, že sa na Machu Picchu zabudlo. Po „stratenom meste“ tak zostali iba legendy. Asi tisícka pôvodných obyvateľov „Starej hory“ podľahla epidémiám, zväčša malárii.
Machu Picchu dnes
V súčasnosti patrí Machu Picchu medzi najnavštevovanejšie miesta v Peru. Ročne Machu Picchu navštívi vyše 5 miliónov ľudí. Pre veľký počet turistov sa krajina snaží počet návštev obmedzovať vysokými cenami vstupného.
Zdroj
| | |