Fridrich Weinwurm

V slovenskom prostredí Weinwurm vynikal svojim jasným postojom – na strane purizmu, čiže architektonického názoru vychádzajúceho z vnútra, z funkčnej a konštrukčnej podstaty stavby a jej pravdivého čistého, výrazu. Neovplyvnil ho romantický eklekticizmus ani „národný“ dekorativizmus. Nepriklonil sa ani k estetickej výtvarnej abstrakcii funkcionalizmu. Klasicistický základ jeho rukopisu možno badať na prvých prácach z roku 1919. Nájomná vila M. Riesnera v Bratislave z tohto roku už vypovedá o jednoznačnom názore. V roku 1924 spolu s brnianskym architektom Ernstom Wiesnerom navrhli kancelársku budovu Žilinskej portlandcementovej firmy v Bratislave. Stavba sa niesla vo vecnom štýle, hmota a usporiadanie fasády vychádzali z požiadaviek vnútornej dispozície (stavba bola neskôr dostavaná M. Kusým). E. Wiesner pravdepodobne zoznámil Weinwurma aj s viedenským architektom Adolfom Loosom. Medzi jeho a Weinwurmovou tvorbou existujú isté paralely.

V roku 1924 Fridrich Weinwurm a bratislavský architekt Ignác Vécsei založili spoločný ateliér. Ich spolupráca bola mimoriadne plodná až do zatvorenia ateliéru na začiatku svetovej vojny. Vďaka spolupráci so Žilinskou portlandcementovou spoločnosťou získali najskôr viacero menších zákaziek a v roku 1927 objednávku na pomerne veľký projekt na stavbu Považskej agrárnej a priemyselnej banky v Žiline. Návrh musel byť viackrát prerábaný kvôli nevôli mestských úradov, výsledok ale žiadne kompromisy nepripustil. Puristický kubus zdvihnutý na hranatých stĺpoch zakrývajúcich podlubie, uprostred historického námestia pôsobil dosť vyzývavo. Po tom, čo prežil najbúrlivejšie roky dvadsiateho storočia ho odstránili na konci deväťdesiatych rokov. Pre ateliér prišlo veľmi plodné obdobie: nasledovali bratislavské projekty správnej budovy, Západoslovenských elektrární (1927) a administratívna a obytná budova Život na Grösslingovej ulici (1928), polyfunkčný dom Schön na Obchodnej ulici (1937). Z oblasti sociálneho bývania významné projekty Unitas (1930) a Nová doba v Bratislave (1932, 1936 a 1942). Posledným väčším realizovaným dielom bola Dunajská Banka pri Rybárskej bráne v Bratislave. Ateliér Weinwurm-Vécsei fungoval až do roku 1938, keď museli firmu zavrieť kvôli protižidovským zákonom.

Profesionálna kariéra Fridricha Weinwurma bola tesne pred začiatkom 2. svetovej vojny náhle prerušená pod vplyvom politických udalostí, ktoré mu nakoniec privodili aj tragickú smrť. Kvôli svojmu židovskému pôvodu a aktivitám v ľavicovej politickej scéne musel najskôr roku 1938 zatvoriť ateliér Weinwurm-Vécsei. V roku 1941 bol uväznený v Ilave a zahynul za nevyjasnených okolností, pravdepodobne v roku 1942 pri pokuse o útek cez štátne hranice.

• Unitas: Ateliéru Weinwurm-Vécsei sa v roku 1930 podarilo realizovať projekt na výstavbu nových bytov pre sociálne slabšie vrstvy. Unitas sa skladá zo siedmich dlhých pavlačových domov a jeho idea voľnej zástavby v mestskej zeleni bola na bratislavské pomery až revolučnou novinkou. Domy majú šesť podlaží, pozostávajú z troch sekcií so samostatnými schodiskami a vstupmi do jednotlivých bytov zo spoločných pavlačí. Byty majú veľmi racionálnu a úspornú dispozíciu. Podľa niektorých boli pôvodne zamýšľané ako kolektívne, nakoniec ale skončili ako samostatné domácnosti s vlastnými kuchyňami. Architektúra narába s jednoduchými a všeobecne zrozumiteľnými estetickými komponentmi v snahe kvalitne splniť svoju úlohu – bývanie pre sociálne slabšie vrstvy.
• Nová doba: Takmer vzápätí po realizácií Unitasu prišiel projekt na obytný komplex pre štátnych úradníkov s názvom Nová doba. Je to súbor troch blokov (postavených postupne počas viacerých rokov). Pôvodným zámerom bola tiež riadková zástavba aká sa použila pri stavbe Unitasu, ale na podnet Mestského úradu sa štruktúra musela zmeniť na polo uzavreté bloky. Kubusy jednotlivých blokov majú prísne striedmy a univerzálny výraz. Pri ich konštrukcií sa uplatnila oceľová konštrukcia po prvýkrát na obytnej stavbe. Do dispozícií jednotlivých bytov architekti sčasti opäť premietli vlastné sociálne ideály, predovšetkým ale snahu o kultúrne a hygienické bývanie.
• Bratislavské vily: Téma bývania bola pre F. Weinwurma vždy rovnako zaujímavou, či už išlo o miestneho zbohatlíka, alebo sociálne byty. Weinwurm je preto autorom viacerých víl, na ktorými reagoval na požiadavky meštianskych rodín, pritom ale použil vlastné puristické výrazové prostriedky a zásady racionalizácie života. Vily pôsobia spravidla racionálne navonok a intímne smerom dovnútra.

Po stavbe Weinwurmovej Vily L v Bratislave sa investor (rodina Lengyelovcov) rozhodla najať na návrh interiéru iného architekta, medzi inými ako potenciálny autor vilu navštívil aj viedenský architekt Adolf Loos (interiér nakoniec navrhol architekt Josef Hoffmann). Vila T v Bratislave bola porovnávaná s brnianskou vilou Tugendhat a v časopise DAV dávaná do kontrastu s biednymi „brlohmi chudoby“ v iných častiach mesta[3].

F. Wienwurm nebol len priekopníckym tvorcom, ale aj stelesnením aktivistu propagujúceho ideály modernej doby. Bol zapáleným bojovníkom za sociálnu spravodlivosť, komunistické myšlienky a pritom rozhľadený intelektuál, ľahko sa pohybujúci vo všetkých spoločenských kruhoch. Udržiaval živé styky s mnohými zahraničnými avantgardnými architektami. V Bratislave, Žiline a Košiciach organizoval prednášky a výstavy Hannesa Meyera, či Jiřího Krouhu. Sám bol členom, či predsedom mnohých profesionálnych a politických spolkov (napríklad spolok Dielňa, Zväz priateľov ZSSR, či zakázaný spolok Vörös baratság – Červené súdružstvo), prednášal v umeleckom spolku Kunstverein a bratislavskej Uránií. Začiatkom tridsiatych rokov bol jedným z iniciátorov a redaktorov časopis Nová Bratislava, ktorý ostro kritizoval sociálnu situáciu vo vtedajšom Česko-Slovensku. Aktívny kontakt udržiaval aj s predstaviteľmi ľavice a komunistickej strany. V roku 1935 bol vo volebnej komisii KSČ v Bratislave. S Danielom Okálim, Zdeňkom Rossmannom, členmi spolku DAV a ostatnými aktivistami organizovali v Bratislave pokrokové akcie.

„Vecnosť, ktorú v rámci dnešnej tvorby sledujeme, nám krok za krokom dokazuje myšlienkový pochod – vytvárať prvky (či už ide o dvere, osvetľovacie telesá, podlahy, steny, nábytok, alebo samotný dom), ktoré by na každého pôsobili rovnako vecne, prakticky a samozrejme aj esteticky.“ (F. Wienwurm, 1921)[4]

„Konštruktívny zmysel nášho storočia usilujúci o najjednoduchšie stvárnenie a jasnosť technického organizmu v stavebnom diele, objavil veľa úspornosti, ku ktorej nás nútia hospodárske pomery, zrieknutím sa zbytočných neorganických architektonických ozdôb, cesty vývinu vecných úžitkových foriem a tým nový sloh.“ (F. Weinwurm, 1931)[5]

„To, že “každý človek má právo aspoň na strechu nad hlavou, núti moderných tvorcov hľadať takú formálnu reč a stavebné prvky, ktoré budú pre každého rovnako užitočné a estetické." (F. Weinwurm, 1931)[6]