História Athletic Club

Athletic Club vznikol v Baskickom meste Bilbao v období industrializácie. Na konci 19. storočia bolo Bilbao malým mestom s čulým hospodárskym a obchodným ruchom, ktoré malo otvorené dvere pre rôznorodé priemyselné a finančné aktivity.

Bilbao tých rokov malo všetko potrebné na to, aby prijalo nový druh športu, futbal. Rozvoj športu v Bilbau však nebol ničím výnimočný a záujem oňho rástol predovšetkým preto, že to bolo módou. Obyvatelia mesta boli priťahovaní ku všetkému, čo prichádzalo z iných krajín Európy, zvlášť mali slabosť pre všetko "anglické", keďže sa v meste šírila "anglománia".

V Bilbau bývala početná skupina cudzincov, ktorej prítomnosť uľahčovala včlenenie zvykov, ktoré boli dovtedy ľuďom v Bilbau neznáme. Medzi týmito cudzincami boli aj baníci zo severovýchodu Anglicka a pracovníci lodeníc zo Sunderlandu, Southamptonu a Portsmouthu. Anglickí robotníci priniesli so sebou, podobne ako do iných častí sveta, futbal. Radi si ho zahrali a tak založili futbalový klub s názvom Bilbao Football Club.

Ihrisko Lamiako

V tomto období boli mladíci pochádzajúci z rodín Baskickej strednej vrstvy v Anglicku na štúdiu a počas svojho pobytu v Británii si obľúbili futbal. Keď sa vrátili do Bilbaa, ich záujem o futbal neochladol. V roku 1884 miestne noviny Noticiero Bilbaíno uverejnili článok s výzvou na uskutočnenie futbalového zápasu medzi týmito študentmi a Anglickými prisťahovalcami. Zápas sa uskutočnil 3. mája 1894 na miestnom ihrisku Lamiako s veľmi nepriaznivým výsledkom pre miestnych študentov 0-6. Neskôr sa podarilo zorganizovať viac takýchto zápasov.

V roku 1898, skupina študentov a nadšencov futbalu, ktorá sa stretávala na Zamacoisovom gymnáziu, aby si spolu zahrala futbal, dala podnet k vzniku futbalového tímu, v tom čase ešte bez právnej registrácie a nazvali ho Athletic Club, použijúc anglický pravopis. Neskôr 5. apríla 1901 bol klub aj právne založený na ustanovujúcom zhromaždení v kaviarni Café Garcia.[3]

Hlavným rivalom Athletica bolo práve Bilbao FC. Počet divákov, ktorí cestovali vlakom na ihrisko Lamiako, aby si pozreli zápasy Athletica bol zápas od zápasu vyšší, niekedy dosiahol až 3-tisíc. Na niektoré zápasy prišlo toľko ľudí, že zaplnili aj jazdeckú tréningovú dráhu v okolí ihriska.

Príležitosť na získanie prvej trofeje pre klub prišla v roku 1902, keď sa pri príležitosti korunovácie kráľa Alfonsa XIII. organizoval futbalový turnaj Copa de la Coronación (slovensky: Korunovačný pohár). Tento turnaj vyhral Club Bizcaya, ktorý bol pre tento turnaj sformovaný z hráčov Athletic Club a Bilbao FC, potom čo porazil Espanyol 5-0, klub New Foot-ball de Madrid 8-1 a FC Barcelona 2-1.[4]

Na mimoriadnom zhromaždení členov klubu Bilbao FC v roku 1903 jeho predstavenstvo rozhodlo o jeho rozpustení a zlúčení všetkých členov s Athleticom. Dátum založenia klubu Athletic Bilbao je do dnes predmetom diskusií futbalových historikov. Klub uvádza svoje založenie v roku 1898, ale iní tvrdia, že ku skutočnému založeniu došlo až v roku 1901 alebo 1903.

Zostava Athletic Club z roku 1903

V roku 1903 baskickí študenti založili aj Athletic Club de Madrid, ktorý sa neskôr preformoval do súčasného Club Atlético de Madrid. V tom istom roku Athletic prekonal vážnu krízu, keď sa zvažovalo aj jeho zrušenie. Kritické obdobia klubu v jeho počiatkoch sú veľmi úzko zviazané s úspechmi, víťazstvami v Copa del Rey (slovensky: Kráľovský pohár) v rokoch 1903, 1904, 1910 a 1911.

V roku 1907 opätovne ožil Club Bizcaya, teraz vytvorený z hráčov Athletica a Unionu Vizcaino, aby odohral zápasy Copa del Rey. Klub sa dostal až do finále, v ktorom podľahol Madridu FC 0-1.

Časom sa objavili hráči, ktorí sa stali legendami klubu, ako Belauste alebo Pichichi. Pichichi bol skutočnou hviezdou tímu a veľmi produktívnym strelcom. Dnes nesie jeho meno ocenenie pre najlepšieho strelca La Ligy v jednotlivých sezónach.[5]

Hráči klubu sprvoti nosili dresy s modrými a bielymi pruhmi, ale v roku 1910 došlo k zmene, keď modrá bola zamenená za červenú. Existuje niekoľko vysvetlení, čo k tomu viedlo. Najrozšírenejším je teória, že to bolo s úcty k Sunderlandu a Southamptonu[6], mestám odkiaľ pochádzali Angličania, ktorí prispeli k rozvoju futbalu v meste. Ďalšou alternatívou je, že jeden člen klubu bol poslaný do Anglicka kúpiť väčší balík dresov s dovtedy používanou modro-bielou kombináciou, ale nemohol ich zohnať a tak sa namiesto toho vrátil s balíkom červeno-bielych.

Najpravdepodobnejším vysvetlením však je, že v tom čase sa dresy s červenými a bielymi pruhmi dali vyrobiť veľmi lacno, keďže táto farebná kombinácia sa bežne používala k výrobe poťahov na posteľné matrace. Látka používaná pri ich výrobe sa ľahko dala prešiť na futbalové dresy. Oba kluby, Athletic Bilbao aj Athletic Madrid, v svojich počiatkoch hrali v dresoch s modrými a bielymi pruhmi a práve objavenie lacnej možnosti na výrobu dresov ich presvedčila k zmene. Madridský klub sa odhodlal k tejto zmene skôr, preto sa stali známi aj ako Los Colchoneros (slovensky: výrobcovia matracov). Predtým iba jeden tím používal farebnú kombináciu s červeno-bielymi pruhmi, Sporting de Gijón, od roku 1905.

Ihriská, ktoré klub používal, najprv Lamiako (Leioa) a od roku 1910 Jolaseta (Getxo), nezodpovedali požiadavkám, ktoré si vyžadoval rastúci počet fanúšikov. Klub tiež viackrát vyhral Copa del Rey, mal v tíme hviezdnych hráčov a tak potreboval trvalý a dôstojný domovský stánok.

Dňa 20. januára 1913, počas úradovania prezidenta Alejandra de la Sota, bol položený základný kameň nového štadióna pri kostole San Mamés, o sedem mesiacov neskôr, v auguste toho istého roku, bol štadión slávnostne otvorený.[7] Prvý zápas na novom štadióne sa odohral 21. augusta 1913 medzi Athleticom a Racingom Irún so zmierlivým výsledkom 1-1. Seve Zuazo mal česť urobiť prvý výkop a Pichichi bol autorom prvého gólu Rojiblanco (slovensky: červeno-bielych) v "Katedrále".

Už pred slávnostným otvorením štadióna San Mamés v roku 1913 bol Athletic Club považovaný za najlepší klub v krajine. Nielen preto, že mal skutočne závideniahodný tím, veď prezývka Athletica "levy" pochádza práve z tohto obdobia, ale aj preto, že mal najlepších trénerov priamo z Anglicka.[8]

Napríklad tréner Barnes priniesol do klubu povzbudzujúceho tímového ducha, dôraz na zlepšenie výkonov jednotlivých hráčov, vycibrenie techniky, disciplínu a poriadok. S takýmito základmi sa čoskoro dostavili aj športové úspechy: víťazstvá v oblastných majstrovstvách, ako aj v troch po sebe idúcich sezónach Copa del Rey 1914 až 1916. K najväčším hviezdam v tom čase patrili brankár Ibarreche, obrancovia Solaun a Hurtado, stredopoliari Eguía, Belauste a jeho brat Ramon, útočníci Iceta, German, Apón, Zuazo a Rafaelo Moreno, prezývaný "Pichichi".[8]

Všetky zápasy vyvolávali u divákov očakávania, ale obzvlášť tie s baskickými tímami, predovšetkým Arenas de Getxo, Racing a Sporting de Irún a Real Sociedad, ale tiež tie hrané vo Vianočnom období proti zahraničným klubom, ktoré dávali možnosť sledovať hru iných futbalových škôl.

Po úspešných rokoch 1914 až 1916 Athletic čakal na ďalšiu veľkú trofej 5 rokov. V sezóne 1919/20 vyhral oblastné majstrovstvá a potom s vynoveným tímom Copa del Rey v roku 1921. V tom istom roku prišiel z Racingu Santander do klubu nový tréner, Fred Pentland. Athletic pod jeho vedením získalo víťazstvo v Copa del Rey v roku 1923. Pentland zásadne zmenil spôsob hry Athletica, keďže uprednostňoval hru na krátke prihrávky. V roku 1927 odišiel z Athletica a trénoval Athletic Madrid, Real Oviedo a Španielsku reprezentáciu, aby sa neskôr v roku 1929 opäť vrátil do klubu.

V priebehu dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia dosiahli hráči Athletica aj medzinárodné uznanie. Bolo to pri príležitosti Olympijských hier v Antverpách, kde Španielska národná reprezentácia získala strieborné medaily, práve s významnou podporou hráčov Rojiblanco. Medzi nimi boli Jose Mari Belausteguigoitia, Sabino Bilbao, Rafael Moreno "Pichichi", Txomin Acedo a Sesumaga.

Koncom 20. rokov, keď vedenie klubu sídlilo v La Alcazaba a počet jeho členov presahoval 2-tisíc, nadišiel čas zmien. Futbal sa stal najpopulárnejším športom v Španielsku, jeho profesionalizácia bola neodškriepiteľným faktom a logickým vyvrcholením bolo zrodenie španielskej najvyššej futbalovej súťaže, La Ligy.

Rok 1929 bol historickým míľnikom pre španielsky futbal, v jeho priebehu sa odohrala prvá sezóna španielskej futbalovej ligy. Sprvoti bol zrod tejto súťaže predmetom silnej kritiky. Jej odporcovia tvrdili, že množstvo zápasov v krátkom slede bude fanúšikov nudiť. Opak však bol pravdou. Nasledujúca sezóna 1929/30 vstúpila do histórie klubu, bola prvou, v ktorej hráči Rojiblanco získali double, víťazstvo v La Lige a Copa del Rey zároveň.

Celoštátna liga sa čoskoro stala atraktívnou a odsunula bokom ostatné zápasy, ako oblastné majstrovstvá, priateľské zápasy, zahraničné zájazdy a pod. Každá sezóna bola v centre pozornosti futbalovej verejnosti. Na začiatku tvorilo La Ligu desať tímov, baskické kluby Athletic Club, Arenas de Getxo, Real Sociedad a Real Unión, katalánske FC Barcelona, Espanyol a CE Europa, madridské Real Madrid a Athletic Club Madrid a kantábrijský klub Racing de Santander.

Bata

V čase založenia La Ligy sa Athleticu podarilo vytvoriť bezpochyby jeden z najlepších tímov v jeho histórii, ktorý dosiahol množstvo úspechov, 4-krát vyhral La Ligu, 4-krát Copa del Rey, 6-krát oblastné majstrovstvá a 2-krát Baskický pohár.[9] V priebehu ôsmich rokov tento tím získal 16 oficiálnych titulov, dosiahol mnohé veľké víťazstvá a rekordy, niektoré z nich sa nepodarilo prekonať dodnes. Napríklad vyhral Copa del Rey štyrikrát v rade v rokoch 1930 až 1933, v rokoch 1930, 1931 získal double a v rokoch 1932 a 1933 skončil v lige na druhom mieste.[2] V roku 1931 Athletic porazil FC Barcelona 12-1, čo je najvyššia výhra v histórii La Ligy. Bata dal v tomto zápase 7 gólov.[9] Bolo to najúspešnejšie obdobie klubu v jeho histórii, o ktoré sa zaslúžili tréner Pentland a hráči Blasco, Castellanos, Urkizu, Garizurieta, Mugerza, Unamuno, Lafuente, Iraragorri, Chirri, Bata, Gorostiza, Roberto a Cilaurren.

Tento tím bol výhradne tvorený hráčmi z mládežníckej liahne Athletica a hráčov baskického pôvodu z iných klubov, čo je štandardom až dodnes. Z iných klubov do Athletica prestúpili, Blasco (1926) z Acera, Unamuno (1927) a Roberto Echevarria (1928) z Alavésu, Lafuente (1927) a Bata (1929) z Barakalda, Gorostiza (1929) a Cilaurren (1932) z Arenas de Getxo a z rezervného tímu prišli Chirri (1925), Garizurieta (1927), Ispizua (1928) a Iraragorri (1929).

Anglický trénersky dirigent Mister Fred Pentland si zaslúži osobitnú zmienku. Sedel na lavičke tímu v dvoch obdobiach (1922-1925; 1929-1933) a získal s ním najviac oficiálnych titulov zo všetkých trénerov, celkovo 12. Neodmysliteľne k nemu patrila cigara a tvrdý klobúk, bol výraznou osobnosťou predvojnového Bilbaa.[9]

Futbal bol už vtedy profesionálnou záležitosťou a hráči Athletica dostávali v priemere 750 pesiet mesačne a príplatok 5 pesiet za každé víťazstvo. Jedine veľkorysý Carmelo Goyenechea, ktorý ukončil kariéru po sezóne 1928/29, bol amatérom. Klub získaval financie cez členské poplatky a z predaja lístkov. Napríklad v skvelej sezóne 1929/30 bol zisk 172 482 pesiet, čo predstavenstvo klubu použilo na rozšírenie hlavnej tribúny štadióna San Mamés o 400 miest. Keď neskôr prišlo náročnejšie obdobie, aby klub nemusel predať svoje talenty, predstavenstvo vymyslelo Deň klubu. Pri tejto príležitosti sa 22. júla 1932 konalo verejné zhromaždenie a výťažok z tohto dňa bol určený na podporu klubu. V roku 1934 mal klub 4 044 členov.[9]

Koniec úspešného obdobia prišiel rýchlo, neočakávane a veľmi rozhodne s občianskou vojnou, a kvôli tomuto konfliktu neprebehla ani potrebná generačná výmena hráčov.

Občianska vojna zasiahla aj Athletic. Mnohí z hráčov sa pridali k povstaleckej armáde "pro-aviación Euzkadi". V tomto období sa tiež podarilo sformovať Baskický národný futbalový tím, ktorý bol na turné po Európe a Amerike. Počet viac ako 3000 členov klubu pred vojnou sa zmenšil na 587. Ľudia v Španielsku mali existenčné problémy a futbal ustúpil na čas do úzadia ich záujmu. Postupne sa však veci vracali k normálu.

Možno jedným z najväčších úspechov v histórii Athletica bola úspešná obnova tímu po občianskej vojne. Majstrovský tím predvojnového obdobia sa už nedal nanovo zložiť a bolo nevyhnutné vytvoriť nový tím, ktorý by bol schopný dosiahnuť rovnaké športové úspechy ako jeho predchodcovia. Iba niektorí hráči si mohli opäť obliecť červeno-biely dres Athletica ako Gorostiza, Oceja, Unamuno, Garate a Urra. Nábor nových hráčov bol spojený s organizáciou turnaja medzi baskickými klubmi, ktoré mali najmenej päť členov svojho kádra mladších ako 17 rokov. Ako bolo zrejmé z tohto turnaja, zdravie mladých hráčov bolo na dobrej úrovni a tak Athletic angažoval Bertoliho, Paniza, Arqueta, Gainza, Zarra a Irionda. Tento postup pri nábore nových hráčov umožnil klubu sformovať silný tím. Vytvorenie tohto tímu podnietilo mnohých bývalých členov k návratu, a tak v sezóne 1940/41 mal klub už okolo 1500 registrovaných členov.

V roku 1941 musel klub zmeniť svoj názov na Atlético Club, aby rešpektoval nariadenie vydané vládou generalisima Franca, ktoré zakazovalo používanie nešpanielskych názvov a tiež mal vyvrátiť tradíciu angažovania len baskických hráčov.

Povojnový tím vyhral La Ligu v sezóne 1942/43 a v rokoch 1943, 1944, 1945 a 1950 zvíťazil v Copa del Rey (v tom období s názvom Copa del Generalisimo). Taktiež skončil trikrát na druhom mieste v lige a rovnako trikrát bol neúspešným finalistom Copa del Rey. Athletic bol na správnej ceste, mal za sebou silnú podporu fanúšikov, čo vidieť z pôsobivých privítaní pri oslavách titulov a bol označovaný za Kráľa Copa del Rey, keďže bol v siedmich finále za trinásť rokov. Slovami známeho novinára Monchina: "Finále? To bude hrať Athletic a nejaký iný tím."[10]

Bolo to obdobie útočnej línie v zložení Iriondo, Venancio, Panizo, Zarra a Gainza, hráčov ako Lezama, Oceja, Bertol, Ortuzar, Mieza, Arqueta, Ortiz, Garate, Celaya a Unamuno. Za úspechmi bol tímová práca, ale aj individuálne schopnosti jednotlivcov. Zarra, najlepší útočník v histórii La Ligy, získal 6-krát Pichichi - ocenenie pre najlepšieho strelca sezóny.[10] V priebehu trinástich sezón nastrieľal celkovo 294 gólov vo všetkých súťažiach za Athletic, k tomu 20 ďalších za reprezentáciu Španielska. Jeho 38 gólov zo sezóny 1950/51 je stále neprekonaným rekordom La Ligy. Panizo bol hráč, ktorý zmenil koncepciu ponímania hry a Gainza zase bol skvelý krídelník.

Nároky na kluby hrajúce v La Lige z roka na rok rástli, keďže v sezóne 1939/40 bola La Liga rozšírená na 12, v sezóne 1942/43 na 14 a v sezóne 1951/52 na 16 tímov. Do klubu začali tiež prichádzať prví cudzinci, Kubala, Ben Barek, Di Stéfano a pod.

Počas týchto rokov došlo k zásadným zmenám aj na štadióne. Na hlavnej tribúne bolo vybudované jedno celé nové poschodie bez akýchkoľvek oporných stĺpov a s dominantným vzorom nad ním, ktorí sa stal od sezóny 1952/53 symbolom štadióna, "oblúk San Mamés".

V sezóne 1953/54 sa dostavil pokles formy a prišiel aj ústup z pozícií. Nastalo prechodné obdobie, onedlho však tím posilnili noví hráči ako Arieta, Carmelo Uribe, Mauri, Maguregui, ktorých pôsobenie pri Rojiblanco umožnilo nadviazať na úspechy klubu.

Generačná výmena prebehla bez problémov a hoci už súčasťou tímu neboli hráči ako Lezama, Celaya, Oceja, Nando, Bertol, Mieza, Garate, Iriondo, Venancio, Zarra a Panizo, bol starostlivo zložený nový tím a to vďaka mládežníckej liahni. Tento tím zložený Fernandom Daučíkom tvorili Carmelo, Orue, Canito, Garay, Mauri, Maguregui, Arteche, Marcaida, Arieta, Uribe a skvelý Piru Gainza.[11]

Onedlho sa dostavili aj výsledky, víťazstvo v La Lige v sezóne 1955/56, dvakrát zisk Copa del Rey v rokoch 1955 a 1956, oficiálny debut v európskych pohárových súťažiach, kde Athletic odohral skvelý zápas proti Manchestru United v Pohári európskych majstrov. Neskôr v roku 1958 zvíťazili vo finále Copa del Rey proti európskemu futbalovému kráľovi - Realu Madrid - na štadióne Santiaga Bernabeu v Madride.[11]

V priebehu šesťdesiatych rokov umožnil klub angažovanie hráčov, ktorý síce mali baskický pôvod, ale nenarodili sa v Baskicku. Takým hráčom bol napríklad Armando Merodio narodený v Barcelone. Tiež bolo umožnené hrať v klube hráčom, ktorý sa narodili v Baskicku, ale neboli Baskovia. Napríklad Jesus María Pereda, Miguel Jones a José Eulogio Gárate boli uznaní za naturalizovaných Baskov.[11]

V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch klub už nebol taký úspešný a získal len dvakrát Copa del Rey v rokoch 1969 a 1973 a ligový pohár v sezóne 1969/70. V tomto období sa podarilo podniknúť oficiálne kroky k založeniu mládežníckej akadémie. Mládežnícky tím bol oficiálne vytvorený v roku 1961 a klubové "béčko" Bilbao Athletic bolo založené v roku 1964. Otvorenie futbalovej akadémie v Santa Maria de Lezama v roku 1970 bolo pre klub veľmi dôležité a hlavne umožnilo podporu mládežníckych tímov, čo bolo predpokladom športových úspechov v budúcnosti.

Mládežnícky tím Athletica získal Copa del Rey v rokoch 1962 až 1967 a niektorí z týchto mladých hráčov posilnili prvý tím Athletica. Medzi nimi vynikal Txetxu Rojo, ktorý odohral za mládežnícky tím dve sezóny a od sezóny 1965/66 sa stal stabilným členom kádra prvého tímu a zostal jeho súčasťou až do sezóny 1981/82. V historických tabuľkách klubu je na druhom mieste v celkovom počte odohraných zápasov za klub. Ďalšou legendou klubu je Jose Angel Iribar Kortajarena, ktorý odohral za klub 18 sezón (1962/63 až 1979/80), 467 zápasov, z toho 93 v Copa del Rey a 55 v európskych súťažiach. Tento brankár, ktorý nasledoval šľapaje iných skvelých brankárov klubu ako Ibarreche, Vidal, Blasco, Lezama a Carmelo, je dodnes fanúšikmi klubu považovaný za najlepšieho brankára klubu.[11]

V tomto období získal štadión San Mamés vzhľad podobný tomu, ako vyzerá dnes. V roku 1957 bola vybudovaná južná tribúna, v roku 1961 severná, v roku 1964 bolo nainštalované osvetlenie a v roku 1972 bola postavená východná tribúna. Ak by sme do týchto zmien zahrnuli aj tie, ktoré prebehli pred majstrovstvami sveta vo futbale v roku 1982, tak štadión je v podstate taký istý ako dnes.

V roku 1973 oslavoval Athletic diamantové výročie svojej existencie a ako sa vyjadrili klubový historici, bolo to: "75 rokov športovej jednoty v službách Baskického futbalu."[12]

Po oslavách diamantového výročia a po získaní dvadsiateho tretieho titulu v Copa del Rey, si zodpovední uvedomili, že v klubovom futbale dochádza k zásadným zmenám. V minulosti hrali v španielskej lige cudzinci iba výnimočne. Od sezóny 1973/74 sa to však zmenilo, čo zásadne zmenilo jej ráz.

Začalo sa to možnosťou angažovania dvoch hráčov, neskôr sa dospelo k rozhodnutiu o voľnom pohybe futbalistov v Európe v súlade s Bosmanovým pravidlom, či k možnosti zaradenia hráčov, ktorí nie sú z Európy. Postupne bolo čoraz ťažšie zachovávať prestupovú filozofiu klubu a dosahovať úspechy.

Zároveň sa La Liga stávala z roka na rok náročnejšou, od sezóny 1972/73 bolo jej súčasťou 18, od sezóny 1989/90 až 20 a v dvoch sezónach 1995/96 a 1996/97 dokonca 22 klubov. Veľké kluby lanárili stále viac a lepších futbalistov zo zahraničia. Futbal sa zásadne menil, ale základná športová filozofia Athletica ostávala bezo zmeny.

V decembri 1975 pred zápasom s Realom Sociedad, kapitán Athletica Iribar a kapitán Realu Sociedad Ignacio Kortabarria slávnostne umiestnili v stredovom kruhu baskickú zástavu, Ikurriñu. Pri tejto príležitosti bola baskická zástava po prvýkrát od smrti generalisima Franca vystavená na verejnosti. V roku 1977 sa klub opäť vrátil k názvu Athletic Club.

V roku 1977 zažil klub oživenie úspechov, keď dosiahol na účasť vo finále Copa del Rey a tiež Pohára UEFA, kde prehral s Juvetusom. Väčšie úspechy sa dostavili s príchodom trénera Javiera Clementeho v roku 1981. Clemente poskladal jeden z najúspešnejších tímov v histórii Athletica. Hráčov z mládežníckej liahne Athletica ako Santiago Urkiaga, Miguel De Andres, Ismael Urtubi, Estanislao Argote a Andoni Zubizarreta spojil s veteránmi Danim a Goikoetxeom. V prvej sezóne pod vedením Clementeho sa tím umiestnil v La Lige na 4. mieste. V sezóne 1982/83 ligu vyhral a v sezóne 1983/84 dokonca získal double, víťazstvo v La Lige aj Copa del Rey. V nasledujúcich sezónach skončili Rojiblanco na treťom respektíve štvrtom mieste. Clementeho tím nemal dobrú povesť pre agresívny spôsob hry, zosobnený najmä v tvrdom Goikoetxeovi. Clemente uprednostňoval hru s dvoma defenzívnymi stredopoliarmi hrajúcimi pred dvojicou stopérov.[13]

Po týchto úspechoch a odchode trénera Clementeho prišlo, počínajúc sezónou 1985/86, náročné obdobie. Nová generácia hráčov nedokázala nadviazať na predchádzajúce úspechy klubu. Ani výmena viacerých trénerov ako José Ángel Iribar, Howard Kendall, Jupp Heynckes a Javier Irureta, ako aj návrat Clementeho k predchádzajúcim úspechom neviedla.

Výkonnosť klubu sa stabilizovala, až keď prevzal riadenie tréner Luis Fernandez v roku 1996. Fernandez profitoval z toho, že si klub osvojil flexibilnejšiu prestupovú politiku. Teraz mohol hrať za Athletic každý, kto bol vychovaný v mládežníckych kluboch v Baskicku. Koncom osemdesiatych rokov preto mohli za tím hrať hráči ako Patxi Ferreira zo Salamancy a Brazílčan Biurrun, ktorý sa prisťahoval do Baskicka ešte v mladom veku.

Tréner Fernandez angažoval Ismaela Urzaiziho, José Mariho a Bixenteho Lizarazu, prvého Baska narodeného vo Francúzsku, ktorý hral za klub. Athletic tiež pytliačil v mládežníckych liahňach iných klubov, napríklad získal od konkurenčného rivala Realu Sociedad Joseba Etxeberriu, čo viedlo k zhoršeniu vzťahov medzi klubmi. Hoci Lizarazu opustil klub po odohraní jednej sezóny, Urzaiz, José Mari Garcia Lafuente, Joseba Etxeberria, Rafael Alkorta, Julen Guerrero a Patxi Ferreira sa stali tvorcami úspechu v sezóne 1997/98, keď tím skončil na druhom mieste v La Lige.[14]

V roku 1998 Athletic Club, ako prvý klub v histórii La Ligy, oslavoval 100 rokov svojej existencie. Zisk druhého miesta prispel k dôstojným oslavám storočnice.

Za zmienku z tohoto obdobia stojí zavedenie klubovej piesne v roku 1983 a slávnostné otvorenie nového ústredia klubu v Ibaigane v roku 1988.[14]

Po oslavách storočnice a zisku druhého miesta v La Lige v sezóne 1997/98, Athletic v nasledujúcej sezóne hral v Lige majstrov. Fernandezovo pôsobenie pri klube sa skončilo v roku 2000. Vzápätí zasadli na lavičku Txetxu Rojo a Jupp Heynckes. V sezóne 2004/05 sa klub vrátil do pohárovej Európy, keď hral Pohár UEFA pod vedením bývalého hráča Ernesta Valverdeho.[15]

Po odchode Valverdeho nastali dve najhoršie sezóny Athletica v jeho histórii (2005/06 a 2006/07), v ktorých klub zlomil takmer všetky negatívne rekordy. Neúspechy viedli až k rezignácii prezidenta klubu Fernanda Lamikiza.

V súčasnosti sedí na trénerskej lavičke Joaquin Caparrós a pod jeho vedením sa mladému tímu s kvalitnými hráčmi, z veľkej časti z liahne mládežníckej akadémie, darí celkom dobre.

Prvá sezóna (2007/08) pod vedením Joaquína Caparrósa prebehla pokojne, za zmienku stoja presvedčivé víťazstvá nad silnými klubmi na ich domovskej pôde, na štadióne Mestalla vo Valencii a Vicenta Calderóna v Madride, domovskom stánku Atlética. V La Lige klub skončil na 11. mieste s 50 bodmi a dostal sa do štvrťfinále Copa del Rey, kde Rojiblanco vyradil Racing Santander.

Sezóna 2008/09 znamenala účasť klubu vo finále Copa del Rey, hranom vo Valencii proti Barcelone. Athleticu sa podarilo prebojovať do finále po 24 rokoch, svojmu súperovi však podľahol. V lige sa nepodarilo dosiahnuť potrebnú stabilitu výkonov, čo viedlo opätovne k ťažkostiam.

Po časovo náročných rokovaniach so samosprávou mesta sa v roku 2009 podarilo začať s výstavbou nového štadióna. Od sezóny 2014/2015 bude hrať Athletic svoje zápasy na štadióne San Mamés Barria s kapacitou 53-tisíc divákov a za 240 miliónov eur.[16]

Na začiatku roku 2010 mal klub viac ako 35-tisíc členov.[1] Francúzsky športový denník L'Equipe Athletic opísal ako "jedinečný v histórii futbalu na celom svete". Táto jedinečnosť spočíva v tradícii angažovania baskických hráčov alebo hráčov z mládežníckych akadémií po celom Baskicku.