Ernst Wiesner

Ernst Wiesner sa narodil 21. januára 1890 v Malackách tri roky po svadbe svojich židovských rodičov Alfréda a Berty (rod. Winterovej) ako ich druhé dieťa. Mal štyroch súrodencov – Mathildu, Gustava, Erwina a Roberta. Otec Alfréd Wiesner (1862 – 1942) podnikal – obchodoval s papierenským tovarom a kancelárskymi potrebami a vlastnil tlačiareň najskôr v Malackách, neskôr v Brne, kde sa s rodinou v roku 1909 po získaní domovského práva oficiálne usadil. Zomrel v plynovej komore v koncentračnom tábore Treblinka v Poľsku. Matka Berta Wiesnerová rod. Winterová (1864 – 1939) bola pravdepodobne ženou v domácnosti. Zomrela na pľúcnu tuberkulózu a pochovaná je na židovskom cintoríne v Brne. Osud Ernstovych súrodencov je tragický. Gustav zahynul v 1. svetovej vojne na bojisku pri Haliči. Osud Erwina je neznámy, no možno sa domnievať, že sa rovnako ako Robert a Mathilda stal obeťou vyhladzovania. Oni zahynuli v roku 1942 v koncentračnom tábore v Rejowiecach v Poľsku. Jediný Ernst sa vyhol takémuto tragickému koncu emigráciou do Veľkej Británie, kde umrel až v roku 1971. Jeho život bol hlboko poznačený tragickými udalosťami 20. storočia a svoju tvorbu mohol naplno rozvinúť iba v období medzi prvou a druhou svetovou vojnou.

Ernst Wiesner sa pravdepodobne ešte v 90. rokoch 19. storočia s rodinou presťahoval do Brna, kde v rokoch 1901 – 1905 navštevoval Zemskú vyššiu reálnu školu a roku 1909 zmaturoval na stavebnom odbore Vyššej priemyselnej školy. Ďalšie roky štúdia strávil vo Viedni. Najskôr na Vysokej škole technickej (dnes Technische Universität Wien) v rokoch 1909 – 1910, potom pod vedením Friedricha Ohmanna na Majstrovskej škole architektúry na viedenskej Akadémii výtvarných umení až do ukončenia štúdia v roku 1913. Vo Viedni naňho nevplýval iba jeho učiteľ, ale oveľa viac naňho pôsobilo prostredie tohto mesta – tradície architektúry 19. storočia, diela Otta Wagnera či „radikálna estetika Adolfa Loosa, zbavujúca architektúru akéhokoľvek dekoru a redukujúca hmotu až na elementárny tvar, zároveň však zdôrazňujúca ušľachtilý, z tradičného prírodného materiálu zhotovený detail.“ A práve dielo Adolfa Loosa bolo Wiesnerovi v jeho neskoršej tvorbe najbližšie.

Predtým, než si Ernst Wiesner založil vlastný ateliér a osamostatnil sa, pracoval najskôr v rokoch 1913 – 1914 ako asistent v ateliéri Friedricha Ohmanna vo Viedni. V rokoch 1914 – 1918 slúžil v ženijnej jednotke stavajúcej zničené mosty a lanovky v Poľsku, Tirolsku a Dalmácii. Po vojne bol do roku 1919 projektantom na ministerstve vojny vo Viedni. Od roku 1919 začal rozvíjať svoju kariéru ako jeden z prvých samostatne pôsobiacich architektov v Brne.

Krematórium v Brne, (1925-1930), súčasný stav

Prestavba Doretovho dvora pre Moravskú zemskú životnú poisťovňu v Brne (1935-1937), napravo Palác Morava (1926-1929), súčasný stav

Dvadsiate roky 20. storočia znamenali pre Brno obdobie dynamického rozvoja. Ernst Wiesner ponúkané možnosti veľmi dobre využil a podarilo sa mu pri tom obsiahnuť široké typologické stavebné spektrum. Ideovú podstatu svojej tvorby mal zadefinovanú už od prvých samostatne projektovaných stavieb. Kládol dôraz na racionálnosť vzťahu priestoru a hmoty, čo vyúsťovalo do tvarovej prostoty ba až do puristicky čistého prejavu. V tomto duchu sa niesli jeho najstaršie diela. Ako príklad možno spomenúť nájomnú vilu veľkoobchodníka Wilhelma Gutmanna (Údolní ul. č. 58, Brno) z rokov 1919 – 1920, administratívnu budovu Moravskej zemskej životnej poisťovne (Mozartova ul. č. 3, Brno), postavenú okolo roku 1921, administratívnu budovu Českej banky Union (Beethovenova 4, Brno), či stavbu v Bratislave – správnu budovu Žilinskej a Ladeckej portlandcementovej továrne z rokov 1923 – 1925 (Gunduličova ul. č. 8, Bratislava), na ktorej návrhu spolupracoval s dvojicou architektov – Fridrichom Weinwurmom a Ignáczom Vécseiom, (ktorých architektonické názory a výrazový prejav boli Wiesnerovi blízke). Spoločnou charakteristikou vymenovaných stavieb bol prehľadný, výrazne ortogonálny pôdorys, tvarová čistota hmoty a dokonalosť jednoducho stvárneného detailu.

V druhej polovici dvadsiatych rokov Wiesner ešte viac špecifikoval svoje postoje, pozbavil svoje mladšie projekty posledných zvyškov klasicizujúcich rysov a s veľkou precíznosťou riešil priestorovú skladbu. Posunul sa tak bližšie k funkcionalistickému ponímaniu priestoru – plynúcemu priestoru. Jednou z prvých stavieb, dokladajúcich toto smerovanie Wiesnerovej tvorby, bola (dnes už nejestvujúca) Kaviareň Esplanade na Rooseveltovej ul. č. 7 v Brne z rokov 1925 – 1927. Ústredný priestor kaviarne bol riešený ako priestranný ovál presahujúci cez dve podlažia. Formovanie priestoru krivkami, i spomínané vertikálne poňatie umocnené ukončením–neukončením kupolovitým svetlíkom je interpretované ako jeden z prvých pokusov o vytvorenie plynúceho priestoru v brnianskom prostredí. Wiesner sa do svojich stavieb snažil vniesť dávku noblesy. K tomuto mu vynikajúco slúžilo majstrovské vypracovanie detailu, prípadne narábanie so svetlom. V kaviarni Esplanade inovoval architekt svoju tvorbu použitím holých oceľových stĺpov, ktoré chápal ako estetické prvky interiéru.

Ďalšou prácou, ktorej je pripisovaný veľký význam je krematórium na Jihlavskej ul. č. 1 v Brne naprojektované a postavané v rozmedzí rokov 1925 – 1930. Wiesner postavil do protikladu hlbokú myšlienku odchodu človeka zo sveta a samotného silného obradu spopolnenia na jednej strane s čistým logickým pravouhlým pôdorysným usporiadaním, sledujúcim postupnosť obradu, a prostou hmotou kvádra na strane druhej. Týmto spôsobom dosiahol silné psychologické pôsobenie, ktoré ešte umocnil doplnením kvadratickej hmoty mohutnými vertikálami – travertínovými piliermi, zahrotenými smerom do oblohy. Dôležitým momentom mal byť aj vysoký komín, predstavujúci symbol odchodu človeka zo sveta – „premenu posledných pozostatkov človeka vo večný prach a popol.“¹ Týmto sa akoby opäť pokúsil o vytvorenie akéhosi kontinua priestoru vo vertikálnom zmysle – podobne ako pri kaviarni Esplanade, ibaže v tomto prípade za podpory silnej myšlienky sublimácie človeka.

Typickými témami funkcionalistických návrhov boli mestské vily. Ernst Wiesner mal počas svojho pôsobenia množstvo príležitostí na riešenie tohto typu domu. Aj tu vychádza do veľkej miery z diela Adolfa Loosa a rovnako ako on, nachádza „záľubu v zdôraznení hladkej nečlenenej plochy a v presne vymedzených hmotách.“¹ Tieto zásady potom doplnil vlastnými výrazovými prostriedkami, akými bolo farebné riešenie veľkých nečlenených fasádnych plôch, farebné či plastické zvýraznenie šambrán okien a dverí. Okrem toho venoval zvýšenú pozornosť kontaktu stavby s terénom a v tomto zmysle vytváral vily s exteriérovými schodiskami a terasami. V jeho prístupe je badať postupné uvoľňovanie pôdorysu v prospech voľnejšej dispozície. Z jeho víl môžeme spomenúť tie najvýznamnejšie. Najstaršou je vila pre riaditeľa Českej banky Union E. Münza (Hroznová ul. č. 19, Brno) z rokov 1924 – 1926 s výraznými vertikálami komínov. Vily W. V. Neumarka (Vinařská ul.č. 38, Brno; roky 1928 – 1929) a vila G. Haasa (Lipová ul. č. 43, Brno; 1928 – 1930) sú typické nevšednou farebnosťou a tzv. parníkovým zábradlím, charakteristickým pre funkcionalizmus.
Pre medzivojnovú architektonickú tvorbu bolo príznačné aj riešenie ekonomického bývania pre nižšie spoločenské vrstvy, ktoré bolo v akomsi ideovom kontraste voči návrhom priestranných víl. Ernst Wiesner sa tejto tematiky dotkol v roku 1928 pri návrhu rodinného dvojdomu v kolónii Nový dům (Bráfova ul. č. 109 a 111, Brno). Pri tejto úlohe sa pravdepodobne prvýkrát stretol s architektom Bohuslavom Fuchsom. /verejné budovy/ Ku koncu dvadsiatych rokov 20. storočia sa Ernst Wiesner dostal k riešeniu dvoch verejných stavieb. V rokoch 1926 – 1929 vznikol na okraji historického jadra Brna palác Moravia (Divadelní ul. č. 3, Brno). Budova bola určená Moravskej zemskej životnej poisťovni a obsahovala administratívne, obytné i obchodné priestory. Druhou stavbou bola administratívna budova Moravskej banky z rokov 1928 – 1930 (Náměstí Svobody č. 21, Brno), ktorú projektovali spolu s Bohuslavom Fuchsom, pričom Wiesner sa pravdepodobne chopil najmä riešenia interiérov.

Nedobrá hospodárska situácia v tridsiatych rokoch spôsobila, že sa mnohé z Wiesnerových architektonicky pôsobivých návrhov nerealizovali a bohužiaľ sa ani úplne nezachovali. Jedným z výnimočných projektov bol aj súťažný návrh kina Elektra v Plzni, z ktorého útržkov vieme vyčítať, že muselo ísť o jeden z najčistejších Wiesnerových funkcionalistických projektov. V tomto období však Wiesner skôr inklinoval k monumentálnemu tradicionalistickému poňatiu, čoho príkladom môže byť – opäť nerealizovaný – návrh budovy Najvššieho súdu (Husova ul., Brno). Poslednú väčšiu brniansku stavbu predstavuje prestavba a nadstavba tzv. Doretovho dvora (Malinovského nám. č. 4, Brno) z rokov 1935 – 1936, ktorá susedí s Palácom Moravia.

Z mimobrnianskych návrhov je známy poštový a telegrafný úrad v Šumperku (Tř. gen. Svobody 13, 1935 – 1936) nachádzajúci sa v komplikovanej polohe v historickej zástavbe.

Zo zahraničného pôsobenia tohto architekta sú známe úpravy priemyselných stavieb v poľských mestách Bielsko (textilná továreň Landesmann a Kornhaber, 1935 – 1938 a továreň na výrobu elektromotorov Georg Schwabe, 1936 – 1938) a Lodž (textilná továreň Kazimierza Kohna, 1936 – 1938). Z rakúskeho a švajčiarskeho prostredia sú známe horské hotely Peraton (Kitzbühel, 1936 – 1938) a Kulm (Arosa, 1935).