Tamara (kráľovná)

Tamara sa narodila ako najstaršia dcéra kráľa Juraja III. a kráľovnej Guranduchty okolo roku 1156/1160. Po tom, čo bolo zrejmé, že kráľ Juraj už neporodí syna bola Tamara v roku 1178 korunovaná za spoluvládkyňu. V roku 1184 Juraj III. zomrel a Tamara sa stala samovládkyňou. Gruzínski šľachtici však s vládou ženy neboli spokojní, pretože šlo v gruzínskych krajinách o bezprecedentný stav. Tamarina prvá korunovácia sa navyše uskutočnila len z vôle kráľa a nebola posvätená stavmi. Aby si Tamara udržala korunu a zaistila v krajine mier, musela byť korunovaná druhýkrát, s tým, že jej kráľovská moc bola výrazne obmedzená. Prevaha šľachty sa ukázala už v korunovačnom akte, druhá korunovácia sa totiž uskutočnila v západogruzínskom meste Kutaisi a korunu kráľovná získala od miestneho biskupa Antona, žezlo a meč od miestnych šľachticov Kachabera a Vardana. Šľachta kráľovnú prinútila odvolať z vysokých úradov neurodzených hodnostárov, obzvlášť Kubasara, ktorý predtým podporil kráľa Juraja III. proti povstaniu šľachty, a čo viac mal byť ustanovený legislatívny a súdny orgán podobný parlamentu - karavi. Kráľovná s ustanovením takéhoto správneho útvaru nesúhlasila, a dokonca nechala uväzniť hlavného protagonistu návrhu Kutlu Arslana, nakoniec avšak pre hrozbu občianskej vojny požiadavkám čiastočne ustúpila a odbojní šľachtici boli ospravedlnení. Stredoveká obdoba parlamentu nakoniec nevznikla, avšak kráľovská moc bola obmedzená v prospech kráľovskej rady (darbazi). Šľachtici a klér taktiež Tamare vybrali prvého manžela, ktorým sa v roku 1185 stal vladimírsko-suzdaľský princ Jurij Bogoljubskij. Jurij bol skúseným vojakom, avšak osobnostne bol úplne inou osobou ako zbožná Tamara. V dohodnutom manželovi sa kráľovná pre jeho osobnosť sklamala a manželstvo nebolo konzumované. Využitá nebola ani dúfaná rusko-gruzínska aliancia. Nakoniec v roku 1188 Tamara požiadala biskupov a kráľovskú radu o anulovanie sobáša, čo sa aj uskutočnilo. Jurij bol následne s odškodnením vyhnaný do Konštantínopola. V tom istom roku (1188) sa Tamare viac rozviazali ruky po tom, čo zomrel jej veľký mocenský protivník, gruzínsky patriarcha a prvý minister Michael Mirianisdze. Tamara sa Michaela pokúsila na cirkevnej synode odvolať už v roku 1185, avšak gruzínsky klér sa proti nemu neodvážil postaviť, a kráľovná tak do cirkevných štruktúr mohla dostať sebe verných ľudí až po jeho smrti. Michalova smrť uvoľnila kráľovnej ruky aj vo svojej osobnej politike, čo sa prejavilo už o rok v roku 1189, keď si kráľovná vybrala svojho druhého ženícha, osetského Bagrationovca Dávida Soslana,.[2][6]

Gruzínske kráľovstvo a závislé územia za vlády kráľovnej Tamary.

Jurij sa s ponižujúcim rozvodom a stratou moci nezmieril a v rokoch 1189 – 1191 sa proti Tamare s podporou niekoľkých šľachticov v dvoch vzburách postavil. Časťou gruzínskych šľachticov zoskupených okolo Guzana z Taa bol v paláci Geguti korunovaný za kráľa a začal viesť vojnu oproti Tamare a Dávidovi. Nedosiahol avšak žiadny výsledok a Gruzínsko sa tak opäť mohlo venovať zahraničnej politike. V rokoch 1193 – 1194 sa Gruzíncom podarilo obsadiť Bardavi a Erzurum. Gruzínska expanzia avšak narazila na odpor moslimskej koalície, ktorá sa proti povstávajúcej mocnosti vytvorila po kalifovej výzve k džihádu proti Gruzíncom. Gruzínci sa rozhodli viesť obrannú vojnu, v dôsledku čoho moslimovia vyplienili časť južného územia a obsadili niektoré významné arménske a azerbajdžanské mestá. V roku 1195 však Tamarine vojská moslimov pri Šamchore porazili a Gruzínci následne získali rozsiahly vplyv v južnom Arménsku. Druhýkrát sa Gruzíncom podarilo moslimskú koalíciu na čele s rúmskym sultánom poraziť v bitke pri Basiane v roku 1202. Následkom tejto porážky prišli moslimovia o Ani, Arrān a Dvin, v roku 1209 bol k ríši pripojený Kars a vazalský sľub museli zložiť erzurumský a erzincanský emíri. Naopak mierové rokovania boli vedené s Ajjúbovcami, na ktorých území sa nachádzali gruzínske monastiere v Jeruzaleme a na Sinaji. Po tom, čo bola Byzantská ríša v roku 1204 fragmentovaná na menšie panstvá v dôsledku IV. križiackej výpravy vznikol vďaka Tamare v susedstve Gruzínska nový štátny útvar Trapezuntské cisárstvo. Krátko po križiackej výprave Gruzínci obsadili pás čiernomorského pobrežia až po Sinope a Paflagóniu a vládu nad územím zverili do rúk Tamarinho príbuzného Alexia Komnéna.[1] Vo významnejších mestách boli rozmiestnené gruzínske posádky, Tamara však neanektovala žiadnu časť byzantského územia a oficiálne konala pod zámienkou prinavrátenia krajiny legálnym vyhnaným vládcom. Na východných hraniciach sa gruzínska moc v roku 1208 rozšírila do Ardabílu a Tabrízu a v roku 1210 postúpila až do perzského Kazvínu a Choju. Presný rok Tamarinej smrti býva sporný, väčšinou sa historici prikláňajú k roku 1213, niektorí už k roku 1210, či roku 1207, čo je však nepravdepodobné. Od roku 1207 (smrť Dávida Soslana) vládla Tamara spolu so svojim synom Jurom IV. Lašom, ktorý sa po jej smrti ujal vlády sám.[7][2][4]